Som príjemne prekvapený, že sa niekto na Slovensku vážne zaoberá etickými otázkami vo vzťahu k energetike. Ale začnem, ak dovolíte, trochu všeobecnejšou úvahou a jednou osobnou spomienkou.

Vari všetci skutočne múdri a ctihodní ľudia v priebehu celej histórie ľudstva zdôrazňovali, že etika, morálka, hodnoty a ich hierarchia je to najdôležitejšie, čím sa môže a má ľudstvo zaoberať, lebo na tom stojí (a padá) naša súčasnosť i budúcnosť.

Ale zároveň platí, že takmer nikto z tých, ktorí rozhodujú o našich osudoch a významnou mierou (spolu)vytvárajú verejnú mienku, sa týmto problémom z rôznych dôvodov nevenuje.

Je to paradox, alebo skôr prirodzený strach z toho, že každý, kto sa etikou a ľudskými hodnotami zaoberá, je v lepšom prípade označovaný za nepraktického „snílka“ a v horšom za „sociálneho inžiniera“?

Mám s tým aj osobnú skúsenosť, keďže v roku 1998 sme spolu s Jirkom Dlouhým z českej STUŽ-ky prebrali štafetu po našom priateľovi – predčasne zosnulom Josefovi Vavrouškovi. Tá štafeta sa týkala etablovania problematiky etiky a hodnôt do európskej environmentálnej agendy.

Najskôr sa tak stalo na ministerskej a vládnej úrovni. Spomeňme v tejto súvislosti najmä zámok Dobříš, kde Vavroušek pod záštitou prezidenta Havla - podotýkam, že s miniatúrnym kolektívom i minimálnym rozpočtom - nielenže zorganizoval 1. pan-európsku konferenciu ministrov životného prostredia, ale navyše etickým hodnotám venoval samostatnú časť celého podujatia, rovnocennú častiam o legislatívnych či ekonomických aspektoch ochrany životného prostredia.

O dva roky neskôr toto úsilie pokračovalo na mimovládnej úrovni - ako súčasť agendy a aktivít Európskeho Ecofora, pričom povestné je najmä Vavrouškovo Ochranárske memorandum z Luzernu a o rok neskôr jeho Desatoro hodnôt zlučiteľných s predstavou udržateľného spôsobu života.

S  Vavrouškovým nečakaným definitívnym odchodom však odišiel i kľúčový protagonista a líder, ktorú by túto tému v rámci ochranárskej Európy bol ochotný a schopný zastrešiť. A tak zostala načas bezprizorná.

V roku 1998 sa nám podarilo presvedčiť vtedajšie vedenie Európskeho Ecofora, aby súhlasilo s vytvorením tematickej skupiny Hodnoty pre udržateľnú budúcnosť. Oficiálne sa tak stalo na povestnej Arhusskej konferencii, ktorá vošla do dejín prijatím Aarhusského dohovoru o slobodnom prístupe k informáciám...

Táto tematická skupina jestvovala až do jesene 2007, teda takmer desať rokov a hoci jej existencia nebola márna, nedokázala konkurovať štandardnejšie zameraným tematickým skupinám, ktoré sa zaoberali udržateľnou energetikou či dopravou, environmentálnou výchovou, prístupom k informáciám či inštitucionálnou stránkou procesu Životné prostredie pre Európu.

Obávam sa, že neinak je to aj s osudom axiológie (teda vedy o hodnotách) v rámci celej našej filozofie i vedy.

Pritom hlavné míľniky novodobých slovenských dejín: od SNP, cez roky 1968 a 1989, úspešný zápas s mečiarizmom až po protigorilie protesty začiatkom roka 2012 sú nemysliteľné bez etickej dimenzie. Netvrdím, že pre všetkých aktérov či sympatizantov týchto procesov bola táto dimenzia rozhodujúca, ale ja si napríklad  novembr 89 neviem predstaviť inak, ako revolúciu ducha, vyvolanú v prvom rade potrebou novej etiky. A naopak, čím iným, ako zlyhaním morálky a etiky je miera korupcie a iných protispolečenských a sociálno-patologických javov na súčasnom Slovensku?

Ale prejdime z tejto všeobecnej - aj keď tiež výsostne relevantnej - roviny do roviny, ktorá sa bezprostredne týka zamerania tohoto seminára.

Pred 17 rokmi vyšla publikácia mladého ekonóma Juraja Krivošíka s trochu nezrozumiteľný názvom: Jadrová energia: príliš lacná, aby sme ju merali a s trochu zrozumiteľnejším podnadpisom: ekonomické náklady jadrovej energie.

Autor ma požiadal, aby som do jeho knižky napísal úvod.

Zameral som sa v ňom stručne na rôzne aspekty jadrovej energetiky: environmentálne, bezpečnostné, politické, sociálne, ekonomické, efektívnostné a napokon synergické. Ale začal som s aspektami etickými. Ak dovolíte, odcitujem pár viet z tohoto môjho dávného textu, lebo sa obávam, že dnes by som to lepšie povedať nedokázal (tam, kde sa stalo niečo nové a důležité, pomôžem si aktualizačným dovetkom):

„Aj keď sú tieto (etické – pozn. aut.) aspekty spravidla obchádzané, z principálneho hľadiska sú vari podstatné. Už len preto, lebo vrcholom amorálnosti je zanechať budúcim generáciám kontaminované zariadenia, nebezpečné rádioaktívne odpady a zamorené ekosystémy bez toho, aby sme mali spoľahlivý recept a ekonomicky dostupné riešenie na ich zneškodňovanie, alebo aspoň na ich natrvalo bezpečné uloženie. Po príklad nemusíme chodiť ani do Černobyľu, stačí aj naša prvá havarovaná jadrová elektráreň (JE) A1 v Jaslovských Bohuniciach. Túto lokalitu sme nedokázali úplne dekontaminovať a uviesť do pôvodného stavu ani po desaťročiach (a nedkážeme to ešte pár ďalších desaťročí - pozn… aut.).

Tak isto je zavádzajúce a amorálne tvrdiť, že po odstavení jednej JE a po jej nahradení druhou problém tej prvej prestane existovať. Ťažko je čo i len teoreticky predstaviteľné - a v našej krajine tobôž - že by sa lokalita, na ktorej stála JE, uviedla skutočne do pôvodného stavu. Amorálne a neetické je preto samotné vzbudzovanie ilúzie o úplnej nahraditeľnosti jednej JE druhou (k tomu malý dovetok: chcel by som vidieť riaditeľa JE či ministra hospodárstva alebo iného protagonistu JE, ktorý by denne jedol zeleninu, vypestovanú na mieste, kde donedávna stál jadrový reaktor!).

Obrovskou amorálnosťou je aj utajovanie informácií o haváriách a nehodách JE, čoho sme boli svedkami v prípade JE Černobyľ (a po štvrťstoročie neskôr - aj keď v menšom rozsahu - aj v prípade Fukušimy – pozn. aut.).

Ale opäť nemusíme chodiť až tak ďaleko: nedostatok ústretovosti a utajovanie informácií o JE Mochovce pred členmi medzinárodného exertného tímu na jar r. 1998 bolo názornou ukážkou toho, ako si niektorí ľuda u nás predstavujú informovanie verejnosti. Ak sa takto kompetentní správali pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky a európskych štruktúr, potom si môžme ľahko predstaviť, ako „ústretovo“ sa budú správať k verejnosti domácej (opäť s neodpustím aktualizačný dovetok: na začiatku práve skončenej 54. schôdze NR SR sme navrholi, aby sme od Najvyššieho kontrolního úradu SR žiadali informáciu o výsledkoch hospodárenia v SE, s.r.o., najmä v súvislosti s financovaním dostavby Mochoviec. Považujem za neetické a amorálne, že tento návrh vládni poslanci odmietli, hoci ide o informáciu, ktorá mala byť dostupná nielen poslancom Nárdnej rady, ktorí samotnú kontrolu iniciovali, ale aj širokej verejnosti, kdeže sa v nej hovorí o hospodárení s verejnými zdrojmi. Argumentovať v tomto prípade „citlivými informáciami o strategických či utajovaných technólógiách je smiešne - tie sa dali v krajnom prípade vyčierniť - pozn. aut.

Ďalej vo svojom 17-ročnom texte spomínam etické či skôr neetické aspekty jednostranného informovania vtedajších verejnoprávních médií o tejto problematike, odmietnutie referenda o uvedení či neuvedení prvých dvoch blokov EMO do prevádzky, cynické bagatelizovanie následkov (vrátane ľudských obetí a zdravia) jadrových havárií, či brutalitu policajných zásahov voči pokojným demonštrantom v Mochovciam.

Chcem veriť, že aj etické aspekty zohrali svoju úlohu pri rozhodovaní o odstúpení od jadra v prípade takých kľúčových ekonomík svete, ako je nemecká.