Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

Je čas mlčať, alebo čas hovoriť?

Jeden z múdrych výrokov, ktorý časom zľudovel, znie: Je čas hovoriť a je čas mlčať. Určite každý z nás zažil dosť situácií, keď dal jeho autorovi za pravdu. Aj mne sa stále častejšie zdá, že isté veci nepotrebujú komentár, že sú dostatočne zrejmé samé o sebe. Iný podporný argument pre mlčanie je ten, že diskutovať, či polemizovať má zmysel len s človekom na slovo súcim. Ako napotvoru, práve medzi tými, ktorí rozhodujú o veciach verejných, nachádzam takýchto ľudí stále menej a menej (česť výnimkám).  A napokon, mlčať je predsa také pohodlné, bezpečné, prezieravé...

Tak teda mlčať, keď je na to toľko dôvodov? Alebo predsa nie? Veď čo to mlčanie spôsobí? Komu a čomu pomôže, prospeje? Naša národná povahová vlastnosť je hovoriť (ba vykrikovať) pri pive, a mlčať na verejnosti. Praktizujeme to po stáročia – s občasnými výnimkami, pozri napríklad Slovenské národné povstanie. A sme tu. Prežili sme. Dokonca sme sa dožili masového hmotného blahobytu ako nikdy predtým. Áno, ale za akú cenu?  Aká bola cena nášho mlčania, rezignácie, pritakávania, tichého, ale i hlasnejšieho súhlasu, kolaborácie so zlom, ktoré má stále nové a nové podoby? Tvrdím, že veľká. Prišli sme o kus duše, o kus seba, o kus histórie, o kus krajiny, o kus krásy i o kus zdravia. A ten kus je väčší, než sme si ochotní  priznať.

S prejavmi zla, ktoré prechádzame mlčaním, sa stretávame každodenne. Niekedy  sú viac, inokedy menej nápadné, ale vo svojej podstate sú rovnaké.

Za verejne prejavený názor, za otvorené poukázanie na to, že Cisár je nahý! nehrozí dnes ani šibenica, ani väzenie. Aspoň zatiaľ nie. Stačí byť skutočným občanom. Ak by bolo slovo občana až také bezmocné, neponáhľala by sa tak každá autoritatívna či totalitná moc s obmedzovaním slobody prejavu.

Som rád, priatelia, že nemlčíte.

Dnes sa viac ako inokedy ukazuje, že jednotlivé prejavy zla, arogancie, potláčania ľudských práv, korupcie, nekultúrnosti a nekompetentnosti sú len čiastočkami obrovskej systémovej poruchy. Je to priam epidémia  životu nebezpečného šialenstva, hraničiaceho s terorizmom a skutočnou vlastizradou, s ktorým sa stretávame od Devína, cez Bratislavu, Pezinok, Považskú Bystricu, Žilinu, Šútovo, Demänovskú dolinu - Jasnú,  Tatry, Spišskú Novú Ves, Jahodnú až po Trebišov. Stretávame sa s tým na všetkých hierarchických úrovniach: zväčša tam, kde je nablízku moc a peniaze.  Našťastie, sú aj výnimky, ako ste napríklad Vy na pezinskej radnici a v jej okolí.

Systémovej poruche je treba čeliť systémovo a využívať na to všetky legálne nástroje.

Veľmi účinnou obrannou reakciou proti epidémii zla, arogancie a hlúposti je sieťovanie aktivít a vzájomná solidarita, podpora podobne postihnutých podobne postihnutým.

Nie často, ale zopárkrát boli v novodobých dejinách Slovenska hviezdne chvíle, kedy sme sa dokázali kolektívne vzoprieť zlu. Opäť je na čase, pokúsiť sa o niečo podobné.

Dnešné stretnutie chápem ako dôležitý krok správnym smerom.

Ďakujem Vám za pozornosť a držím Vám palce.

Pezinok, september 2008