Budúcnosť poľnohospodárskej pôdy na Slovensku z netradičného pohľadu

Rád by som sa pozrel na problematiku prevodu pôdy z trochu netradičného uhlu pohľadu.

Aj keď názory na to, čo sa stane a vlastne už deje po prvom máji, teda po skončení moratória na predaj poľnohospodárskej pôdy cudzozemcom, sa dramaticky rôznia, čo plne potvrdzuje aj búrlivá rozprava k tomuto bodu programu,  obávam sa, že nech to už s predloženým návrhom zákona dopadne akokoľvek, v reálnej slovenskej vidieckej krajine pribudne oplotení i výstražných tabúľ o zákaze vstupu a ubudne verejne prístupného priestoru vo voľnej krajine. To, že väčšina voľnej krajiny je u nás dosiaľ de facto každému prístupná, že sa po vidieckej krajine dá viac-menej voľne pohybovať a verejne ju „užívať“, je jedna z obrovských vymoženosti Slovenska, ktorú dosiaľ považujeme za samozrejmosť, ale o ktorú môžeme ľahko prísť (to by som chcel zvlášť zdôrazniť). Že si nevymýšľam ani nestraším, vie každý, kto sa pokúsil prenocovať pod holým nebom, alebo hoci len odbočiť meter od cesty napríklad niekde na francúzskom vidieku.

O tom, že pôda nie je len ekonomická kategória, ale aj významný prírodný zdroj a kultúrno-historický fenomén, že pôda v zmysle poľnohospodárskej krajiny plní aj celospoločenské funkcie a tým generuje niečo ako verejné statky či verejné blaho, sa napriek pekným formuláciám v dôvodovej správe k tomuto návrhu zákona, v tejto v tejto rozprave, snáď s výnimkou vystúpenia pani kolegyne Mezenskej, toho veľa nepovedalo. A preto prichádzame s pozmeňujúcim návrhom, ktorým sa snažíme upozorniť aj na tento rozmer problematiky a „dostať do hry“ aj tie subjekty, ktoré na pôde chcú hospodáriť, resp. chcú vidiecku krajinu udržiavať v dobrom, produkčnom, hygienicky nezávadnom, a zároveň ekologicky rovnovážnom a esteticky harmonickom stave.

Nie je to a zrejme to ani nebude masovo rozšírený jav, ale ani úplná chiméra. Skrátka jednotlivec, rodina, alebo komunita, ktorý/ktorá hospodári na poľnohospodárskej pôde bez ambícií podnikať. Teda len ako samozásobiteľ a/alebo ten, kto dokonca len chráni a udržiava krajinu pred pustnutím, zarastaním, sukcesným nástupom náletových drevín a pod. Kosením, pasením či inak. Alebo hoci starostlivosťou o vzácny starý vinohrad či ovocný sad s dnes už unikátnymi sortami. Príkladom môžu byť iniciatívy ochrancov prírody a ich každoročné vykášanie orchideových lúk v Bielych Karpatoch, či nadšencov, ktorí sa venujú sadom s tradičnými odrodami ovocných stromov – opäť ich poznám najmä z Bielych Karpát. Medzi podobných „bláznov“ patrím napokon aj ja a moji priatelia, ktorí ročne pokosíme niekoľko hektárov lúk okolo slovenských dreveníc, vďaka čomu tieto enklávy historických štruktúr vidieckej krajiny dodnes vyzerajú, keď aj nie ako pred sto rokmi, tak ako povedzme pred 30 rokmi. Možno si poviete, že je to číry idealizmus, ale potom  vezmete do rúk fotografickú publikáciu alebo nástenný kalendár o slovenskej krajine a zistíte, že pomaly každá druhá fotografia vznikla na miestach, kde sa vidiecka krajina takto nenápadne, nekomerčne, dobrovoľnícky udržiava.

Čoraz viac konkrétnych príkladov zo zahraničia ale aj zo Slovenska dokazuje, že nejde o žiadny anachronizmus, ale naopak o trend, ktorý je stále populárnejší a perspektívnejší...