Predsedníctvo v Rade EÚ (aj) ako nevyužitá šanca

Takmer bez výnimky sme podľahli mýtu o tom, že Slovensko, či Slovenská republika v uplynulom polroku predsedala Rade Európskej únie. Na útoky Roberta Fica či ďalších, že ten a ten a tá a tá škodia slovenskému (či dokonca nášmu) predsedníctvu (a preto sú napr. „protislovenské špinavé prostitútky“) reagujeme zväčša tak, že nikto slovenskému predsedníctvu škodiť nechce. Nevšimol som si, že by sa niekto verejne zamyslel nad tým, kto to vlastne tej Rade EÚ predsedá, či je to naozaj Slovensko. Moja dlhodobá skúsenosť s touto záležitosťou ma podporuje v presvedčení, že Slovensko ani Slovenská republika to nie je. Kto to teda je? Je to slovenská vláda, resp. vládna koalícia plus úradníci, ktorí to celé zabezpečujú v praxi. Necítite ten rozdiel? Ja áno. 

A o akej skúsenosti to hovorím? O skúsenosti nezávislého parlamentného poslanca v predchádzajúcom volebnom období, ktorý do omrzenia navrhoval a žiadal, aby sme o blížiacom sa predsedníctve, o jeho kontúrach, prioritách a obsahovej náplni rokovali v pléne Národnej rady. Odôvodňoval som to tým, „že predsa by nemalo ísť o predsedníctvo nejakej vlády a/alebo štátostrany, ale o predsedníctvo celej krajiny, ktorú v zákonodarnom zbore reprezentujú jej volení zástupcovia a zástupkyne, bez ohľadu na to, či sú vládni, opoziční, nezávislí, alebo ak chcete nezaradení“. (S čímsi ako dotazníkom na túto tému som oslovil aj všetkých členov bývalej vlády a porovnať ich odpovede a predsavzatia s tým, čo sa v uplynulom polroku naozaj realizovalo, by tiež „stálo za hriech“, ale bolo by to na samostatný príspevok). Znova a znova vtedajšia vládna väčšina v Národnej rade tento návrh zamietala, rovnako ako podobné moje návrhy, napríklad na to, aby sme v pléne rokovali o podobe nového Programového obdobia EÚ na roky 2014 – 2020 a o optimálnej slovenskej účasti na ňom. 

A tým si vládna mašinéria celú túto problematiku, pri ktorej ide o prestíž a o peniaze, jednoducho sprivatizovala a prevzala za ňu plnú zodpovednosť. Pritom pripomínam to, čo Robert Fico nerád počuje, že zodpovednosť je dvojsečná zbraň: netýka sa len úspechov, ale aj neúspechov.

Prečo na to celé upozorňujem? Z jednoduchého dôvodu: nik iný/iná, ani keby sa akokoľvek snažil, nemôže predsedníctvu v Rade EÚ poškodiť: iba táto vláda a vládna koalícia. 

Budem rád, keď médiá i verejnosť začnú lepšie chápať, že Slovensko sa v tomto prípade nerovná jeho vláda (a naopak). Demaskovanie mýtu o údajnom slovenskom predsedníctve je na to vhodná príležitosť.

A teraz pár postrehov na konkrétnejšie témy. 

Keďže aj vláda Fico III pokračovala v duchu svojej predchodkyne, ľudia z mimovládnych a nezávislých expertných štruktúr zväčša neboli prizývaní nielen k príprave predsedníctva, ale ani k jeho priebehu - sňáď s výnimkou niekoľkých viac-menej okrajových podujatí. A preto sa ani ja nechcem tváriť ako kompetentný arbiter pri posudzovaní úspešnosti či neúspešnosti tohto podujatia. Na to jednoducho nemám dosť relevantných informácií. Budem sa vyjadrovať len k tomu, o čom viem, čo som zažil, čoho som bol svedkom, či dokonca iniciátorom a do čoho vidím.

Za hlavnú úspech predsedníctva možno označiť to, že to nebolo fiasko a ak si odmyslíme podozrenie hraničiace s istotou ohľadom nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami na propagáciu a „prevádzku“ predsedníctva, nezaregistrovali sme po logistickej stránke ani žiadne grandiózne zlyhania. Ďalším úspechom bolo vyasfaltovanie niekoľkých ulíc v strede Bratislavy, ktoré sa ešte pred rokom na ulice pomaly už ani nepodobali. Skúsenosť s s takmer úplným vysťahovaním obyvateľov mesta počas tzv. Bratislavského summitu sa dá využiť v prípade živelnej katastrofy. Ale vážne: cenné sú aj zručnosti, ktoré získali stovky ľudí, zapojených do prípravy a realizácie agendy predsedníctva. A napokon, pozitívne sú aj niektoré menej dôležité konkrétne výsledky s dosahom na celú úniu, ktoré sa počas tohto podujatia podarilo dosiahnuť, aj keď žásluha slovenských vyjednávačov a moderátorov na ich dosiahnutú je zväčša diskutabilná.

Na druhej strane tvrdiť napríklad to, že slovenská vláda významne prispela k riešeniu utečeneckej problematiky, je nielen prehnané, ale aj klamlivé. Dosiahnutý logistický pokrok v určitých oblastiach (najmä pri ochrane vonkajších hraníc) bol „úspešne“ prekrytý špekulatívnym a vo svojej podstate antikolegiálnym až cynickým návrhom tzv. flexibilnej solidarity, pričom „flexibilná“ je v tomto prípade treba čitať ako „takmer žiadna“. Pritom išlo o príležitosť ukázať, ako aj malá krajina môže zmobilizovať svoj potenciál a ísť pozitívnym príkladom pri šírení étosu humanizmu a prejavní a presadzovaní soliadarity reálnej.

Napriek tomu, že slovenský premiér od začiatku razí tézu, že problém s utečencami treba riešiť tam, kde vzniká, ním „vedená“ EÚ vo vzťahu k sýrskej tragédii úplne zlyhala. Navyše v uplynulom polroku sa citeľne zhoršili vzťahy medzi EÚ a Tureckom, na ktorých stojí a padá pribrzdený exodus z Ázie do Európy (to Robert Fico pri bilancovaní končiaceho sa predsedníctva akosi nespomína). 

Terminus technicus Bratislavská deklarácia (to je ten dokument, na ktorý si už dnes málokto spomenie), je možné vnímať aj ako odcudzený copyright, keď deklaráciu so zhodným názvom prijali už na záver významnej environmentálnej konferencie v r. 2002.

Premiér pri rekapitulácii úspechov nikdy nezabudne spomenúť, že počas slovenského (inými slovami jeho) predsedníctva sa podarilo ratifikovať Parížsku klimatickú dohodu. No! V prvom rade, k tej ratifikácii by bolo došlo aj bez slovenskej vlády a jej predsedu. V druhom rade o tom, ako „vážne“ túto ratifikáciu berie slovenská vláda, svedčia i takmer neviditeľné a v niektorých prípadoch až kontraproduktívne praktické opatrenia, ktoré vláda prijala „v záujme“ implementácie tejto dohody. A s trochou zlomyselnosti možno povedať, že síce dohoda bola ratifikovaná rekordne rýchlo, ale zároveň je pravda, že vari po prvý raz v dejinách podobný dokument rýchlejšie ako EÚ ratifikovali USA a Čína. Nejde teda vlastne skôr o neúspech toho, kto v uplynulom polroku predsedal Rade EÚ?

Jedným z leitmotívov Európskej únie je proaktívny prístup. Slovenskí ochranári, dotknuté samosprávy, Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied, Únia miest Slovenska a ďalšie subjekty opakovane nabádali vládu na to, aby s takýmto proaktivnym prístupom prišla: konkréne napríklad v prípade iniciatívy na vyhlásenie Národného parku Podunajsko, keďže Slovensko je v tejto forme velkoplošnej ochrany podunajskej prírody a krajiny posledným chýbajúcim článkom na strednom úseku Dunaja. Dala sa na to využiť aj pompézna plavba loďou po Dunaji, ktorá bola akousi čerešničkou na torte Bratislavského summitu a bol by to nepochybne počin hodný osvieteného podunajského štátu a výborná reklama Slovenska. Podpobne sme navrhovali, aby milióny eur, ktoré išli do viac-menej zbytočnej a vo svojich dôsledkoch i škodlivej výstavby garáží pod Hradom (apropo, aj pod zámienkou blížiaceho sa predsedníctva) išli radšej do rekonštrukcie trestuhodne chátrajúceho neogotického kaštieľa v Rusovciach, ktorý je vo vlastníctve Úradu vlády a ktorý sa dal ideálne využiť na potreby predsedníctva. Mohli sme tak zabiť dve muchy jednou ranou a vyhnúť sa tým aj premene časti hlavného mesta v širšom okolí Reduty na nedobytnú pevnosť. - 

Slovenská vláda a príslušné rezory tieto a ďalšie príležitosti a šance bohorovne odignorovali. A podobným príkladov toho, že predsedníctvo bolo (aj) nevyužitou príležitosťou, by sa dalo nájsť určite viac. 

Snáď nabudúce...

Mikuláš Huba (zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu a nezávislý poslanec NR SR v r. 2012 – 2016)

TEXT VYŠIEL aj v internetovej verzii Denník N, 30. 12. 2016