Ekoblog č. 28 (kapitola Reflexie): Levoča a pravdivý obraz Slovenska

Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

Levoča a pravdivý obraz Slovenska

Vo chvíľach, kedy píšem tento text, sa rozhoduje o tom, či sa Levoča dostane na Listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, alebo nie. Bez ohľadu na to, ako toto rozhodovanie dopadne, jeden pozitívny efekt má: vďaka nemu sa trochu viac hovorí o našich pamiatkach a kultúrnom dedičstve. Nepochybujem o tom, že Levoča si ten zápis  a „členstvo v klube vyvolených“ zaslúži. Bez ohľadu na všetky prehrešky, ktoré sa (aj) v nej voči pamiatkam udiali. Zásadnejšou otázkou, než tá, či Slovensko bude mať najviac „UNESCO pamiatok“ na centimeter štvorcový, je však pre mňa tá, aký je vzťah kompetentných i verejnosti ku kultúrnemu dedičstvu? Obávam sa, že pri takomto hodnotení sa z obrov zrazu stávame trpaslíkmi a celá tá plejáda lokalít zapísaných, či navrhnutých na zápis, je viac-menej Potemkinovou dedinou.  Pomôžem si príkladom zo susedného Česka a ich z sympózií s názvom Tvář naší země. Ich skutočnými, aktívnymi garantmi sú také osobnosti z radov súčasných či bývalých vrcholných politikov, ako je Václav Havel, ktorý neváha verejne vyhlásiť, že zachovanie tváre českej krajiny by malo byť prvoradým strategickým cieľom Českej republiky, ešte dôležitejším, ako napr. členstvo v NATO. Kedy sa v podobnej vrcholovej pozícii objaví niekto s podobnými názormi a hodnotovými preferenciami  u nás? U nás sme totiž svedkami niečoho úplne iného: priam programovej demontáže starostlivosti o  krajinu. Príslušné zákony postupne zmäkčujeme.   Vymáhateľnosť práva je bezzubá.  Kompetentných ľudí  odvolávame. A len čo sa objaví otázka zodpovednosti, na vine je niekto iný. A tak sa obdivuhodná kultúrna krajina, vďaka nekultúrnosti našich predstaviteľov, mení na krajinu nekultúrnu a krajinu nekultúrnosti. Výsledok je ten, že prírodné a kultúrno-historické hodnoty sú u nás ohrozené viac ako v časoch oboch svetových vojen a najviac od čias industrializácie a kolektivizácie v 50. rokoch 20. storočia. Kultúrna krajina sa mení na stavenisko, zjazdovku, logistické centrum, reklamnú plochu, kameňolom, skládku odpadu... Kultúrno-historických objektov či súborov neustále ubúda a ich vzácnosť a pamiatková i širšia spoločenská hodnota z roka na rok rastú. Každé zmäkčovanie režimu ich ochrany je preto nelogické a vo svojich dôsledkoch nekultúrne a  protispoločenské. Pri rušení či zmenšovaní pamiatkových zón sa argumentovalo ich nedostatočnou pamiatkovou hodnotou. So presvedčený, že motívom boli iné  dôvody. Po prvé to, že štátna pamiatková starostlivosť nemá kapacity, a teda ani záujem, pamiatkové zóny chrániť a po druhé to, že redukcia pamiatkových zón rozväzuje ruky agresívnych investorov, ktorí sa takto zbavujú posledných obmedzení. Priam symbolom sa stal vežiak na Šancovej v Bratislave, na mieste, ktoré bolo a opäť je súčasťou pamiatkovej zóny, ale práve vo chvíli, keď investor potreboval získať povolenie na niekoľkonásobné zvýšenie podlažnosti, ministerstvo kultúry pamiatkovú zónu na tomto mieste účelovo zúžilo. Ešte krikľavejším príkladom je plánovaná  výstavba na Devíne, vďaka ktorej celkom reálne hrozí, že Devín, na pozadí ktorého sa tak radi ukazujú predstavitelia súčasnej moci, prestane byť Devínom. Aktivity, popierajúce kultúrne hodnoty a genia loci na Devíne, pri Svätom Jure, v Žiline, pod Tatrami, v Barci pri Košiciach a na stovkách ďalších miest po celom Slovensku, sú zlo, ktoré nepadlo z neba, ale stoja za ním konkrétni ľudia. Jedni z nich spôsobujú zlo svojou činnosťou, iní svojou nečinnosťou. V tejto súvislosti sa natíska niekoľko otázok, napríklad: akýže sú to podnikatelia, ktorí vodu (environmentálnu a sociálnu zodpovednosť) kážu a víno (parazitovanie na krajine a obyvateľoch) pijú, prečo si v tejto veci neplnia svoje povinnosti všetci tí, na činnosť ktorých sa skladáme my, občania a daňoví poplatníci,  aká je to demokracia, vláda občanov, keď zištné záujmy jednotlivcov vládnu nad záujmami spoločnosti, aké hodnoty a akú víziu budúcnosti vyznáva štát, mesto, či obec, ktorí takéto správanie tolerujú, ba podporujú? Čo treba na to, aby to bolo inak? Zmeniť sa musí prakticky všetko a každý. Ale zodpovednosť je diferencovaná a rastie priamo úmerne s výškou  postu, ktorý zastávame a významom funkcie, ktorú v tejto hre o pamiatky, krajinu a kultúrne dedičstvo, ale aj o spravodlivosť, ľudské práva, demokraciu a budúcnosť plníme.

Jún 2009