Veľmi mierny pokrok v medziach zákona

SME (30.3.2017)  Po voľbách 2016 pripadol rezort životného prostredia ako je známe strane Most-Híd. A tu vznikol hneď prvý problém: strana nominovala na jeho čelo človeka, ktorý dovtedy nemal s environmentálnou problematikou ani profesionálnu, ani mimoprofesionálnu skúsenosť. To je skutočnosť ťažko predstaviteľná v inom rezorte (napr. financií, hospodárstva či spravodlivosti).
Ďalší problém je ten, že partneri strany Most-Híd vo vládnej koalícii sú Smer-SD a Slovenská národná strana.
Doterajšia skúsenosť s oboma týmito stranami vo vzťahu k životnému prostrediu je negatívna.
Pôsobenie SNS vo oblasti životného prostredia v rokoch 2006 až 2009 sa vo všeobecnosti považuje za katastrofu, pričom škandál s emisnými kvótami je len špičkou ľadovca.

Takmer žiadny pokrok

Predseda Smeru-SD a zároveň predseda vtedajšej i terajšej vlády sa „vyznamenal“ nemenej, keď v roku 2010 ministerstvo životného prostredia jednoducho zrušil a jeho agendu priradil k agende ministerstva pôdohospodárstva.
Dlhodobo podporuje nerentabilné spaľovanie toxického hnedého uhlia na Hornej Nitre či devastáciu prírodných úsekov riek výstavbou tzv. malých vodných elektrární.
Nepriamo vláda podporuje aj devastáciu národných parkov, vznik odpadov, či zábery úrodných pôd na nepoľnohospodárske účely. Odmieta ozeleniť verejné obstarávanie a eliminovať zasahovanie investorov do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie.
V takejto konštelácii je pozícia ministra životného prostredia bez dostatočnej odbornej i politickej autority veľmi problematická. Preto sa nemožno čudovať, že za uplynulý rok nedošlo v tejto sfére k takmer žiadnemu reálnemu pokroku.

Slová a činy sa rozchádzajú

Neodškriepiteľnou skutočnosťou zostane, že práve počas slovenského predsedníctva ratifikovala Európska únia Parížsku klimatickú dohodu a že samotné Slovensko ju ratifikovalo medzi prvými európskymi štátmi.
K tomuto často vyzdvihovanému úspechu však treba dodať, že išlo o eminentný záujem Európskej komisie. Je takmer isté, že EÚ by bola Parížsku dohodu urýchlene ratifikovala bez ohľadu na to, ktorý štát by jej momentálne predsedal.  Odvrátenou stranou tohto úspechu je aj to, že prvý raz v histórii schvaľovania podobných dokumentov Európsku úniu predbehli USA i Čína.
Ale čo je v tejto súvislosti najhoršie, to je rozpor slov a činov. Na jednej strane sa pasujeme za lídrov vo sfére ochrany ovzdušia, a pritom v praxi tomu takmer nič nenasvedčuje a už vôbec nič nenaznačuje revolučnú zmenu, ktorá je v tejto sfére potrebná, ba nevyhnutná, ak sa tu nechceme uvariť zaživa.

Slovensko lídrom? Ťažko

Za druhý úspech ministerstvo označuje vznik tzv. Bratislavského procesu prechodu na zelené hospodárstvo, pričom prišlo s tézou, že Slovensko chce byť stredoeurópskym lídrom v prechode na zelenú ekonomiku.
Akokoľvek by sme si to želali, je to len zbožné prianie, lebo nielen Rakúsko, ale aj Česká republika či Slovinsko sú v tomto smere hodne pred nami a budovateľská mentalita súčasnej vlády nijako nenasvedčuje tomu, žeby prechod na zelenú ekonomiku skutočne považovala za jednu zo svojich priorít.
Za úspech považuje MŽP aj usmernenie budúcej politiky v oblasti vôd. Doterajšie zlé skúsenosti s vodnou politikou a nie veľká ochota ministerstva niečo na tom zásadne meniť taktiež nedávajú dôvod na optimizmus smerom do budúcnosti.
Na ilustráciu spomeňme aspoň laxný prístup k ochrane podzemných i povrchových vôd a macošský prístup k tokom (pozri napr. Správu o ochrane práva na životné prostredie z dielne verejnej ochrankyne práv, Jany Dubovcovej).

Ak nie fľašky, aspoň tašky

S veľmi opatrným optimizmom možno prijať vari len vznik rezortného Inštitútu environmentálnej politiky a jeho snahu vypracovať novú environmentálnu stratégiu. Už len preto, lebo tá doteraz platná pochádza z roku 1993!
Ministerstvo pripravuje určité zmeny v odpadovej legislatíve, ale zásadnejšie kroky na prevenciu vzniku odpadov a čiernych skládok, napr. zavedením reálneho zálohovania plastových nápojových obalov, zaviesť nehodlá.
Symbolické spoplatnenie plastových tašiek je fajn, ale zásadné riešenie to nie je. A tak všetko nasvedčuje tomu, že Slovensko bude aj naďalej na chvoste EÚ vo sfére predchádzania vzniku odpadov ako aj ich separácie a recyklácie.
A ešte pár konkrétnych skúseností. V roku 2016 získal až nečakanú podporu takmer všetkých zainteresovaných subjektov návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko. Vari jedinou výnimkou bolo ministerstvo životného prostredia, ktoré sa k tomuto návrhu postavilo alibisticky. Avšak bez neho sa tento projekt realizovať, žiaľ, nedá.

Pohŕdanie verejnosťou pretrváva

Vo sfére ovzdušia zaujalo ministerstvo podobný laxný postoj k tzv. skúšobnej prevádzke jedného z blokov už odstavenej tepelnej elektrárne v Novákoch. Nepodporilo ani aktivistov na Orave, upozorňujúcich na únik arzénu do rieky.
Ani autorita štátnej ochrany prírody sa za uplynulý rok nezvýšila a neodstránili sa nedostatky nedávno prijatého zákona o ochrane prírody a krajiny. Ochrana a udržateľný manažment krajiny, alejí či voľne rastúcej zelene sú naďalej iluzórne.
Avizuje sa vznik Zeleného vzdelávacieho fondu. Je na čase, keďže vzdialenosť medzi nami a hoci len susednou Českou republikou v tejto sfére medzičasom narástla tak, že pripomína vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom.
Komunikácia s odbornou verejnosťou a tretím sektorom sa v porovnaní s ministrovaním Petra Žigu zo Smeru-SD mierne zlepšila, čo zodpovedá aj tomu, že Most-Híd predsa len má trochu inú mentalitu ako Smer-SD. Ale pohŕdanie odbornou i laickou verejnosťou pretrváva.
Ak to máme zhrnúť: za uplynulý rok sa dosiahol vo sfére pôsobenia envirorezortu „veľmi mierny pokrok v medziach zákona“. Aj to viac na papieri, ako v skutočnosti.
Je to o niečo lepšie, ako to bolo pred rokom či dvoma, ale oveľa horšie, ako by to malo - a pri väčšom odhodlaní a odvahe aj mohlo - byť. Mnohé krajiny v tejto oblasti napredujú oveľa rýchlejšie. A tak v „ozeleňovaní“ našej reality za vyspelým svetom čím ďalej tým viac zaostávame.

Mikuláš Huba (autor patrí k zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho snemu)