Doslov ku knižke Môj vesmír II

S krátkym časovým odstupom držíte v rukách knižku toho istého autora a takmer na tú istú tému – ľudia. Len kým Môj vesmír sa venoval jednotlivcom, Moj vesmír II sa venuje ich voľným zoskupeniam, teda komunitám. Opäť ide o knižku nie veľmi tradičnú. A opäť nie až tak po formálnej stránke – zborníky najrôznejších textov spojených jednotiacou hlavnou témou sa vydávajú takmer odnepamäti, možno od čias vynájdenia kníhtlače. Osobitne v oblasti, v ktorej celoživotne pracuje autor, geograf, environmentalista a ochranár Mikuláš „Maňo“ Huba (dodajme, že úspešne, a to nielen vzhľadom na svoj profesorský titul) – vo vedeckej sfére. No predsa len sa vo forme tejto knižky nájde aj netradičný znak: úplná rôznorodosť, chvíľami zdanlivá nesúrodosť textov a textíkov. Takmer každý je iný ako predchádzajúci či nasledujúci. Nájdete tu všetky rozsahy – od doslova pár riadkov až po niekoľko strán; mnohé žánre – od kratučkej črty s výstižne „vypichnutým“ detailom cez malé príbehy až po klasickú esej, niekedy napísanú s vedeckou dôslednosťou a zmyslom pre fakty.

Ale najmä: nájdete tu ešte väčšie množstvo ľudí než v knižke predchádzajúcej. Nie je to dané tým, že by šlo o román, aj keď na základe videného, prežitého a len z malej časti v tomto diele aj opísaného by ho autor určite vedel napísať? V knižke nájdete ľudí a ich zoskupenia z mäsa a kostí – mladých aj starších, najrôznejšieho vzhľadu, pováh, profesií či životných dráh, už na prvý pohľad zaujímavých a zvláštnych až bizarných, či zdanlivo všedných a nenápadných. Ľudí, ktorí sa v istej chvíli, keď išlo o veľa, dokázali spojiť a postaviť sa na odpor voči hroziaceme zlu. Niekedy sa spojili preto, aby podporili dobrú myšlienku. Inokedy sa dokázali ozvať a zastať sa nevinne prenasledovaných, aj keď sa tým sami vystavili riziku, že sa stanú nepohodlnými.

Jedným slovom, nájdete tu živých ľudí, aj keď viacerí z nich žijú už len v našej pamäti. A nájdete ich tu v spoločenstvách – niekedy náhodných, inokedy menej náhodných a neraz i programových. Mnohých z tých ľúdí a z tých komunít sami poznáte, či už priamo, osobne, alebo z médií či divadelných dosiek. Naskytne sa vám tak zaujímavá príležitosť porovnať si svoje zážitky a autentické dojmy s autorovými.

Hoci mnohí z ľudí, príslušníkov a príslušníčok rôznych komunít, o ktorých sa v knižke píše, sa v živote nestretli, Maňo Huba je tým spojivom, ktoré ich v tomto diele všetkých stmelilo.

A ešte jedno majú s ním spoločné – spája ich hlboký a úprimný, bytostný vzťah k prírode, k slovenskej krajine a jej kultúrnemu bohatstvu v najširšom slova zmysle. V tomto sa ich vesmíry vzájomne prelínajú, interferujú a obohacujú. Priam sa vnucuje parafráza citátu z pera inej vysokoškolskej profesorky, sociologičky Hany Librovej: napospol sú to muži, ženy a  komunity pestré a pritom zelené.

Literárny život im vdýchol autor, ktorý ich všetkých osobne pozná. Urobil tým neoceniteľnú službu predovšetkým slovenskej spoločnosti. Či predovšetkým (povedané menej pateticky) veľkej komunite ľudí na Slovensku, ktorým záleží na spoločnom dedičstve aj spoločnej budúcnosti tejto krajiny. Ktorí ocenia Maňovo dlhodobé systematické úsilie o zviditeľnenie prínosu každého človeka do spoločnej hrivny, aj jeho mravčiu, často nezbadanú prácu na zachovaní informačnej stopy o každom z nás vo vedomí spoločnosti. V dnešnom hektickom, uponáhľanom živote, keď ledva stíhame prežívať súčasný tok udalostí a plniť všetky aktuálne povinnosti, je zastavenie sa a načrtnutie portrétov všetkých tých ľudí a komunít okolo nás, ktorí a ktoré si to zaslúžia, javom výnimočným. Určite vzácnym a altruistickým. Raz z neho budú mať radosť aj historici a historičky...

Práve pre túto schopnosť zachytiť pomíjajúce a pre budúcnosť zvečniť ľudí a ich spoločenstvá, dobroprajne oceniť ich ľudskú krásu aj prínos, patrí Maňovi veľká vďaka. A než sa začítate do ich pár vetami alebo niekoľkostranovými textami načrtnutých osudov, zaželajme autorovi, nech sa mu podarí napísať ešte veľa diel; nech v niektorom z nich nájdu miesto aj tí a tie, na ktorých a ktoré sa v tejto knižke miesto neušlo.

Ľubica Trubíniová