Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

O novodobej kolaborácii

Kto v rokoch 1968 – 1989  spolupracoval s vtedajšou - Sovietmi dosadenou a garantovanou mocou - hovorilo sa mu kolaborant. Presnejšie povedané, toto hanlivé slovo sa bežne používalo len v prvých mesiacoch po okupácii Československa „spriatelenými armádami“. Postupne sa z nášho slovníka začalo vytrácať, hoci jeho skutočná aktuálnosť sa časom nezmenšovala – skôr naopak. Čím mala totiž kolaborácia s vtedajšou mocou masovejšiu podobu, tým viac sme si na spolužitie s okupačnou mocou a jej domácimi posluhovačmi zvykali. Čím bola absurdnejšia, tým bola „normálnejšia“. Napokon, žili sme v časoch „normalizácie“. Naďalej mnohí vstupovali do komunistickej strany a prijímali v nej rôzne funkcie, hoci už nemohli nevedieť o jej zločineckej povahe. Neuveriteľne veľa našich občanov spolupracovalo (teda kolaborovalo) s ŠtB.  A tým sa aj používanie pojmov kolaborant/kolaborácia stalo nielen nebezpečnejším pre svojho používateľa, ale – tak trochu paradoxne – aj zdanlivo neadekvátnejším, neaktuálnejším a neškodnejším pre adresáta. Prežívalo len v spomienkach pamätníkov a v slovníku večných rebelov. Ale aj v ich prípade stále viac len v minulom čase. Potom prišiel rok 1989 a o rok  neskôr prvé slobodné voľby po mnohých desaťročiach. Zvolili sme si, a odvtedy si volíme, koho sme si zvolili. A keď sa „tí naši“ dostanú k moci a majú o nás záujem, tak s nimi celkom prirodzene spolupracujeme. Nikoho ani nenapadne túto spoluprácu nazývať pejoratívnym označením kolaborácia. Dokonca to došlo tak ďaleko, že vo vedeckej „hantírke“ pojem kolaborácia/kolaborácie používame ako hodnotovo neutrálne až pozitívne synonymum na pomenovanie vedeckej spolupráce vo väčších, zväčša medzinárodných,  zoskupeniach.

Toto všetko by bolo v poriadku, keby sme žili v skutočnej demokracii a v spoločnosti, v ktorej niet vlkov (nech mi tieto ušľachtilé zvieratká prepáčia), ale len samé baránky.

Všetci veľmi dobre vieme, že to tak nie je. A nemyslím tým ani tak na politikov, ktorých si viac-menej dobrovoľne volíme, ale skôr na tých, ktorí už dávnejšie majú väčšiu reálnu moc, ako naši politici, lebo disponujú zdanlivo neodolateľnou mocou peňazí. Nehovorím to preto, lebo im nebodaj závidím ich majetky, hovorím to preto, lebo svoju na prvý pohľad neviditeľnú moc stále častejšie, stále vo väčšom počte a s rastúcou aroganciou využívajú a zneužívajú proti verejným záujmom. Sú stále významnejším a nebezpečnejším centrom moci. A nie sú kolaboranti tí, ktorí im pri tom vedome a pre svoj osobný prospech pomáhajú? Iste, v prvom rade sa takáto „spolupráca“ týka skorumpovaných politikov od centrálnej až po dedinskú úroveň. Ale nielen ich. Týka sa to aj rôznych právnych či finančných poradcov, úradníkov, pracovníkov sektoru verejnej správy a odborných organizácií, ale žiaľ aj nejedného  umelca, vedca, experta. Čím ďalej, tým viac sa na túto tému diskutuje aj v notoricky podfinancovanom treťom sektore, ktorý tiež čelí nástrahám novodobej kolaborácie.

Aj keď definovať kolaboráciu s temnou mocou v dnešnom svete je zložitejšie, ako v dňoch a týždňoch po 21. auguste 1968, je to podľa mňa aktuálna výzva. Na rozdiel od  situácie spred 40 rokov dnešným kolaborantom nahráva to, že verejnosť ich ako kolaborantov škodiacich svojím počínaním spoločnosti, dosiaľ celkom jasne nevníma.  Symptómy takmer zabudnutej a novodobej kolaborácie sú však totožné: spolupracujem s tým zločincom, podvodníkom, darebákov, mafiánom, bezcharakterným politikom, finančnou skupinou (nehodiace sa prečiarknite!), kto mi za to ponúka určité výhody a nechcem vidieť to, že tým škodím ostatným.  A čím som spoločensky či mienkotvorne vyššie, tým je moje počínanie celospoločensky závažnejšie.

Čo tak rozšíriť aj týmto smerom kompetencie  Ústavu pamäti národa?

august 2008