Po 30 rokoch ešte oveľa aktuálnejšie ako v čase vzniku

alebo slovenskí ochranári už pred 30 rokmi vedeli kde je sever:

Platforma Mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave, jar 1989

(názorové východisko, súbor zásad, hlavný prúd nášho myslenia, kto sme...)

1. Ľudstvo je vo vážnej ekologickej kríze. Zhoršovanie životného prostredia sa globálne zrýchľuje (mizne prales, lesy, šíria sa púšte, špiní sa vzduch, pôda, vody, moria, rastie skleníkový efekt, hrozí ozónová diera, rádioaktívne zamorenie, ubúda druhov, rastú poruchy telesného a duševného vývinu ľudí).

Obmedzenosť zdrojov pri súčasnom spôsobe ich čerpania je zrejmá. Pritom naša spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu, zaostala za vlastnou potrebou morálky. Ekologické vedomie a morálka sa vyvíjajú pomalšie ako technické možnosti.

Dnešná technológia a ekonomika už obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta brať zodpovednosť. O ohrození základných hodnôt sa zatiaľ nehovorí dosť naliehavo. Kríza ľudských postojov sa týka celého spôsobu života.

Lokálne slovenské prejavy a slepé uličky sú: jednostranná industrializácia, všeobecné znečistenie krajiny, chemizácia a priemyselné poľnohospodárstvo, úbytok lesov a prírodných ekosystémov, devastácia prírodných, kultúrnych a estetických hodnôt krajiny, jednostranný kvantitatívny rast sídel, vyľudňovanie vidieka, preferencia spotreby, zhoršovanie zdravotného stavu a genetického fondu populácie, ohrozenie biologickej podstaty človeka a ekologickej stability krajiny. K príčinám patrí historicky jednostranne koristnícky vzťah k prírodným hodnotám a ich nešetrné čerpanie, energeticky a surovinovo neprimeraná ekonomika, zaostávanie technológií, utajovanie informácií, falošný technologický optimizmus, konzumná prospechárska slepota k základným hodnotám, zámena cieľov a prostriedkov, v riadení spoločnosti splynutie zákonodarných, výkonných a kontrolných funkcií, strata spätných väzieb, nepomer právomoci a zodpovednosti a pod.

2. Sme chorí a musíme sa liečiť, nie je možné beztrestne pokračovať takto ďalej. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne pociťujú ako normálne. Je potrebná zásadná zmena hodnotového systému. Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo. Kvalitný život nie je možný v poškodenom životnom prostredí.

3. Kvalita života a rozvoj ľudského potenciálu (zdravotného, sociálneho, participatívneho, tvorivého a pod.) sú súčasťou kvality sveta. Človek napriek svojej špecifickej ľudskej rozumovej činnosti je súčasťou prírody. Kto chce jednostranne „ovládať“ prírodu (nerešpektuje podriadenosť prírode a organickú spätosť s ňou), porušuje jej harmóniu, a tým poškodzuje aj sám seba. Nemožno splniť akékoľvek a bezhraničné priania ľudí. Čo je dobré pre prírodu, je spravidla dobré i pre človeka. Treba hľadať partnerstvo s prírodou, rovnováhu, vedieť sa prispôsobiť.

Základné prírodné hodnoty nevznikajú ľudskou prácou. Každá živá bytosť i neživý predmet majú svoje hodnoty i bez „užitočnosti“ pre človeka. Kvalita života spočíva v rovnováhe so sociálnym a prírodným prostredím, v uplatnení telesného, duševného a sociálneho potenciálu jednotlivca aj populácie a v nesprostredkovanej možnosti voľby v rámci životnej pestrosti. Intuitívny a emocionálny vzťah k životnému prostrediu, ako je dobrý pocit, či láska k prírode, patria ku kvalite života, k jeho plnému vnímaniu ako protiváha znepokojenia nad ohrozením či zánikom životného prostredia a základných hodnôt.

4. Zlý život a zlé životné prostredie nie sú nutné – sme proti bezperspektívnosti a bezmocnosti. To však žiadny súčasný spoločenský systém nezabezpečuje; v súčasnosti nemožno vylúčiť, že zhoršovanie životného prostredia sa nestane nezvratným. Pri návrate k rovnováhe treba vychádzať zo stavu sveta, nie meniť ho, „vylepšovať“, ale chápať človeka ako súčasť prírody, hľadať vlastnú prirodzenosť a normalitu, morálku absolútnych, nadčasových a univerzálnych hodnôt.

5. Ako ochranári podporujeme základné hodnoty, ozdravenie a kvalitu života. Máme zodpovedný vzťah k prírode, ako i k svojim činom, berieme veci vážne. Chceme prispievať k obnovovaniu samoregulačnej aktivity spoločnosti, snažíme sa byť citliví a signalizovať stav rozvojových ohrození spoločnosti, hľadáme a presadzujeme sebazáchovné alternatívy, chceme patriť medzi ostrovy pozitívnej deviácie napriek osobnému riziku.

Hoci neprofesionálne, chceme byť protiváhou skorumpovanej vedy a ekologickým svedomím národa, prispieť k mravnej obrode spoločnosti. Nezištnosť, milosrdenstvo, skromnosť, pokoru staviame proti preferencii kvantitatívneho rastu a spotreby, presadzujeme zvyšovanie ochrany prostredia oproti produkcii pre produkciu. Chceme byť médiom aktivizácie verejnosti k predvídavému (rovnovážnemu, ozdravnému) mysleniu a konaniu.

Ochranárstvo má charakter svojpomocnej činnosti (občianska angažovanosť v riešení problémov, zodpovednejší prístup k životu, spoluúčasť atď.). Nenahrádzame však oficiálne inštitúcie. Propagujeme a snažíme sa o zdravé životné štýly. Zúčastňujeme sa na konkrétnej zmysluplnej práci pri ochrane prírody a krajiny (tzv. brigády), čo nám prináša identifikáciu s prostredím, zážitok z angažovania sa v nadosobnom, zbavovania sa morálnych bremien, osobný rast a tvorivosť, obyčajne zvýraznené bezplatnosťou. Chceme byť akýmsi sociálnym a kultúrnym vzorom snahy o udržateľné, nesebecké fungovanie, hľadanie tzv. tretej cesty vzťahu k prírode, prostrediu a k samým sebe. Nejde nám o diskomfort, ale o rozumný komfort a satisfakciu z harmónie medzi poznaním, svedomím a prostredím. Spolupracujeme s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ale aj s ľuďmi a inštitúciami iného názoru.

6. Medzi sebou uprednostňujeme zásadu dobrovoľnosti, samostatnosti, spontánnosti, preferujeme neformálnu funkčnú samosprávu v horizontálnej štruktúre s inšpiračnou, koordinačnou a konzultačnou úlohou Mestského výboru SZOPK, osamostatňovanie tvorivých ochranárskych osobností a aktivít, rovnocennosť členov, rôznorodosť názorov, toleranciu a diskusiu, hľadanie vlastných ciest riešenia problémov, praktickosť, efektívne činy, rešpekt k právam malých skupín. Autoritu má a decíznu prácu vykonáva ten, kto v danej oblasti najviac a najpozitívnejšie pracuje (kvalifikácia činom), samozrejme, so všetkými záväzkami. Odmietame však formálnu zásluhovosť, ako aj osobné obohacovanie sa prácou vo zväze, nepoctivosť, neúprimnosť atď. Rovnoprávne partnerské vzťahy a nehierarchickú, sieťovú spoluprácu preferujeme aj vo vzťahu k sesterským zložkám a k ústrednému výboru zväzu, nakoniec voči každému a každej inštitúcii. Podporujeme otvorenosť vývoja názorov a ochranárskeho hnutia, vo vnútri zväzu aj voči spoločnosti, ako i oponentúru našim názorom a diskusiu. Sme solidárni s každým, kto je postihnutý zlým životným prostredím, alebo je postihovaný za boj proti zlému životnému prostrediu, či už v našom strede, v ČSSR či inde vo svete.

Ochranca prírody, jar 1989
(kolektívne dielo, ktorému dal výslednú podobu Peter Tatár)