Príroda pomáha pochopiť život (O prírode, vzťahu k nej a o duševnom zdraví)

Prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc. – psychológ a popularizátor duševného zdravia a zdravých životných štýlov. Prednášal na viacerých univerzitách – naposledy na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Je autorom viacerých kníh odborného i populárno-vedeckého zamerania: O láske a neláske, Metamorfózy života, Ľudské mláďa, Pediatrická psychológia a ďalších. Bol spoluzakladateľom Ligy za duševné zdravie. Dlhodobo sa občiansky angažuje, o čom o.i. svedčí aj jeho autorská účasť na kultovej ochranárskej publikácii Bratislava/nahlas. Ivan Štúr je však aj známy milovník prírody a prírode blízkych športov – v prvom rade vodáctva. Na Dunaji a jeho ramenách je už desaťročia doslova legendou. Ale je vyznavačom aj turistiky, bežiek a horolezectva – bol napríklad členom podporného družstve pri slávnom prvom zimnom horolezeckom priestupe hlavného hrebeňa Vysokých Tatier v r. 1955.

Milý Ivan, si už desaťročia neodmysliteľnou súčasťou bratislavských ulíc a námestí, spoločenských podujatí, diskusií, besied, ale aj romantického života okolo vašej lodenice poniže Starého mosta. Kde si sa narodil a kde vyrastal?

Pred II. svetovou vojnou v hlavnom meste vtedy najdemokratickejšej krajiny strednej Európy – v Prahe. Po dvoch mesiacoch sa mama vrátila do Bratislavy a odvtedy som doživotným bratislavským lokálpatriotom.

Aký je Tvoj vzťah k slávnemu rodu Štúrovcov?

Dvojaký. Sme z rodu mladšieho brata Ľudovíta Štúra, Samuela – to je však skôr záväzok ako zásluha. To druhé je môj súčasný vzťah k Štúrovi a štúrovcom. Mrzí ma, ako mnohí, aj vzdelaní ľudia nepoznajú a zneužívajú Štúra, alebo ho nezdôvodnene očierňujú.

Ako si spomínaš na svoje detstvo a kde sa začali Tvoje prvé kontakty s prírodou?

Detstvo to je rodina, kontext života od kolísky až po hrob. Aj tá najideálnejšia rodina

potrebuje doplniť sebavýchovou. Detstvo cez vojnu a dospievanie v totalite, ale predsa čarokrásne. Prvé vedomé kontakty s prírodou som zažil v Harmónii pri Modre.

Čo Ťa priviedlo do hôr a k horolezectvu?

Zviedol ma kamarát geológ Jozef Kováčik, zvaný Peso. Bál som sa mu povedať, že sa bojím a tak sme vyliezli povestnú tatranskú stenu „Západnú Lomnicu“. Dole som išiel lanovkou a tým sa to na čas skončilo.

Odkedy sa venuješ vodáctvu a ako si sa k nemu dostal?

Prvú plavbu po Dunaji na Ostrov kormoránov som zažil s priateľom prírodovedcom Jurajom Paclom, docentom viedenskej univerzity, keď som mal l7 rokov. Spiatočnú cestu, 10 km proti prúdu, som si odpykal viacdennou svalovou horúčkou, ale zostal som pri tom ďalších 60 rokov.

Čím sa líšil Dunaj, dunajské ramená a okolitá krajina Tvojej mladosti od tej dnešnej. Čo sa zachovalo a čo zmizlo do nenávratna?

Chýba Ostrov kormoránov s množstvom hniezdiacich vtákov. Dunaj už nešumí. Kedysi prúd valil po dne štrk a zvuk sa rozkladal smerom k hladine. Priehrady tomu urobili koniec. Tiež obrovské vlečné člny sú už dnes skôr tlačné. Lode ich majú pevne pred sebou, nie na lanách za sebou. Zostala láska k našej rieke a zápas so živlom.

Sme na pôde Krás Slovenska, vráťme sa teda ešte na chvíľu k vodáctvu, horolezectvu, turistike, pohybu a pobytu v slovenskej prírode...

Boli to tie najkrajšie chvíle na trblietajúcej sa hladine v poludňajšom slnku, alebo medzi majestátne plávajúcimi kryhami v mrazivom vetre. Keď k tomu ešte pridám bežecké lyžovanie, môžem s upokojením povedať, že som často zažil eufóriu.

Pred polstoročím boli Tatry prázdne, chodilo tam veľmi málo ľudí a dalo sa blúdiť aj mimo značkovaných ciest a chodníkov. Postupne pribúdalo ľudí, ale aj predpisov a zákazov. A navyše aj medveďov. Ale to by už bolo na iné rozprávanie.

Nebol som vrcholový športovec, ale tušil som, že aj na konci peletónu môžu byť veľmi hodnotní ľudia so širokým rozhľadom. Priateľ Milan Košař ma utešoval, že aj z priemerných výkonov sa občas vynorí talent a dosiahne mimoriadny úspech. Príroda, umenie a šport pomáhajú dotvoriť osobnosť človeka: najlepšie v dobrom kolektíve. Stále viac uznávam klubový život, kde sa tak prirodzene vyvíjajú malé deti, dospievajúci aj zaslúžilí členovia. V dnešnej dunajskej lodenici pobehuje už tretia generácia môjho rodu a zelenkavá voda Dunaja je pre všetkých stále vrcholným zážitkom.

Ako vnímaš snahy urbanizovať oba bratislavské brehy Dunaja, vrátane Karloveského ramena, či pravobrežia medzi Starým a Diaľničným mostom?

Človek si vytvára prostredie a to ho spätne ovplyvňuje. Výstavba na ľavom brehu pôsobí tiesnivo, svedčí o večnom nepokoji tých, čo sa nevedia tešiť z prítomnosti. Zmena ako príkaz márneho hľadania zmyslu života.

Otázka na Teba, ako známeho psychológa: dalo by sa stručne popísať, ako vplýva príroda na ľudskú psychiku a ako na ňu vplýva prostredie, ktoré je prírody zbavené?

Závisí to od citlivosti jednotlivca. Na niekoho príroda nepôsobí skoro vôbec, pokiaľ sa ho drsne nedotkne. Iný s ňou bojuje, alebo očarene vníma každú maličkosť.

Príroda pre mňa znamená všetko na svete, čo nevytvorili ľudia a kultúra zas, naopak, predstavuje všetky ľudské výtvory, možno aj vrátane deformácie prírody. Pohľad na kvet, vodnú plochu alebo hviezdne nebo v nás vyvoláva pocit domova, zážitok spolupatričnosti, estetický dojem krásy, ale aj závrat z nekonečna a popri hrdosti i pokoru a občas úzkosť. Spolu s vedomím konečnosti nášho pozemského pobytu je príroda najsilnejším poznaním života a teda je podstatou ľudského bytia. Čím viac si uvedomujeme prírodný svet, do ktorého nevyhnutne patríme a ktorého sme neoddeliteľnou časťou, tým sme ľudskejší. Umelé prostredie bez zeleného lístočka je doslova väzením, znemožňujúcim potrebnú filozofickú transcendenciu a zbavujúcim nás základného životného zmyslu, cestou k bezzákonnosti a k depresii. Príroda pomáha pochopiť život.

Dá sa to povedať aj tak, že príroda a bezprostredný kontakt s ňou dodávajú životu zmysel?

Celý život sme hľadali najoptimálnejší program, dnes už vieme, že to bola skutočná rozprávka, ktorá nemohla byť krajšia a dúfame, že ani mladé generácie si nenechajú pokaziť životnú radosť prehnane konzumnými nárokmi. Voliť si najľahšiu cestu nie je najšťastnejším osudom!

Dá sa absencia prírody na našich sídliskách nahradiť niečím iným, podobne dôležitým pre naše duševné zdravie?

Výstavba a príroda vzájomne zápasia a hľadajú modus vivendi. Poznám päť stĺpov duševného zdravia: ľudia – činnosť – príroda – umenie a šport. Vzájomne sa dopĺňajú, ale sú nenahraditeľné. Ich optimálny pomer si každý objavuje sám.

Dá sa úspešne “ vychovať“, či „vypestovať“ láska k prírode?

Dvojročné dieťa nemilosrdne zašliapne chrobáčika a nezmyselne trhá kvietky. Príklad je vždy tým najprirodzenejším a najúčinnejším výchovným prostriedkom. Zrejme nestačí vziať deti do prírody, potrebujú tam aj naznačiť spôsob správania, ako získať najväčšie potešenie z pobytu v nej. Napokon príroda môže znamenať kvetináče za oknom, psíka na záhrade, alebo očarenie západom slnka. Zdá sa mi, že existuje veľká súvislosť medzi prírodou, umením a charakterom človeka. Na to dnešná výchova hriešne zabúda, pestujúc predovšetkým intelektuálne či technické znalosti a schopnosti. Vychádzky do prírody sú príležitosťou utvárania pekných medziľudských vzťahov, medzi priateľmi a neskôr v lese sa rodí i celoživotná láska ženy a muža. Akoby tá prírodná zákonitosť ročných období, s ich charakteristickými prejavmi, vnášala aj do nášho života vnútorný poriadok a radostné podriadenie sa nevyhnutnému. Láska k prírode má svoje nekonečné individuálne podoby, ale bez nej nemôžeme byť dobrými ľuďmi.

Aký je tvoj vzťah k deťom?

Kto má rád život, má rád deti. Aj tu platí staroveká zásada „všetko s mierou“. Človek by mal mať toľko detí, o koľko sa vie nielen seriózne postarať, ale aj emocionálne uspokojiť a osobnostne dotvárať. Dnešná sloboda cestovania znamená aj možnosť úteku detí do „nenávratna“. Tak, ako je rodina celoživotným spoločenstvom, znamená aj vlasť predovšetkým domov a je veľkým umením vytvoriť deťom také príťažlivé prostredie a taký zaujímavý životný program, aby sa po mladíckych potulkách svetom radi vrátili k rodnej zemi. Asi to nie je len otázka materiálneho vybavenia, ale aj citových vzťahov a najrozličnejších možných aktivít. Je potrebné mať na tejto planéte miesto, kde rieka je mojou riekou a hory zázemím môjho vlastného detstva. To v cudzine ťažko dosiahneme. Deti sú vyznaním vzťahu k domovu a tie moje žijú svoj radostný život blízko mňa.

Čo urobí s počítačovou generáciou našich detí skutočnosť, že realitu vo svojom okolí čím ďalej tým viac zamieňajú za virtuálnu realitu počítačových hier a simulácií?

Počítače a internet sú zázrakom. Každý nový technický vynález mení človeka natoľko, nakoľko sa dá. Je úlohou dospelých ponúknuť mladým dostatok príťažlivých iných záujmov, aby ich počítače nezmámili do patológie.

V čom je životný štýl bežného mladého človeka v súčasnosti bohatší a v čom chudobnejší v porovnaní so spôsobom života za našej mladosti? A čo to bude znamenať pre budúcnosť národa, spoločnosti...?

Mladí majú dnes možnosti cestovať, často však opustia rodinu aj krajinu. Nielen dospelí rozbíjajú rodinu. Najväčším umením života je nájsť si pozitívny program - čo robiť v pozemskom čase, ako ho najkrajšie prežiť.

Asi je pravda, že národ stojí na „obyčajných či priemerných“ ľuďoch, málokto môže byť génius. Alebo opačne, najhodnotnejší ľudia nebývajú nápadní. To nie je neprimeraná skromnosť, ale realita. Márna je dnešná honba za slávou, každý môže byť víťazom len sám nad sebou.

Ktoré miesta na Slovensku, okrem Dunaja, máš najradšej?

Celé Slovensko – „ako tys´ pekná, krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja...“ Andrej Sládkovič .

Čo Ta najviac teší a či najviac znepokojuje, keď cestuješ Slovenskom?

Na cestách po Slovensku (inam ani nechodím) ma teší krása krajiny a množstvo známych – je to hlboký pocit domova. Mrzí ma, že ľudia sa doma prezúvajú a vonku bezohľadne zahodia najväčšie smetie. Chýba im úcta k prírode, spoluobčanom aj k sebe samým. Ako keby sa tam už nikdy nechceli vrátiť.

Ďakujem za rozhovor!

otázky: Mikuláš Huba