Vyhraj voľby, môžeš všetko?

S kolegom Brockom sme v tomto parlamente tuším poslední mohykáni, ktorí sme zažili rokovací poriadok Národnej rady v čase po prvých slobodných voľbách, teda v r. 1990 – 1992.

Nepamätám si už detaily, ale viem, že čo sa týka kontrolnej funkcie parlamentu i jednotlivých poslancov, bola podstatne efektívnejšia, ako dnes.

Na poslanecké prieskumy sme chodili bezmála každý týždeň, bez ohľadu na to, či sme boli z koalície alebo z opozície a nepamätám si, že by ich niekto (ergo koaličná väčšina) schvaľovala, či lepšie povedané neschvaľovala.

Nepamätám si tiež, že by niektorý minister, keď sme si ho na výbor či v rámci niektorej hoci len ad hoc zriadenej komisie predvolali na konzultáciu alebo na vysvetlenie jeho počínania.

Nepamätám si ani na to, že by nejaký člen vlády nebol odpovedal vecne a včas na niektorú z interpelácií. Viem, že váha interpelácie ako kontrolného inštitútu bola v tom čase veľká, a povrchný, arogantný či ignorantský postoj niektorého z ministrov by bol dôvodom na jeho odchod z vlády.

A podobnom spomínaní by som mohol pokračovať.

Podotýkam, že rovnako ako dnes, aj vtedy som bol poslancom opozície.

Spomínam to preto, aby sme si uvedomili, ako sme sa v priebehu uplynulých 23 rokov - pod heslom budovania štandardnej demokracie - v skutočnosti mnohým demokratickým princípom skôr vzdialili, ako priblížili.