Milé čitateľky a milí čitatelia webovej stránky Obyčajných ochranárov,

pri príležitosti blížiacej sa šesťdesiatky mi napadlo zostaviť a vydať knižku 60 ekoblogov. Keďže nevýjde skôr, ako na budúci rok, oslovil som správcu nášho webu, Riša Medala, že by sme mohli každý týždeň jeden z “ekoblogov” zavesiť na náš web a tým upútať Vašu pozornosť na to, čo chystáme.
Blogy vznikli v rokoch 2006 – 2011, teda v poslednom období pred mojím návratom do parlamentu.
Niektoré neboli dosiaľ publikované, niektoré publikované boli, ale v skrátenej či inak modifikovanej podobe.
Pre lepšiu orientáciu ich budeme číslovať a uvádzať aj kapitolu, do ktorej budú v knižke zaradené.
O ilustrácie som požiadal ďalšieho takmer šesťdesiatnika, Fera Guldana, takže texty občas spestria jeho nenapodobiteľné kresby.
Budem rád, ak týmto mojim krátkym textom venujete pár minút času a teším na Vaše prípadné ohlasy.

S pozdravom

Maňo Huba

********************************************************************************

Sme nešťastní, že máme niečo, čo nám iní závidia

(Úvaha pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a Dňa Zeme)

My, Slováci, sme unikátny národ.

Radi plačeme,  čo všetko nám chýba.

A keď máme niečo, čo má skutočnú hodnotu, niečo, čo nám iní závidia, je nám to ľahostajné, alebo sa toho dokonca chceme  čo najrýchlejšie zbaviť.

Dalo by sa to dokumentovať na príklade slávnych rodákov, ktorých si privlastňuje kde-kto iný, len pre nás zostávajú cudzími.

Dalo by sa hovoriť o štátnych útvaroch, ktorých sme boli nezanedbateľnou, organickou súčasťou (monarchia, Uhorsko, Československo), pričom sa tvárime, ako keby sa naše dejiny skončili zánikom Veľkej Moravy a opäť sa začali písať až vznikom Slovenskej republiky, 1. januára 1993.

Ale prejavuje sa to aj v iných oblastiach.

Napríklad vo vzťahu k prírodnému a kultúrnemu dedičstvu.

Rozsah a rôznorodosť prírodných hodnôt karpatskej a podkarpatskej prírody na území Slovenska sú obdivuhodné, o čom svedčí okrem iného aj deväť národných parkov a niekoľko biosférický rezervácií UNESCO, ako aj geologická, geomorfologická a biologická rôznorodosť, akú nájdeme málokde v Európe. Ale nie bezvýznamné sú aj dochované kultúrno-historické hodnoty, o čom svedčia nielen štyri lokality zapísané na listinu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale aj stále nové a nové objavy, napríklad našich archeológov.

Ďalším faktom je to, že z roka na rok je hodnota  dochovaného prírodného a kultúrneho dedičstva vyššia a vyššia. S postupom času a rastúcou vzácnosťou v celosvetovom meradle rastie logicky aj hodnota: nielen zlata, ale aj divej prírody, románskych kostolíkov či historických častí miest a dedín.

Koncentrácia a rôznorodosť prírodných a kultúrnych hodnôt je na Slovensku skrátka nadštandardná a je dôvodom na oprávnenú hrdosť, ale hlavne na úzkostlivú starostlivosť

o zachovanie týchto hodnôt, lebo aj keď ich máme viac, ako mnohí iní, nie je toto bohatstvo neobmedzené a nevyčerpateľné. Naopak, tým, že je „z iného sveta“, je nesmierne krehké, zraniteľné.

Aký je náš,  postoj? Špecifický, až absurdný. A to od bežného občana, cez  vysoko postaveného úradníka až po ministra. Napríklad od ministra, ktorý v rozpore s pamiatkovým zákonom súhlasí, aby sa bezdôvodne zrušila či zredukovala pamiatková ochrana nedávno vyhlásenej pamiatkovej zóny, cez riaditeľku pamiatkového úradu, ktorá sama s návrhom na zrušenie pamiatkovej zóny príde a bojuje zaň, až po riaditeľa štátnej ochrany prírody, ktorý ruka v ruka so štátnym tajomníkom príslušného rezortu presadzujú, aby sa cenné, dosiaľ chránené časti prírody, nechránili, ale sa premenili na zjazdovky či niečo podobné. A aby to išlo bez problémov, odvolá riaditeľov národných parkov, ktorí dosiaľ postupovali v zmysle zákona, svojej odbornosti a svedomia.

Prvý novodobý politik, ktorý prišiel oficiálne a verejne s tézou, že príroda je brzdou pokroku, bol pred troma rokmi bývalý minister hospodárstva Pavol Rusko. Môžete povedať, že od ministra hospodárstva sa to dá čakať. Možno od ministra hospodárstva Kórejskej ľudovo-demokratickej republiky v 50. rokoch 20. storočia, alebo v Číne počas kultúrnej revolúcie, ale nie od ministra členského štátu Európskej únie na začiatku 21. storočia. A ak sa to aj stane, okamžite by ho mal a veľmi nahlas „zavrátiť“ minister životného prostredia, do kompetencie ktorého ochrana prírody patrí. Všade inde by sa tak zrejme stalo, len na Slovensku nie. A potom príde s podobnou tézou sám minister kultúry: že totiž pamiatky, konkrétne pamiatkové zóny, sú taktiež brzdou pokroku. O niekoľko mesiacov neskôr je síce odvolaný, ale rozhodnutie o redukcii pamiatkových zón nezrušia ani jeho nástupcovia: prvý, ani druhý.

Medzitým už nie len minister hospodárstva, ale sám nový minister životného prostredia bojuje za to, aby sme mohli znečisťovať ovzdušie a tým i devastovať prírodu viac, než je zdravé a nevyhnutné. A zároveň koalícia s opozíciou svorne tvrdia, že treba zásadne zmeniť nedávno prijatý „eurokompatibilný“ zákon, ktorý ako-tak chránil prírodu. Prečo ho treba zmeniť? Jednoducho preto, lebo je vraj brzdou pokroku.

Zhrnuté a podčiarknuté: Sme nešťastní z toho, že máme niečo, čo nám iní závidia. V čelných radoch zápasu proti prírodným a kultúrnym hodnotám v mene údajného pokroku a prosperity stoja neraz práve tí, ktorí majú v popise práce ich ochranu, pričom my, daňoví poplatníci, sa im na to skladáme. Deje sa tak za súčasnej vlády, ale prišla s tým už vláda predchádzajúca. Zmeniť to dokáže zrejme až vláda budúca. Taká, členovia ktorej si budú vážiť zdedené hodnoty. Nie verbálne, ale naozaj. Len aby sme dovtedy neprišli o všetko, čo je u nás hodné ochrany.

V tom nech nám Pán Boh, Európska únia a všetci ľudia dobrej vôle pomáhajú!

Apríl 2007