Stanovisko S-O-S k devastácii našej krajiny

Príspevok do diskusie k návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny

V týchto dňoch je tomu práve 30 rokov, ako na pôde bratislavskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny vyšla prvá komplexná publikácia na tému historických štruktúr krajiny. Stalo sa tak niekoľko mesiacov po tom, ako jednu z hlavných cien na Medzinárodnom filmovom festivale EKOFILM v Ostrave získal film s rovnomenným názvom (Historické štruktúry krajiny). Film vznikol v spolupráci Slovenskej akadémie vied a Krátkeho filmu Koliba.

S odstupom troch desaťročí možno konštatovať, že týmito dvoma dielami sa v našich zemepisných šírkach etabloval pojem a koncept historických štruktúr krajiny. Chápeme pod nimi (veľmi zjednodušene) všetky hmotné fenomény v krajine, ktoré vznikli v predchádzajúcich etapách vývoja ľudskej spoločnosti a odolali tlaku modernej civilizácie a nekultúrnosti, ale i prírode, ktorá sa snaží sukcesiou „získať späť stratené územia“. A tak sa pod toto označenie dá zaradiť historické jadro mesta rovnako ako baroková krajina okolo Banskej Štiavnice (napr. Kalvária), Spišský hrad a priľahlá historicky pretvorená krajina, komplex technických pamiatok (napríklad na Čiernom Balogu, v Štiavnických vrchoch či na Východnom nádraží v Bratislave), areál mlynov a píly v Kvačianskej doline, významná pútnická lokalita (napr. Marianka), súbor ľudovej architektúry, historický park či cintorín, ako aj starý vinohrad, historická cesta s alejou, alebo hoci sústava terasovaných políčok, prípadne tradičné senníkové lúky a podobne.

Odborných štúdií a publikácií na túto tému vzniklo od roku 1988 na Slovensku dosť. Otázka je, čo sa za ten čas zachovalo zo samotných historických štruktúr krajiny a aká je ich budúcnosť? Odpoveď nie je na sto percent negatívna, ale dôvodov na spokojnosť je málo. Politické a ekonomické zmeny po novembri 89 sa aj vo vzťahu k tomuto fenoménu ukázali byť dvojsečnou zbraňou. Zoberme si len takú Bratislavu. Na jednej strane sa podarilo zrekonštruovať historické jadro mesta a mnoho historických budov i pár štvrtí mimo neho. Pred asanáciou sa zachránili historické časti aglomerovaných obcí, ako sú Záhorská Bystrica či Devínska Nová Ves. Obnovili sa mlyny v Hornej Mlynskej doline. Na rozdiel od 80. rokov minulého storočia už nik nenavrhuje likvidáciu historických cintorínov. Stavebno-demolačný boom, chaotický rozvoj mesta a pôsobenie rôznych tzv. developerov, skorumpovaných politikov a úradníkov, vandalov a pod. však tieto pozitíva, žiaľ, prevýšili. Bratislava sa „dokázala“ neuveriteľne ľahkovážne vzdať rozhodujúcej časti svojho industriálneho dedičstva, historických vinohradov a starých záhrad, celých areálov historickej zelene, viacerých ulíc, uličiek i celých blokov, charakteru vilových a záhradných štvrtí, ale najmä tradičných výhľadov a panorám. K historickej zeleni sa tu (ale aj inde) správame ako k úhlavnému nepriateľovi.

Podobný vývoj sa odohral aj mimo hlavného mesta. Dali sa vcelku do poriadku jadrá historických miest a cirkevné pamiatky, chvályhodne sa opravujú či aspoň konzervujú viaceré hrady, obnovilo sa viacero historických cintorínov, v prevádzkyschopnom stave sa udržiavajú niektoré technické pamiatky, miestami sa revitalizujú staré sady... Ani rehabilitácia súkromného vlastníctva však nedokázala citeľnejšie vrátiť tradičné formy hospodárenia na vidiek. Nemyslíme tým návrat do 19. storočia, ale to, čo vidíme napríklad v susednom Rakúsku. Výhľad na krajinu nám namiesto vyrúbaných stromov či celých alejí zaclonil „les“ bilbordov. A beztrestná brutalita, s akou pristupujeme ku krajine ako celku, v ničom nezaostáva za barbarstvom budovateľov „krajších zajtrajškov“ z čias tzv. socializmu.

Keď v roku 2000 vo Florencii prijali významný dokument Rady Európy s názvom Európsky dohovor o krajine, zdalo sa, že aj ochrane historických štruktúr krajiny svitá na lepšie časy. Najmä, keď o päť rokov neskôr sa zmluvnou stranou dohovoru stala i Slovenská republika a v r. 2008 sa dokonca v Piešťanoch konalo i zaujímavé medzinárodné podujatie o krajine pod egidou Rady Európy. Slovenská delegácia krajinárov a krajinárok patrila medzi najpočetnejšie a najaktívnejšie aj v októbri 2010, počas viacdenného podujatia pri príležitosti desiateho výročia vzniku dohovoru v jeho rodnej Florencii.

Odvtedy sme však svedkami dramatického úpadku. Jedným z jeho vrcholov bolo vypustenie ochrany charakteristického vzhľadu krajiny z účelu zákona o ochrane prírody a krajiny, čím sa z pojmu krajina stala len akási legislatívna atrapa. V súčasnosti sa pripravuje novela tohto zákona, čo je vhodná príležitosť zapracovať do neho aj legislatívne opatrenia na ochranu a udržateľný manažment krajiny (vrátane jej historických štruktúr). Je to napokon naša povinnosť, vyplývajúca z Európskeho dohovoru o krajine, ako aj z ďalších medzinárodných dokumentov a záväzkov, ktoré sa Slovenská republika zaviazala plniť.

Aj nedávne návrhy nového stavebného zákona sa skôr snažili ochranu krajiny obmedziť, a nie posilniť. Ale najhorší je pohľad na to, ako sa zo dňa na deň zhoršuje vzhľad samotnej našej krajiny, pričom jej historické štruktúry miznú ako sneh na jarnom slnku.

Všetci sa radi hrdíme tým, aké je to naše Slovensko krásne. Ak to však pôjde s našou krajinou tak, ako doteraz, môže sa ľahko stať, že čoskoro to nebude pravda. Tak, ako sme si dali vziať lesy, rieky, úrodnú pôdu a národné parky, nechávame si zobrať aj zdravie a krásu slovenskej krajiny a tým aj dedičstvo v nej obsiahnuté. Prečo? Lebo za vlastencov sa vydávame iba v stave euforického opojenia, alebo ak naháňame hlasy voličov. Ale keď nám kradnú spred nosa našu vlastnú krajinu, čiže naše skutočné rodinné striebro a naše nenahraditeľné dedičstvo, vtedy sa tvárime, že nič nevidíme, alebo tejto krádeži storočia ešte aj napomáhame.

Poznámka pre tých, ktorí predkladajú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny a budú o nej hlasovať: pripomienky, uvedené v tomto stanovisku, považujte za zásadné.

20. 11. 2018
 

Členovia a členky Slovenského ochranárskeho snemu:

prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. (kontaktná osoba - mikulas.huba2@gmail.com), Ing. Erik Baláž, Mgr. Martina Barancová Paulíková, Sabína Barborjak - Galeková, Ing. Dušan Bevilaqua, PhD., Ing. Ladislav Bíro, Mgr. Zuzana Čaputová, Mgr. Michal Deraj, doc. RNDr. Tomáš Derka, PhD., Mgr. Zuzana Dovalová, Mgr. Viera Dubačová, RNDr. Elena Fatulová, doc. Ing. Fedor Gömöry, DrSc., Ing. Fero Guldan, RNDr. Ján Hanušin, CSc., Mgr. Zuzana Homolová, Ing. Zuzana Hudeková, PhD., Mgr. Tomáš Hulík, Ing. arch. Boris Hochel, prof. RNDr.Vladimír Ira, CSc., Mgr. Márius Kopcsay, Ing. Ľubica Kolková, prof. RNDr. Mária Kozová, CSc., RNDr. Ľubica Krištofová, doc. Zuzana Kronerová, doc. RNDr. Ján Lacika, CSc., Ing. Daniel Lešinský, PhD., Ing. Milan Lichý, doc. MUDr. Branislav Líška, CSc., Mgr. Dana Mareková, Mgr. Richard Medal, Ing. Ján Mičovský, Prof. Juraj Nvota, MVDr. Samuel Pačenovský, PhD., Soňa Párnická, Mgr. Daniel Pastirčák, Ing. Jana Pavlíková, Mgr. Tomáš Peciar, doc. Ing. arch. Henrich Pifko, PhD., Ing. arch. Lýdia Priehodová, Mgr. Andrej Popovič, Ing. Koloman Prónay, Mgr. Samo Smetana, Ing. Štefan Szabó, PhD., RNDr. Silvia Szabóová, Mgr. RNDr. Ján Szöllös, PhD., RNDr. Jozef Šibík, PhD., RNDr. Jaromír Šíbl, Ing. Katarína Šimončičová, Mgr. Natália Šovkoplias, Mgr. Pavel Šremer, Eulalia Štefanová, RNDr. Peter Straka, PhD., Ing. Ľubica Trubíniová, doc. RNDr. Marcel Uhrin, PhD.,Ing. Alexander Vágner, Mgr. Imrich Vozár, Juraj Zamkovský, RNDr. Anna Zemanová, Pavol Ziman