Dreveničiarska sekcia ochranárov dnes oslavuje 40. narodeniny

Dnes je práve 40 rokov odvtedy, ako sa 5. 5. 1977 o piatej popoludní zišlo 55 ľudí v Osvetovej besede na vtedajšej Komsomolskej (dnes Molecova) 2 a vznikla komunita s názvom Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia pri bratislavskej Základnej organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6 so sídlom v Karlovej Vsi. Takýto dlhý až krkolomný názov si nikto normálny nemohol zapamätať, a tak ho čoskoro nahradilo jednoslovné pomenovanie: Dreveničiari.

Za vznikom sekcie stáli "rodinné klany" Hubovcov, Kresánkovcov, Frὅhlichovcov, Alexyovcov, Salaiovcov, Kostovských či Vaníčkovcov-Žemlovcov, ale aj osobnosti ako Juraj Nvota, Oto Kὅrner, Ivan Jarolímek, Vlado Václav, Beta Sopušková, Ljuben Hagara, Šaňo Doms, Fero Engel, Kata a Mišo Smrečanskí, Dolko Mensatoris, Vlasta Beňačková st. i ml., Milan Hladký, Maroš Lazár, Mirka Čibenková, Palo Fedorko, Ďuro Bakoš, Ivan Michalko, Denisa Geislerová, Edo Krippel, Pavol Fandák, Maja Čapkovičová, Jožo Vojta, Nelka Fabiánková, Gusto Dobrovodský a ďalšie. A pre niekoho možno prekvapujúco aj Jula Kalinová (Sherwood) či Elena Kárová.

V roku 1977 sme nezačínali na zelenej lúke, ale mali sme za sebou už osemročnú skúsenosť s opravami dreveníc a udržiavaním okolitej krajiny. Len dovtedy sme to robili bez "organizačnej strechy" nad hlavou. Odvtedy sa na našich brigádach vystriedali tisíce a tisíce ľudí, ktorí odrobili státisíce hodín dobrovoľníckej roboty, z pôvodných dreveničiarov sa stala najpočetnejšia "liaheň" legendárnej Základnej organizácia SZOPK č. 6 v Bratislave a jej "klonov" č. 7, 13 a 16 a konkrétne napríklad projekt Národného parku Podunajsko, desiatky zachránených technických a iných pamiatok či celých komplexov na území i v okolí hlavného mesta (vrátane kláštora v Marianke), zachránené a novovytvorené prírodné rezervácie, fenomén bratislavského ochranárstva, Bratislava/nahlas, Nežná revolúcia a mnoho iných happeningov.

Každé okrúhle výročie vzniku sekcie si pripomíname. Tridsiate i štyridsiate sme oslávili v divadle Astorka - Korzo ´90, kde nám hostiteľov robili dreveničiari a dreveničiarky Juro Nvota, Peter Šimun, Maťo Landl, Zuzka Kronerová a ďalší/ďalšie.

Najbúrlivejšie sme oslavovali dvadsiate výročie, keď sa nás v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj stretlo vari 200, celú noc tam vyhrávali ľudové a folkové muziky z našich radov, pozdravný list nám poslal Maestro Satinský, teta Kolníková zarecitovala básničku Stana Štepku, obálku na reprodukcie archívnych dokumentov výtvarne pojednal Fero Guldan, veľa pekného povedali tesár a rezbár spod Roháčov ujo Smutniak, teoretickí i praktickí pamiatkari Peter Kresánek, Ivan Gojdič, Igor Thurzo, Agnes Snopko, Marian Minarovič, Janka Krivošová, Vladok Kohút, Marta Pichová a Boris Hochel, "mlynári" z Oblazov v Kvačianskej doline, "novodobí kopaničiari a lazníci" z Veľkého Borového, z Brdárky, zo Zaježovej či z Kokávky, dreveničiari z Podšípa, Federova, Brízgaliek, od Rogoňov i Michalcov, z Bielych Vôd, Richtárovej, Hornej Marikovej, Papradna, Vlkolínca, Utekáča, Lomu nad Rimavicou, Liptovskej Tepličky, Terteže, záchrancovia senníkov, salašov a sypární, roztrúsených po celom hornatom Slovensku a mnoho ďalších účinkujúcich.

Ale filozoficky na mňa najviac zapôsobilo vystúpenie nášho dlhoročného súputníka, novinára Eugena Gindla, ktorý na margo nás a našej dreveničiarskej sekcie povedal okrem iného aj toto:

"... Sekcia vznikla ako spontánne spoločenstvo ľudí bez zaprisahávajúcich a nabubrených deklarácií či stanov, v tichom presvedčení, že demokracia prírody je inšpirujúca a (čiastočne) prenosná aj na spoločnosť.

Členov sekcie zjednocoval zelený, vtedy v našich končinách ešte nezideologizovaný, ekologický étos, intímne obcovanie s prírodou, s materiálnymi i duchovnými hodnotami minulosti. Hľadali priestor, v ktorom by si dokázali vyhojiť neustále zraňovanú občiansku dôstojnosť, ktorá je hlavnou prísadou občianskeho sebavedomia. Uvedomili si, že étos činu je zdrojom i podmienkou legitimity názoru, nového posolstva, ktoré vtedy v nich ešte len klíčilo. Dokázali prepojiť urbánnu precitlivenosť, senzitivitu mestských ľudí s prirodzenou zelenou empatiou dočasných vidiečanov, osvojili si manuálne zručnosti, grify, fortiele domorodých remeselníkov a hospodárov, ale aj ich zdedenú schopnosť šetrného obcovania s prírodou a krajinou. Tušili, že práve táto rukolapná skúsenosť bude najspoľahlivejším fundamentom ich postmoderných vízií. Vízií, v ktorých étos principiálneho splynie s étosom nevyhnutného.

Výpady členov sekcie na vidiek za drevenicami, senníkmi, humnami a cholvarkami neboli eskapizmom, únikom z nehostinnej, ubíjajúcej reality, ale inštinktívnou cestou za utužením vlastnej integrity, cestou k novej kvalite života. V skupinách, v komunitách, ktoré sa vytvárali v gravitácii stavieb, ktoré obnovovali, kultivoval sa ušľachtilý egoizmus sebaobnovy na schopný niesť posolstvo o novej vízii sveta.

Domorodci i neprebudení spoluobčania ich neraz pokladali za čudákov. Nechápali sladkú chuť hodnoty, ekológiu zisku, ktorý nemôže vyvážiť vynaložený čas ani peniaze. Nechápali tento materiálne nezhodnotiteľný altruizmus, podozrivú aktivitu bez viditeľného úžitku, ktorý by ju uspokojivo vysvetlil. Sociológovia ich preto výstižne nazvali pozitívnymi deviantmi.

Sekcia sa energiou svojho príkladu stala "forfárerom", predchodcom dnes už i v našich končinách nádejne fungujúcich zoskupení tretieho sektora, všetkých ľudí, ktorí už pochopili, že štát o mnohých ich potrebách ešte nevie, ktorí vedia, že štát na mnohé ich potreby nemá peniaze, ktorí vedia aj to, že štát by na mnohé ich potreby peniaze aj mal, ale predbežne ich nehodlá financovať.

Pozitívni devianti už majú nasledovníkov. Verím, že nás bude čoraz viac: ľudí, ktorí odmietajú byť infantilnými konzumentmi sklamaní, ľudí, ktorí pre seba i pre svojich blížnych dokážu podľa scenárov vlastných potrieb a túžob produkovať tú najvzácnejšiu z alternatívnych technológií, technológiu ľudského šťastia a spokojnosti."

Keď sme sa nedávno opäť po desiatich rokoch stretli v Astorke, väčšina z prítomných už nemala veľa vlasov – a ak, tak sivých. Niektorí zo zakladajúcich členov sekcie už definitívne nie sú medzi nami, iní sa rozbehli po svete a pre niektorých sú časy, kedy chodili opravovať drevenice, už iba blednúcou spomienkou na romantické časy mladosti. Ale väčšina z nás nezabudla a dosiaľ nerezignovala. A tak nielen spomíname, ale snažíme sa ešte čo-to aj urobiť. Ale najdôležitejší sú potenciálni pokračovatelia: synovia, dcéry, vnúčatá... Aj časť z nich prišla na chuť tým nadčasovým hodnotám, tej ekológii nemateriálneho zisku a aktivite bez egoistického úžitku, o ktorých hovorí Eugen Gindl.

A tak, keď sme sa v týchto dňoch stretli v drevenej osade vysoko nad sútokom Váhu a Oravy, kde sa to celé pre nás začalo – ešte celých osem rokov pred vznikom dreveničiarskej sekcie – neboli tam len samí starci a starenky, ale aj niekoľko dvadsiatnikov a tridsiatnikov a zopár detí, z ktorých najmladšie malo osem mesiacov. A opäť to bolo to povznášajúce spojenie príjemného s užitočným ako za našich študentských čias, navyše obohatené aj o viacgeneračný rozmer.

Dôvetok: Komunistický režim v nás vypestoval averziu voči povinným oslavám rôznych "jeho" výročí. Nemali by sme však s vaničkou vylievať dieťa. Sú aj (polo)zabudnuté výročia, ktoré si hodno pripomínať. Lebo ak si necháme vziať minulosť, môžeme ľahko prísť aj o budúcnosť.

Maňo Huba

Pozn.: Viac v publikácii Mikuláš Maňo Huba: Ideál – skutočnosť – mýtus: Príbeh bratislavského ochranárstva, PRO, Banská Bystrica, 2008 a v internetovom vydaní dnešného Denníka N.

Skromný výber z desaťtisícov záberov, pochádzajúcich z našich dreveničiarskych akcií, nájdete v priebehu dnešného dňa na facebooku.

Malé ukážky možno nájsť aj cez Google pod názvami našich lokalít (napr. Podšíp, Vlkolínec, Michalcovia, Brízgalky, Oblazy...).

-mh-