Ekoblogy na ceste k Vám III.

V týchto dňoch uzrelo svetlo sveta knižka Mikuláša Maňa Hubu a Fera Guldana EKOBLOGY.

Knižku, spolu s podpismi jej autorov, bude možné získať počas výstavy cyklu obrazov Fera Guldana  EXODY,  v utorok, 16. 9. 2014  od 12.00 pred budovou NR SR.

Doslov ku knižke napísali tri osobnosti, ktoré majú spoločné to, že sa s oboma autormi už roky poznajú.

Ako tretí uverejňujeme doslov  lesníka a poslanca Jána Mičovského:

Nezabudnúť na niť

Ak je skromnosť mierou ľudskej veľkosti, potom Mikuláša (Maňa) Hubu a Františka (Fera) Guldana možno považovať za etalóny takéhoto vzťahu. Uložiť ich však z tohto dôvodu v Medzinárodnom ústave pre miery a váhy, ktorý sídli tuším kdesi pri Paríži, by bolo nenáležité, pretože ich dielo patrí Slovensku. Zdanlivo obaja produkujú odlišné žánre, ale to naozaj len zdanlivo. Veď (napríklad) Hubov zápas o zachovanie drevených šperkov vidieka a Guldanove Exody, čerpajúce z osudových etáp našich dejín, zjavne spája tvorivé skúmanie mozoľov a rán, občas i krvavých, ktoré čas vymodeloval na tele našej krajiny i na dušiach jej nájomníkov. A ktoré oni vytrvalo implantujú do našich vedomí i svedomí.

Možno by ich krajinný súzvuk nebol až taký pozoruhodný, keby ukončením svojich diel svoju prácu prakticky len nezačínali. Odložiac pílky, sekerky, dláta a štetce – hľa, aké zhodné nástroje obaja používajú! – berú do rúk pero, aby sebe i nám pripomenuli, že mať pravdu nestačí, že treba o nej presvedčiť aj ostatných. A tak pília, rúbu a občas možno aj trocha lakujú, no nie nás, ale svoje originálne slová a posolstvá, kopírujúce ich životné filozofie, ktoré sú filozofiami života. Počas rokov tak vznikali literárne útvary i útvarčeky, ktoré mnohé dopovedajú a najmä dokazujú, že Maňo Huba i Fero Guldan disponujú vo svojom vzťahu k okolitému svetu provokujúcou vnímavosťou.

Oboch autorov však zjavne spája ešte niečo oveľa cennejšie, ako je samotná schopnosť tvoriť a vydávať o tom svedectvá. Je to súcit. Súcit s krajinou, no predovšetkým s ľuďmi, pre ktorých túto krajinu každý svojím spôsobom objavuje a dáva jej punc pominuteľnej večnosti. Práve cez tento súcit sa ponúka poznanie skutočného zmyslu ich snaženia, ktorý je prítomný aj v tejto knihe. Oznamujú nám, že bez boja to nepôjde. A tak, tasiac každý svoje zbrane, statočne bojujú – už celé desaťročia. Per aspera ad astra. Je to, chvalabohu, dobrý boj.

Napriek okúzleniu krajinou obísť v prípade tejto dvojice aj neskrývaný politický rozmer ich snáh o zúrodnenie mysle našinca by bolo nenáležité, pretože oni politiku ponižujú (a zároveň povyšujú) na to, čím má byť, teda pokornou službou. Nespochybniteľne to zistíme putujúc nielen zoznamom ich súčasných aktivít, ale aj imaginárnym bratislavským chodníkom vedúcim miestami, kde sa angažovanosť pred vyše štvrťstoročím vyvažovala odvahou. (Žeby zároveň tip pre nové  umelecké montáže označujúce zastavenia Bratislavy/nahlas, na vzniku ktorej sa obaja v roku 1987 podieľali?)

Nemôžem zamlčať, že možnosť vložiť pár slov do tejto knižky je pre mňa neobvyklou príležitosťou. Hoci na niekoľko mne vzácnych diel so značkou M.H. a F.G. a vlastnoručným venovaním od ich autorov, ktoré mám uložené v humenskom byte, nedám dopustiť, ich autorov mám rád najmä pre niečo iné. Sú pre mňa, lesníka, ktorý sa občas potuluje ich mozoľnatou krajinou, dôkazom, že v živote sa oplatí čakať na dni, ktoré prídu. Pretože potom v niektorom z nich stretneme ľudí, ako sú Fero a Maňo. A zistíme, že sú presne takí ako ich diela. Zrozumiteľní, čistí, dobrí.

Možno by bolo dobre, chlapci, ak by ste si zvykli so sebou nosiť Ariadninu niť. To pre prípad, že by vás do toho Paríža predsa len odvelili. Chýbali by ste tu.

Ján Mičovský