V časoch Československa nebolo „Zamoravie“ zahraničím v pravom slova zmysle, ale predsa štruktúra i tradícia tamojšieho ochranárskeho hnutia boli iné ako u nás, takže spolupráca s pražskými či brnianskymi ochranármi mala už aj v tých časoch ozvláštňujúcu príchuť.

Hlavným spojivom a prenosovým médiom medzi českými (najmä pražskými) a bratislavskými ochranármi bol logicky Pavel Šremer, ktorý z českého prostredia priamo pochádzal a bol aktívnym členom pražskej ZO č. 2 (Taraxacum) Českého svazu ochránců přírody, ktorá sa snažila o podobne nezávislý charakter a pestrofarebnú podobu, ako bratislavská ZO šestka.

Z jej prostredia pochádzal napríklad Ivan Makásek, ktorému sa podarilo vytvoriť a dlhé roky úspešne viesť špičkový ochranársky časopis Nika, spájajúci odborné s osvetovým a aktivistickým zameraním. Jednou z priorít Taraxaca bola záchrana vzácnych prírodných a krajinárskych lokalít na území veľkej Prahy. Taraxacum, podobne ako naša ZO 6-ka, poriadalo aj spoločenské podujatia. Na inom mieste spomíname jedno z nich: ochranársky ples v decembri 1984. A zaslúžilých ochranárov – podobne ako my – polovážne a polohumorne morálne oceňovalo.

Okrem toho mal Pavel Šremer a niektorí ďalší z nás profesionálne kontakty s českými vedcami – najmä prírodovedcami a napokon, ale nie na poslednom mieste, s českým disentom okolo Charty 77, ktorý sa okrem iných práv venoval aj upieranému právu na zdravé životné prostredie. Za všetkých predstaviteľov „zeleného disentu“ spomeňme aspoň nezabudnuteľného Ivana Dejmala. Oveľa silnejšia ako na Slovensku bola v prostredí českých environmentalistov takzvaná šedá zóna na pomedzí medzi legálnym a ilegálnym, ktorú stelesňovali niektoré skupiny, pôsobiace v rámci ústavov ČSAV, ale najmä Ekologická sekcia Biologickej spoločnosti pri ČSAV, medzi predstaviteľov ktorej patrili prof. Hadač, dr. Moldan a o niečo neskôr aj Ing. Vavroušek.

Inú líniu spolupráce s Prahou predstavovala spolupráca nezávislejších štruktúr v rámci Stromu života s českou mládežníckou environmentálnou odnožou Socialistického zväzu mládeže: Brontosaurom. Od spoločných školení a táborov až po praktickú brigádnickú pomoc. Či už na mlynoch v Kvačianke, alebo na Čiernobalockej železničke.

O pár rokov neskôr sa rozvinula  naša spolupráca s Brnom, napriek tomu, že Brno je - nielen geograficky - Bratislave oveľa bližšie ako Praha. Mostom medzi ochranárskou Bratislavou a Brnom sa stali geografi, či lepšie povedané vedeckí pracovníci - ochranári, pôsobiaci na partnerských akademických geografických pracoviskách v oboch týchto mestách. Z moravskej strany to bola najmä povestná dvojica Buček – Lacina. Podobne ako my sa aj brnianski ochranári pravidelne stretávali: na rozdiel od nás hlavne pri pive a svoje stretnutia nazývali „zelené štvrtky“. V druhej polovici 80-tych rokov sme začali spolupracovať aj s redakciou výborného brnianskeho ochranárskeho časopisu Veronica a napokon aj s Divadlom na provázku, s ktorým mali naši priatelia z Brna dlhoročnú plodnú spoluprácu.

Z konkrétnych spoločných kampaní, ktoré sme spolu viedli, spomeniem aspoň oponentúru zámerov na výstavbu Kanálu Dunaj-Odra-Labe. Moravákov sme podporovali tiež v kauze Vodárenská nádrž Dolné Mlýny, či v zápase proti výstavbe televízneho vysielača na Děvíne v Pavlovských vrchoch.

Ale Praha a Brno neboli jediné lokality v Česku, s ktorými sme spolupracovali. Možno menej systematicky, ale predsa, sme sa kontaktovali s aktívnymi ochranármi zo severných Čiech, postihnutými ekologickou katastrofou regionálnych až medzinárodných rozmerov (svetoznámy Čierny trojuholník, ako odstrašujúci príklad programovej devastácie životného prostredia zo strany štátu).

Na opačnom konci Čiech boli pre nás zaujímavé najmä České Budějovice – centrum českého ekologického výskumu a Šumava – symbol málo narušenej prírody.

Česká (a moravská) strana sa nám za našu solidaritu a podporu odplácala veľmi štedro, najmä v kauze Dunaj, ktorá rezonovala v Čechách vari viac, ako na Slovensku. V druhej polovici 80-tych rokov najmä zásluhou Josefa Vavrouška, ale aj celého radu ďalších expertov a aktivistov. Významná bola aj odborná pomoc a solidarita českých prírodovedcov v iných kauzách, ako napríklad v prípade Devínskej Kobyly.

Po Bratislave/nahlas sa posilnila spolupráca širokého okruhu odborníkov - environmentalistov oboch hlavných miest, ktorá vyvrcholila v podobe seminára Životní prostředí hlavních měst vo februári 1989 v Obecnom dome v Prahe.

Unikátne bolo aj medzinárodné environmentálne orientované stretnutie mládeže, ktoré organizoval začiatkom leta 1989 Brontosaurus na Šumave, za účasti československej ochranársko-environmentálnej elity (vrátane kľúčových ľudí, ktorí tvorili ponovembrovú environmentálnu politiku), ale i bezprecedentného mixu oficiálnych predstaviteľov štátu, disidentov a zahraničných ochranárov a predstaviteľov alternatívnej scény, najmä z Holandska.

Bratislavskí ochranári tam mali k dispozícii celý veľký stan s transparentom, výstavou i početnými prednáškami. Užívali sme si tam všeobecné uznanie na otvorenej scéne.

Keď sa pozrieme na kontakty a spoluprácu s „naozajstným zahraničím“, potom môžeme začať tým najlogickejším: spoluprácou s Rakúšanmi a Maďarmi na Dunaji, o ktorej sa podrobnejšie zmieňujeme na iných miestach tejto publikácie.