Ešte jedna spomienka na November 89

25. novembra 1989 som mal možnosť vžiť sa do kože rockovej hviezdy a z nežnorevolučnej tribúny bratislavského Námestia SNP osloviť vari 50 000 poslucháčov a poslucháčok s príhovorom, ktorý sa v tej chvíli zdal byť niektorým ľuďom nenáležitý. Medzi tých ľudí patril aj Jano Budaj. Tá nenáležitosť tkvela najmä v tom, že som nehovoril len veci populárne a optimistické, ale aj varovné. Posúďte sami:

„Vážení priatelia,

teší ma dvojnásobne, že ústredným heslom nášho úsilia je VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU“. Nielen preto, že ochranári sa v posledných rokoch snažili byť aktívnou a nepodkupnou súčasťou verejnosti, ale aj preto, lebo pojem násilie chápem veľmi široko. V týchto dňoch máme pochopiteľne v prvom rade na mysli násilie páchané bezprostredne na našich nevinných a čestných spoluobčanoch v Prahe a v menej zjavných podobách i v celej spoločnosti. Lenže tu nejde iba o toto evidentné násilie páchané na ľuďoch bezprostredne. Ide tu aj o násilie ako o univerzálny model správania sa totalitného systému, teda aj o násilie páchané na prírode, pamiatkach a všetkých hmotných a nehmotných hodnotách, ktoré nás obklopujú. Totalita, kdekoľvek sa s ňou vo svete stretneme, neničí iba zdravie a životy ľudí, ale aj prírodu ako existenčnú podstatu ľudského života a ničí i kultúru, ako duchovnú postať ľudskej existencie. Tento druh násilia je menej evidentný, ale nie je o nič menej nebezpečný, lebo ohrozuje to najkrehkejšie, čo sa na tejto planéte vyskytuje – život a jeho kvalitu.

Chcel by som Vás, vážení priatelia, v tejto chvíli, ktorá je v prvom rade a zákonite časová, požiadať, aby ste nezabudli ani na témy nadčasové a večné. Málokedy v dejinách našich národov témy časové a nadčasové súviseli tak tesne, ako v týchto dňoch.

To, ako sa zdevastovala slovenská príroda a krajina za posledné dve desaťročia, priam vyráža dych. Dialóg a sloboda sú absolútne nevyhnutné i pre zlepšenie stavu našej prírody, pamiatok a životného prostredia. Iba pred jedným druhom slobody by som chcel varovať – pred slobodou drancovania. Lebo o čo bolo menej slobody skutočnej, o to viac bolo „slobody“ v oblasti drancovania našej prírody a kultúrneho dedičstva.

My, ochranári, vieme asi najlepšie, o čo všetko sme v tejto oblasti prišli, i to, koľko práce na tomto poli čaká celú spoločnosť. Som hlboko presvedčený, že slovenskí ochranári ani v tomto prípade nesklamú.“