Príhovor profesora Mikuláša Hubu na študentskom štrajku za klímu v Bratislave

Pozdravujem vás, milí mladí priatelia a priateľky a ďakujem za pozvanie!

Ako správny profesor by som sa mal vlastne hnevať, že nie ste v škole. Ale ja som naopak rád, že dnes v škole nie ste a že ste tu. Tým nechcem povedať, že škola je zbytočná vec. Mala by byť jedným z hlavných zdrojov poznania. A bez poznania sa nedá účinne čeliť ani hrozbe, kvôli ktorej tu dnes sme.

Ale to, že ste sa takto rozhodli vyjadriť svoje znepokojenie z laxnosti nás, dospelákov, je podľa mňa dôležitejšie, ako tých pár vymeškaných hodín. Veď hrozba, ktorej čelíme, je vari najväčšia spomedzi tých, pred ktorými ľudstvo dosiaľ stálo. A čakať so založenými rukami, čo sa bude diať, by bolo trestuhodným hazardom s budúcnosťou nás i našich detí.

Nenásilný štrajk nie je hriech ani trestný čin. Ak je jeho cieľom záchrana zdravia a života všetkých obyvateľov planéty, je to veľmi ušľachtilý čin. A ak sa koná aj na podporu mimo-ľudskej prírody, potom ide o čin dvojnásobne chvályhodný.

Na tomto námestí sa za môjho života protestovalo proti mnohým zlým veciam a neprávostiam. Proti sovietskej okupácii v auguste 68, proti totalitnému režimu v novembri 89, proti mečiarizmu v 90. rokoch minulého storočia a celý uplynulý rok i Za slušné Slovensko a za potrestanie tých, ktorí/é majú na svedomí smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Každý z týchto protestov mal svoj význam, aj keď skoro vždy sme žiadali viac, ako sa napokon dosiahlo. Ale dosiahlo sa vždy viac, ako keby sa bolo mlčalo, sedelo doma (alebo hoci v škole).

Len zriedka a oveľa komornejšie sa tu dosiaľ manifestovalo či štrajkovalo za lepšie životné prostredie. Jeden z takýchto protestov sa tu uskutočnil pred štvrťrokom. Vtedy sme požadovali Ukončenie doby uhoľnej a prepustenie aktivistov Greenpeace, ktorí transparent s takýmto textom vyvesili na banskú vežu v Novákoch. Preto som dvojnásobne rád, že nás sem dnes priviedla práve klíma. Lebo klíma sa nám kazí: obrazne, aj doslovne.

Keď sa ma novinári občas pýtajú, čo by sa malo na našom vzťahu ku klíme zmeniť, zvyknem odpovedať stručne: všetko a všetci: od hlavy štátu po posledného občana. Naše každodenné uvažovanie, voľby, rozhodovanie, správanie... Naši mocní to zatiaľ viac-menej ignorujú. Som rád, že vy nie.

V novembri 89 odznela z tohto miesta výzva na generálny štrajk. Ten štrajk sa o pár dní neskôr aj uskutočnil. Vtedajší dosluhujúci papaláši a nimi dosadení riaditelia fabrík strašili verejnosť katastrofálnymi následkami. Ľudia im však neuverili, štrajk sa podaril a znamenalo to posledný klinec do rakvy nenávideného režimu.

Výzva, ktorej čelíme dnes, je vari ešte väčšia. A navyše, je globálna. Je preto správne, že aj vaša reakcia na túto výzvu je globálna. Tá výzva sa týka v prvom rade vás, mladých. Je preto skvelé, že si to uvedomujete a podľa toho aj konáte. Je to však beh na dlhé trate. Vytrvajte!

Naša generácia začínala s ochranárstvom približne vo vašom veku. A tiež vychádzala z poznania a presvedčenia, že nie je veľmi na koho sa spoliehať. Snažte sa poznať minulosť, orientovať sa v prítomnosti a myslieť na budúcnosť! Ale nespoliehajte sa príliš na rady nás, starších! Riaďte sa v prvom rade svojím srdcom, rozumom, intuíciou a odhodlaním!

Jedným z hesiel študentskej revolty pred polstoročím bolo: Buďme realisti, žiadajme nemožné! Držme si spoločne palce!  

Mikuláš Huba, Celosvetový štrajk študentov za klímu.

Nám SNP, Bratislava, 15. 3. 2019

P. S. Zajtra, prosím, neštrajkujte a choďte voliť! Ak ešte voliť nemôžete, pošlite aspoň svojich rodičov. Volíme si hlavu štátu. A hlava je ešte stále - aj keď sa to niekedy nezdá - dosť dôležitá časť tela.

• Video z príhovoru (fb Daniela Piršelová)