Čistá energia pre budúcnosť

Správa zo zahraničnej pracovnej cesty predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie

Dublin 12.- 14. máj 2013 (Írske predsedníctvo EÚ)

            Stretnutia predsedov parlamentných výborov pre životné prostredie a energiu z členských štátov EÚ, ktoré sa uskutočnilo v Dubline v dňoch 12. a 13. mája 2013 sa zúčastnili: prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. – predseda výboru  a Ing. Milan Lukáč, tajomník výboru.

Pracovný program stretnutia sa uskutočnil v priestoroch konferenčného centra Hradu Dublin. Hlavným hostiteľom podujatia bol predseda Spoločného výboru pre životné prostredie a kultúru p. Michael McCarthy. Hlavnou témou stretnutia bola: Čistá energia pre budúcnosť.

1.    Prvým blokom bola problematika: „Udržateľná výroba energie v rámci EÚ“

Hlavným cieľom politického rámca pre klimatickú a energetickú politiku EÚ do roku 2030 je znížiť emisie skleníkových plynov, zabezpečiť dodávky energie a podporovať rast, konkurencieschopnosť a zamestnanosť prostredníctvom špičkových technológii a nákladovo efektívneho prístup. Z vystúpenia diskutujúcich vyplynula široká podpora tohto cieľa.

V diskusii odznela aj podpora projektu Nabucco (Spoločná iniciatíva Rakúska, Maďarska, Rumunska a Bulharska na diverzifikáciu dovozu plynu do Spoločenstva).

2.    Druhou témou stretnutia bola: „Ochrana nášho životného prostredia pre udržateľnú budúcnosť“.

Vo viacerých vystúpeniach rezonovali otázky environmentálneho akčného programu EÚ do roku 2020 – „Dobrý život v rámci možností našej planéty.“ Spomínala sa tiež Stratégiu trvalo udržateľného rozvoja EÚ a dokumenty v rámci následného procesu po Summite RIO + 20. V tejto súvislosti sa hovorilo aj o postavení a úlohe mimovládnych organizácii v tomto procese.

  Starostlivosť o životné prostredie sa v záujme udržateľnej budúcnosti bude orientovať najmä na:

• zníženie negatívneho dopadu znečisteného a poškodeného životného prostredia na vek a zdravie obyvateľstva, na udržanie, ochranu a tvorbu jeho bezpečných, vhodných a využiteľných environmentálnych podmienok pre život, vrátane zabezpečenia dostatku čistej vody a adaptácie na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy;
• zabránenie ďalšieho vzniku nepriaznivých zmien ekosystémov, devastačných procesov a javov v krajine, spôsobujúcich zánik hodnôt prírodného a kultúrneho dedičstva, degradáciu biologickej a krajinnej rozmanitosti, ekologickú nestabilitu,  zníženú produktívnosť, využiteľnosť a obývateľnosť území;
• odstraňovanie škôd a obmedzenie negatívnych vplyvov environmentálnych záťaží a rizikových chemických, fyzikálnych a biologických faktorov s predchádzaním ich ďalšieho vzniku (prevenciu);
• zvyšovanie zodpovednosti znečisťovateľov a poškodzovateľov životného prostredia za zlepšovanie jeho stavu a zainteresovanosti podnikateľských subjektov na výrobe a službách, zameraných na starostlivosť o životné prostredie a vytváraní „zelenej spoločnosti“;
• utváranie ďalších podmienok pre transformáciu hospodárstva z vysoko energeticky a surovinovo náročnej štruktúry na štruktúru s úsporou a racionálnejším využitím energie a surovín, s vyšším podielom spracovania a finalizácie, s uplatňovaním environmentálne vhodných postupov a technológií, so zavedením dopravy, spĺňajúcej environmentálne požiadavky, s bezpečným skladovaním materiálov, predĺžením ich životnosti a ich opätovným využívaním, s výraznejším uplatnením „zelených povolaní a pracovných miest“ a zhodnotením práce a ľudského potenciálu pri prechode na „zelenú ekonomiku“;
• širšie uplatnenie energie z netradičných a obnoviteľných zdrojov (slnečnej, veternej, geotermálnej), šetrné efektívne využívanie prírodných a ostatných zdrojov, ekologizáciu poľnohospodárstva, revitalizáciu zdevastovaných území, regiónov so silne narušeným prostredím a poškodených lesov a lesných pozemkov so zohľadnením aj ich mimoprodukčných funkcií, ozelenenie a optimálne usporiadanie a využívanie krajiny pri harmonizácii rozvojových zámerov všetkých troch pilierov trvalo udržateľného rozvoja  a postupné zabezpečovanie „zeleného rastu“;
• zvýšenie environmentálneho vedomia obyvateľstva s dôrazom na podnikateľskú sféru a mládež, jeho informovanosti o stave životného prostredia , ako aj o možnostiach, príprave a realizácii opatrení na jeho zlepšovanie;
• dotvorenie a uplatňovanie systému právnych a ekonomických nástrojov environmentálnej politiky, prehĺbenie medzinárodnej spolupráce pri riešení environmentálnych problémov a v procese zabezpečovania trvalo udržateľného rozvoja, najmä so zameraním na plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného environmentálneho práva a z členstva v medzinárodných organizáciách, najmä OSN, OECD a EÚ.

Z týchto zásad by mal vychádzať aj pripravovaný 7. Environmentálny akčný program EÚ.

V prípade Slovenskej republiky realizáciu takto nasmerovanej stratégie štátnej environmentálnej politiky podmieňuje uplatňovanie a dodržiavanie jej desiatich zásad:

• preferovanie preventívnych opatrení nad nápravnými opatreniami,
• uplatňovanie štátnej environmentálnej politiky vo všetkých odvetviach hospodárstva i v zainteresovanej terciárnej sfére, vrátane ich zapájania do starostlivosti o životné prostredie,
• chápanie riešenia environmentálnych problémov (aj) ako riešenia ekonomických problémov spoločnosti,
• uvedomenie si, že zodpovednosť voči budúcim generáciám za životné prostredie nesie súčasná spoločnosť,
• riešenie problémov životného prostredia komplexne pri systémovom odstraňovaní synergetického pôsobenia vzniknutých i vznikajúcich znečisťujúcich látok a ostatných negatívnych faktorov a uprednostňovaním riešení, ktoré prinášajú viaceré výhody,
• uhrádzanie výdavkov, spojených s odstraňovaním znečistenia alebo poškodenia životného prostredia, jeho znečisťovateľom alebo poškodzovateľom,
• pri zásahoch do životného prostredia posudzovanie ich vplyvov a dopadov na zdravie ľudí, krajinu, zložky životného prostredia a ohrozenosť  organizmov, zvažovanie neoceniteľnosti hodnôt prírodného a kultúrneho dedičstva a jeho nenahraditeľnosti, možného vyčerpania neobnoviteľných a racionálnejšieho využívania obnoviteľných prírodných zdrojov,
• považovanie starostlivosti o životné prostredie za jednu zo základných podmienok predlžovania veku a zlepšovania zdravotného stavu obyvateľstva, ako aj zvyšovania nádeje na dlhšie dožitie (strednej dĺžky života pri narodení),
• zavedenie prístupu k lesom a k mokradiam ako k hlavným ekostabilizačným faktorom v krajine a k pôde ako k nenahraditeľnej zložke životného prostredia, podmieňujúcej biologickú diverzitu, výživu a existenciu života, pritom chápanie produkčnej funkcie pôdy a lesa ako súčasti ich environmentálnej funkcie,
• uplatňovanie úcty k životu, ku všetkým jeho formám a k všetkým prírodným a kultúrnym hodnotám, pričom ani vlastnícke právo neoprávňuje vlastníka na poškodzovanie a ničenie týchto hodnôt a na znečisťovanie životného prostredia nad mieru ustanovenú zákonmi.

V tejto časti vystúpil s diskusným príspevkom aj predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, Mikuláš Huba. Vo svojom vystúpení stručne informoval o niektorých iniciatívnych podujatiach diskusného charakteru na tému životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja, ktoré sa v uplynulom roku konali na pôde NR SR. V závere sa obrátil na príslušné európske inštitúcie, aby vyzvali vlády členských štátov EÚ organizovať okrúhle stoly a podobné diskusné fóra s účasťou všetkých zainteresovaných na témy, ako je napr. návrh 7. Environmentálneho akčného programu EÚ či návrh nového Programovacieho obdobia EÚ na r. 2014 – 2020.

3.    Tretím okruhom programu bolo „Naše ciele v oblasti zmeny klímy“.

Hlavný referát predniesla eurokomisárka Connie Hedegaard. Hneď v úvode spochybnila dlhodobo proklamovanú tézu, „Najskôr ekonomika, potom ekológia.“

Zmena klímy, spôsobená rastúcimi emisiami skleníkových plynov, patrí medzi najvážnejšie globálne hrozby, akým muselo ľudstvo doteraz čeliť, aj keď je paradoxne tento jav  výsledkom  neuvážených ľudských aktivít. Medzinárodným právnym nástrojom na jeho riešenie je  Rámcový dohovor OSN o zmene klímy, prijatý v roku 1992 v Rio de Janeiro (United Nations Framework Convention on Climate Change ? UN FCCC). Pre Slovensko dohovor nadobudol platnosť 23. novembra 1994. Konečným cieľom dohovoru  je dosiahnuť zníženie, alebo aspoň stabilizáciu koncentrácií skleníkových plynov v časovom rámci, ktorý umožní prirodzenú adaptáciu ekosystémov, neohrozí produkciu potravín a umožní pokračovanie ekonomického rozvoja trvalo udržateľným spôsobom.

K dohovoru bol v roku 1997 prijatý Kjótsky protokol. Protokol zaviedol kvantifikované redukčné záväzky pre krajiny prílohy I dohovoru na zníženie agregovaných emisií skleníkových plynov v období 2008-2012 v priemere o 5% v porovnaní s ich úrovňou v roku 1990.

Výsledky najnovších vedeckých a ekonomických analýz potvrdzujú naliehavú potrebu čo najrýchlejšej realizácie redukčných, ale aj adaptačných opatrení. Časový posun realizácie opatrení na znižovanie emisií skleníkových plynov a adaptačných opatrení zvyšuje riziko významných a nezvratných zmien a zároveň zvyšuje náklady na ich odstránenie. V tomto kontexte EÚ už od roku 1996, ale najmä po roku 2003 presadzuje urýchlené prijímanie opatrení na naplnenie stabilizačného scenára, ktorý má za cieľ udržať rast globálnej teploty v takom rozsahu, aby sa do roku 2100 nezvýšila o viac ako 2°C v porovnaní s jej predindustriálnou úrovňou.

Potrebnú koncentračnú úroveň skleníkových plynov je možné v stanovenom časovom horizonte dosiahnuť len pomocou radikálneho zníženie tvorby emisií skleníkových plynov. Podmienkou pre splnenie limitu 2°C je, aby sa globálne emisie skleníkových plynov do roku 2050 znížili o 60% až 80%  v porovnaní s úrovňou v roku 1990. V strednodobom horizonte je pre dosiahnutie limitu potrebné, aby sa emisie rozvinutých priemyselných krajín do roku 2020 znížili o 25-40% oproti roku 1990, emisie rozvojových krajín by mali v roku 2020 dosiahnuť svoje maximum a po ňom priebežne klesať až na úroveň cca 15 Gigaton CO₂ ekvivalentu/rok. Odhadované náklady na splnenie limitu 2°C sa pohybujú na úrovni zníženia globálneho HDP o cca 2,5% do roku 2050, čo znamená ročné zníženie dynamiky rastu HDP o zhruba 0,05%.

Závery

Európska schéma obchodovania s emisnými kvótami (ďalej len „EU ETS“) vznikla  s cieľom podporovať znižovanie emisií skleníkových plynov nákladovo a hospodársky efektívnym spôsobom. Je koncipovaná tak, aby bola technicky neutrálna, nákladovo efektívna a plne kompatibilná s vnútorným trhom s energiou. EU ETS by mala zohrávať rozhodujúcu úlohu pri prechode na nízkouhlíkové hospodárstvo do roku 2050, predovšetkým stimulovaním investícií do nízkouhlíkových technológií.

Z dôvodu ekonomickej recesie a nadbytku emisných kvót na trhu sa aktuálne cena za tonu CO₂ (emisná kvóta EUAs) pohybuje pod 5 eur/kvóta. V čase vzniku systému, v roku 2005, sa očakávalo, že cena bude približne na úrovni 30 eur/kvóta a priemyselní znečisťovatelia budú nútení prejsť na nízkouhlíkové technológie.

16. apríla 2013 hlasoval Európsky parlament o tom, či dôjde v rámci EU ETS k odkladu aukcií 900 miliónov emisných kvót alokovaných na obdobie 2013 – 2012 alebo nie (tzv. „backloading“). Má ísť o krátkodobé riešenie nízkych cien emisných kvót (EUAs) predtým, ako dôjde k dohode o štrukturálnej reforme EU ETS.

Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí dňa 12. decembra 2012 backloading podporila s odôvodnením, že motivačný efekt ETS pre nízkouhlíkové investície je dnes minimálny a backloading 900 mil. emisných kvót sa z dlhodobého hľadiska javí ako pozitívny (aj z pohľadu výnosov z predaja emisných kvót na dražbách.)

Európsky parlament podporil pozmeňujúci návrh č. 20 (odmietnutie návrhu Európskej komisie), 335 poslancov hlasovalo za, 315 proti, 63 sa zdržalo. Návrh k backloadingu (uplatnilo sa tzv. pravidlo 56) sa vracia do Výboru pre ŽP na prepracovanie. Európska komisia návrh nestiahla.

Očakáva sa vyšší tlak na jednotlivé členské štáty, pričom rozhodujúca bude pozícia Nemecka. V tejto chvíli nie je možné akceptovať váhavý prístup členských štátov, potrebujeme dynamické rozhodovanie zo strany všetkých zúčastnených, ak nechceme mechanizmus EU ETS úplne znefunkčniť.