Dušan Dušek si prevzal z rúk prezidenta vysoké štátne vyznamenanie

Spisovateľ, ktorý napísal niekoľko desiatok pozoruhodných kníh pre dospelých i pre deti. Píše ďalej a popri tom vyučuje na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Autor scenárov k vari najlepším filmom, ktoré na Slovensku v uplynulých desaťročiach vznikli: Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Krajinka, pričom spolupracoval najmä s režisérmi Dušanom Hanákom a Martinom Šulíkom. Poetické a zároveň filozofické videnie sveta týchto autorov sa priam ideálne dopĺňa. V ich dielach sa snúbi niečo, čo majú ľudia na celom svete spoločné s autentickou, ale nepatetickou, citlivou až krehkou  výpoveďou o Slovensku a jeho zabudnutých zákutiach, kde zväčša nechýbajú borovicové lesy, staré sady a záhrady, nížina i mierne zvlnené kopce, dedinské dvory, studne, a najmä železničky–lokálky s ich neopakovateľnou atmosférou. Dušan Dušek je držiteľom celého radu ocenení a ak nepočítame Obchod na korze, tak Ružové sny mali zo slovenských filmov vari najbližšie k získaniu sošky Oskara. Filmy, ktorých je spoluautorom, sa s úspechom premietajú po celom svete. Napriek tomu zostáva príkladne skromný.

Prepáč, Duško, že začnem obligátnou otázkou: ako Ťa a Tvoju tvorbu ovplyvnili rodné končiny a detstvo, ktoré si v nich strávil?

Moja rodná končina je na juhu Slovenska, kde bol starý otec z maminej strany za prvej ČSR slovenským kolonistom, narodil som sa v Gbelciach, no detstvo som strávil v Piešťanoch – a každé prázdniny na Záhorí, odkiaľ pochádzali moji rodičia. Čím som starší, tým väčšmi som presvedčený, že detstvo je raj, doslova rajská záhrada. No, žiaľ, ako deti si to neuvedomujeme a rýchlo sa z toho detstva ponáhľame odísť, chceme byť čo najskôr dospelí. Neskôr už nikdy nezažijeme toľko prekvapení, práve v detstve a mladosti sa všetko deje po prvý raz – a aj preto nám to, našťastie, ostáva v pamäti. Spomienka je ako iskra v pahrebe, stačí fúknuť – a je z nej plamienok. Niekedy až ohňostroj. Aj preto som pri písaní často vracal, či už do Piešťan, do mestskej krásy tohto kúpeľného mesta s parkami, kolonádami, kúpaliskom Eva, alebo do Šaštína, obkrúženého borovicovými lesmi, dávnymi morskými pieskami, no predovšetkým ako do miesta, kde som stretával ľudí s jedinečným humorom.

Jedna z vecí, ktoré mi z filmov, na ktorých si sa podieľal, utkvela v pamäti, sú železničky – lokálky, z ktorých dýcha nostalgia za strateným detstvom. Ako vnímaš snahy o masívne rušenie takýchto železničných tratí z dôvodu údajnej nerentabilnosti? Nemajú takéto veci aj iný, ako len krátkodobý ekonomický rozmer?

Železničné trate sa stali prirodzenou súčasťou krajiny. Aj to hovorí o tom, ako múdro sú vybraté ich trasy, ako dopĺňajú kolorit územia, cez ktoré prechádzajú. Mne je za každou zrušenou traťou ľúto. Navyše – vlak nie je len dopravným prostriedkom. Práve v lokálkach, kde pravidelne cestujú ľudia, ktorí sa poznajú, je v železničných vagónoch akýsi domáci priestor pre rozhovor, komunikáciu, či obcovanie – ako hovorieval Dominik Tatarka. A tieto priestory ubúdajú nielen na železnici.

Ďalšie posolstvo, ktoré som vyrozumel z Tvojich kníh a scenárov, je čosi ako tichá óda na skromnosť, triezvosť, vkus a subtílnosť, akoby antitéza voči prevažujúcej megalománii, nevkusu a bezduchému konzumu.

Moja stará mama zo Šaštína mala peknú vetičku, ktorú rád používam na celé umenie. Znie takto: nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči. Nikomu nemôžeme vnucovať náš názor na krásu. No rovnako môžeme odmietať všetko, čo sa nám nepáči. Miera nevkusu, najmä v médiách, je dnes zničujúca, no nedá sa s tým nič robiť, bol by to boj s veternými mlynmi, máme asi jedinú možnosť – nevšímať si to a verejne o tom hovoriť, ba pokojne na to aj nadávať. Mať vlastný názor – a toho sa držať. Možno sa niekto pridá na našu stranu. Nie je to však ani trochu isté.

Ako vidíš problém Rómov na Slovensku dnes, viac ako 30 rokov po napísaní scenára Ružových snov? Je naše spolužitie s nimi lepšie, ako vtedy? Mal by vzťah bieleho poštárika a čiernej Jolanky dnes, keď sme podpísali všetky možné dokumenty Rady Európy, zaväzujúce nás k rasovej a etnickej znášanlivosti, väčšiu perspektívu, ako za čias hlbokého socializmu?

Ako vnímaš s odstupom času fenomén rómskych osád a priepasti medzi Rómami a ostatnou populáciou? Vidíš budúcnosť skôr v integrácii Rómov, alebo v podpore ich špecifík?

Odpovedám celou vetou: naše spolužitie s Rómami je čoraz horšie. Obávam sa, že to smeruje skôr k tej druhej polovici slova – žitie – bez prvej polovice – spolu. Je to škoda pre obe strany. Nevidíme to lepšie, čo sa nám na druhom páči, skôr kladieme dôraz na to, čo nás rozdeľuje. Všetky tie problémy sa začínajú s možnosťou, či nemožnosťou – nájsť prácu. Bez možnosti zárobku mizne aj prirodzená možnosť tvorby svojho spôsobu života so všetkými kultúrnymi tradíciami. Odkázanosť je ako klietka. Rómske osady dnes čoraz väčšmi pripomínajú getá. Nemám dosť informácií, aby som vyslovoval akékoľvek súdy, no jedno je isté – pozitívne riešenia nášho spolužitia sa už nedajú odkladať. Napriek tomu: znovu a znovu sa odkladajú. Ideálne by bolo, keby sa to riešenie našlo v integrácii Rómov pri súčasnej podpore ich špecifík. Musia sa o to usilovať obe strany. Rýchlo. Teraz. Hneď.

Nepatríš medzi hlasných občianskych aktivistov, ale predsa si viackrát svojím menom podporil aktivity a kampane za záchranu ohrozených hodnôt. Ako vnímaš vývoj v tejto oblasti? Je normálne, že nám tak veľa cenných vecí - bez ohľadu na mienku väčšinovej verejnosti - mizne priamo pred očami? Dokáže ich to nové plnohodnotne nahradiť?

Miznutie cenných vecí nabralo také rozmery, až sa zdá, že je to normálna súčasť nášho života. Slovo verejnosti má len akúsi mušiu váhu, nikoho k ničomu nezaväzuje, jeho ozvenou je často iba smiech, či posmech tých, čo nám tieto cennosti navždy ukradli. A plnohodnotné náhrady? Kde sú? Ani to najkrajšie a najväčšie nákupné centrum, hoci proti nemu nič nemám, nedokáže nahradiť čo len jediný historický dom, v ktorom je ukrytá pamäť a tradícia, no napriek tomu chátra, niet peňazí na jeho záchranu, hrozí jeho spadnutie – a takých máme na Slovensku stovky, možno tisícky. Nevážime si a nectíme si prácu našich predkov, no táto neúcta smeruje priamo k nám, k strate vlastnej súdnosti, k nenahraditeľnej strate kultúrneho dedičstva.

Ako vnímaš dramatické premeny Bratislavy? Aké prinášajú, podľa Teba, pozitíva a aké negatíva? 

Veľa vecí sa zlepšilo, predovšetkým kultúra služieb, najmä obchodných, no skutočne trpím pri pohľade na architektúru mesta. Pribúdajú nové budovy, a niektoré celkom pekné, elegantné, chýba však akási celková koncepcia. Priveľmi rýchlo sa búra. Potom zrazu nie sú peniaze na novú výstavbu – a holé, prázdne priestranstvá vyzerajú ako diery po vytrhnutých zuboch. Už roky takto na nás zízajú, zarastajú náletovými drevinami, obkolesené plechovými plotmi, z ktorých odlietajú franforce plagátov. Stráca sa útulnosť a prívetivosť ulíc, uličiek, zákutí. A čo je ďalším zničujúcim prvkom, to sú pokreslené a posprejované fasády, často aj čerstvo opravených domov – mňa naozaj nikto nepresvedčí, že je to umenie, pre mňa je to čistý vandalizmus. Bratislave akoby chýbali vľúdne ruky, ktoré by sa starali o naše hlavné mesto, ktoré by ho chránili a opatrovali. A chýba jej aj väčšia priazeň obyvateľov Slovenska. Možno ani nepoznám inú krajinu, kde by bolo hlavné mesto vnímané tak negatívne ako je to u nás. Nerozumiem tomu. A trápi ma to.

Predpokladám, že registruješ, čo sa deje v súčasnosti vo Vysokých Tatrách a v iných horských strediskách cestovného ruchu na Slovensku, ktoré často ležia na území či na hranici národných parkov. Vyvážia tie peniaze a zábava pre niekoľkých vyvolených celospoločenské škody na prírode a atmosfére, ktoré to so sebou prináša?

Nepatrím medzi stálych návštevníkov Vysokých Tatier, som skôr človek z nížin, no na druhej strane – nikde inde na Slovensku nie je taká krásna príroda ako tam. Strávili sme raz týždeň v Kôprovej doline – a možno je to najkrajší týždeň v mojom živote. Ale na strediská cestovného ruchu naozaj nie som odborník. Môj návrh na využitie tohto prírodného bohatstva by smeroval k čo najväčšiemu využitiu skúseností našich susedov, najmä Rakúšanov. Nikde vo svojich veľhorách, ani nikde inde nemali štyridsať rokov komunistického šafárenia a návykov, ktoré tento režim priniesol – tú ľahostajnú nezodpovednosť. Hľadal by som všetko dobré, čo funguje inde, študoval by som ich zákony o ochrane životného prostredia a – ako kedy si v škole – opisoval by som od spolužiakov.

Myslíš si, že by vo vzťahu k prírode a krajine mal mať väčšie slovo trh, štát, obec, alebo občan – či už organizovaný, alebo neorganizovaný? Je autorita občana v tejto sfére dostatočná, alebo je ako-tak zaujímavý iba počas volieb?

Najväčšie slovo by mala mať skúsenosť, tradícia, zaužívané osvedčené zvyky, ktoré nikdy nedovoľovali vynášať napríklad stavebný odpad do chotárov obcí, načierno ich vyhadzovať do lesov, nečistotou zapratávať skryté zákutia lúk, či jarkov a potokov. Spoločná tradovaná múdrosť takisto nedovoľovala stavať domy v záplavových zónach obcí, súčasťou takejto múdrosti bol rešpekt k daným prírodným podmienkam, k situačným pomerom každého miestneho územia, takže potom oveľa menej dochádzalo k tragédiám pri záplavách alebo zosuvoch pôdy. Bez ohľadu na voľby, ľudia by sa mali držať tejto múdrosti, no bojím sa, že sme o ňu vo svojej namyslenosti a neúcte ku krajine, vo veľkej miere prišli.

Stretávam Ťa na Zlatých pieskoch, takže viem, že vodným športom si verný. Stíhaš, popri robote a mestskom živote chodiť aj do prírody? Ak áno, tak kam najradšej?

Moje detstvo v Piešťanoch sa spája s plávaním, tam sme boli skoro všetci aspoň chvíľu plavci. To mi zostalo, plávania je môj najobľúbenejší šport. A ak už nemôžem plávať v mori, kde je to najlepšie, rád zaberám rukami a nohami v jazere na Zlatých pieskoch, kde nemusím dávať pozor, či do niekoho nevrazím. Nádherné je aj plávanie v Dunaji: vyjsť niekedy v auguste proti prúdu tohto veľtoku, najlepšie v Karlovej Vsi, zdraviť sa s loďami – a potom do vody. Nikde inde som tak rýchlo neplával. Voda jemne šumí, nesie ťa, akoby okolo teba kypela. Až po chvíli si uvedomíš, že ten tichý šelest je šuchot ploských kamienkov, čo sa tlčú o seba a nemôžu zastať, kĺžu sa po dne. Zrazu si uprostred tohto živlu uvedomíš, že si jeho súčasťou. Nádhera.

Zvykneš sa vracať do svojho rodného kraja, alebo Ti viac prirástli k srdcu iné kúty Slovenska?

Na Slovensku je všade pekne – a to nehovorím ako frázu. Napriek všetkému je to tak. Každý máme svoje obľúbené miestečko. Pre mňa sú ním najmä borovicové lesy na Záhorí. Hľadanie hríbov v jasnom lese, kde sa svetlo farbí do zelena z ihličia borovíc, stelie sa do žltých pieskov, aby pomáhalo nájsť zamat hnedých hlavičiek dubákov, farebne tak podobných s kôrou stromov. Priestory pod konármi borovíc svojou velebnosťou pripomínajú pokoj v chrámoch, v katedrálach neba, tu človeku stačí, že dýcha.

Vďaka za rozhovor!

Mikuláš Huba (Krásy Slovenska)