Tretí sektor a samospráva ako aktívni účastníci legislatívneho procesu a participácie na činnosti NR SR

Úvodné vystúpenie na národnej konferencii projektu Local Authoritie as Drivers for Development Education and Raising Awereness, 12. 11. 2015

Začnem, ak dovolíte, letmým návratom do histórie.

V týchto dňoch si pripomíname nielen výročie Nežnej, ktorá je v kontexte názvu tejto prezentácie mimoriadne relevantná, ale aj výročie pamätného revolučného zjazdu (dnes by sme povedali snemu) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorý sa uskutočnil 11. – 12. novembra 1989 tu, v Bratislave. Prípravou bratislavských ochranárov naň bola nemenej revolučná Bratislavská ochranárska konferencia 5. apríla toho istého roku v Mičurine (oficiálne Iuventa) – ktorý je dnes opäť populárny, len z trochu iných dôvodov.

Na tej aprílovej konferencii účastníci a účastníčky prijali odporúčania najmä pre vtedajšie vedenie hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky. Ale už aj tu sa objavujú požiadavky legislatívneho charakteru, ako napríklad urýchlene prijať prierezový zákon o životnom prostredí, alebo zabrániť zneužívaniu praxe výnimiek pri uplatňovaní vodného zákona.

Na novembrový - celoslovenský zjazd - už bratislavskí ochranári (a ochranárky) prišli s ucelenou predstavou potrebných systémových zmien, vrátane šibeničného návrhu na vypustenie vedúcej úlohy Komunistickej strany zo stanov SZOPK.

Aj závery, ktoré napokon zjazd prijal, potom, ako v jeho 17 člennom centrálnom vedení nezostal ani jediný z dovtedajších jeho členov, boli veľmi progresívne a ofenzívne.

Medzitým prišla Nežná a rozhodujúca úloha ochranárov v nej.

Nasledovalo ustanovujúce stretnutie Fóra ochrancov a tvorcov životného prostredia (ŽP) na Slovensku s cca 150 účastníkmi, ktoré prijalo veľmi konkrétne odporúčania, týkajúce sa podoby legislatívy i nového ústredného orgánu štátnej správy pre ŽP na federálnej i národnej úrovni (v oboch prípadoch pod vedením podpredsedov vlády).

Nasledovalo obdobie r. 1990 – 1992, ktoré sa niekedy nazýva aj legislatívnou revolúciu. Účasť tretieho sektora bola zabezpečená jednak priamou účasťou prednovembrových aktivistov v novovytvorených vládach a parlamentoch, ako aj určitou formou účasti resp. kontroly moci zo strany vznikajúceho tretieho sektoru. Mimoriadne bolo zastúpenie ochranárov v tzv. osobitnej štátnej správe pre ŽP.

Celé toto sa utlmilo počas 2. a 3. vlády Vladimíra Mečiara.

Nádeje na partnerské vzťahy medzi vládou a tretím sektorom priniesol koniec mečiarizmu v r. 1998. Tieto nádeje však zostali z veľkej časti nenaplnené.

Paralelne sa vyvíjala samospráva, ktorá podobne ako tretí sektor v rokoch 1948 – 1990 v bývalom Československu de facto nejestvovala. Bol som pritom, keď sa rodili zákony, ktoré po desaťročia stavali skutočnú samosprávu opäť na nohy. Ale priamo v komunálnej politike som nikdy nepôsobil, takže sa necítim byť v tejto sfére kompetentný hodnotiť či vynášať súdy, a ak, tak skôr len na základe početných sporov, ktoré som v živote – najmä s bratislavskou samosprávou mal (ale to si nechám na iné príležitosti).

Ale ak mám prejsť k meritu veci a preskočiť viac ako dve desaťročia od spomínaných historických začiatkov vzťahov medzi tretím sektom, samosprávou, vládou a parlamentom a dostať sa k súčasnosti, potom musím konštatovať, že tieto vzťahy majú ďaleko od ideálnych.

Aby som bol dobre pochopený, nemyslím si a netvrdím, že tretí sektor by mal diktovať vláde, parlamentu a samospráve čo majú robiť, ale som presvedčený, že má byť ich rovnocenným partnerom, minimálne na spôsob odborov a zamestnávateľských zväzov v rámci tripartity.

Predstavy o takýchto partnerských vzťahoch boli detailne rozpracované v období tesne po voľbách v roku 1998, ale realizovali sa len minimálne, v podobe Dohody o spolupráci medzi Ministerstvom životného prostredia a Voľným združením environmentálnych mimovládok s názvom Ekofórum, ktorá ako – tak fungovala od 6. 12. 1998 až do čias prvej vlády Roberta Fica, keď ministerstvo od nej jednostranne odstúpilo. Na lepšie časy svitlo aj v súvislosti s príchodom vlády Ivety Radičovej a vznikom postu i úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý v pomerne krátkom čase stihol pripraviť nielen skvelú Stupavskú konferenciu v r. 2011, ale aj niektoré koncepčné materiály pre vládu, ktoré nestratili formálnu platnosť dodnes, len nemajú vo vláde reálneho podporovateľa či garanta.

Ak mám zovšeobecniť svoju viac ako štvrťstoročnú skúsenosť s budovaním partnerských vzťahov tretieho sektoru smerom k výkonnej a zákonodarnej sfére, musím konštatovať, že až na malé výnimky nie sú dobré. Medzi tie malé výnimky (potvrdzujúce pravidlo) patrí aj naša spolupráca s Úniou miest Slovenska, ako združeniu samospráv, ktoré má však de jure status mimovládky.

Ale poďme do súčasnosti, a pozrime sa na spomínané vzťahy či participáciu z pohľadu poslanca národnej rady. Opäť sa pritom musím vrátiť tri a pol roka dozadu, do čias tesne po voľbách 2012, kedy som sa so skupinkou poslancov a poslankýň podobného zmýšľania rozhodol čo najviac otvoriť parlament ľuďom, vrátane organizácií tretieho sektora.

Keďže II. Ficova vláda mala tendenciu tretí sektor od začiatku ako partnera prehliadať, uskutočnili sme na túto tému najskôr tlačovú konferenciu v Dome novinárov a následne veľké stretnutie s reprezentatívnou vzorkou predstaviteľov a predstaviteliek tretieho sektoru v starej budove Národnej rady. Tam sme sa o.i. dohodli na rámcoch ďalšej komunikáciu i na tom, že sa v podobnom formáte budeme minimálne raz do roka stretávať.

Ak tušíte, že k tomu nedošlo, tušíte správne. Trochu paradoxne nie preto, že by ochabol záujem o podobnú komunikáciu z našej strany, ale preto, lebo tú spomínanú iniciačnú skupinku tvorili výlučne opoziční poslanci a poslankyne (medzi ktorými bola najvyššou ústavnou činiteľkou podpredsedníčka Národnej rady Erika Jurinová). Keďže sa blížilo výročie spomínaného povolebného stretnutia, oslovil som bývalého splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Jeho reakcia bola taká, že záštitu nad podobným podujatím by mal prevziať aj niektorý/á z predstaviteľov/predstaviteliek vládnej strany, aby sa to celé nechápalo ako rýdzo opozičné podujatie.

Tak som zašiel za podpredsedníčkou parlamentu a zároveň šéfkou poslaneckého klubu Smeru-SD, pani Laššákovou, vysvetlil som jej o čo ide a požiadal ju o spolugarantovanie takéhoto podujatia. Keď som videl, aká je zaskočená, povedal som jej, že reakciu neočakávam hneď - stačí o týždeň. Ale jej odpoveď nebola kladná ani o týždeň, napriek tomu, že som argumentoval tým, že spoluorganizátor je splnomocnenec vlády - ich vlády -, a teda nejde o žiadnu rýdzo opozičnú či nebodaj partizánsku aktivitu. Jej reakcia bola približne taká, že keď vláda chce s tretím sektorom spolupracovať, nič jej v tom nebráni, ale čo s tým má spoločné parlament. Takže skončilo to tak, že so splnomocnencom Vagačom sme sa stretli na pracovnom obede, vzájomne sme sa poinformovali o tom, čo sa za uplynulý rok stalo a tým sa vízia systémovej, partnerskej spolupráce medzi Národnou radou a tretím sektorom pre toto volebné obdobie, zdá sa, skončila.

Neskočila sa však ad hoc spolupráca pri tvorbe a oponovaní jednotlivých zákonov, pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov a pri ďalších relevantných aktivitách, vrátane spoluorganizovania diskusných seminárov, ktorých sme stihli usporiadať v tomto volebnom období v Národnej rade neúrekom. Pre úplnosť je treba povedať a oceniť, že na príprave a priebehu niektorých z nich sa podieľala aj Únia miest Slovenska, ktorej stanoviská k návrhom vládnych zákonov a koncepčných dokumentov, ktoré idú na medzirezortné pripomienkové konanie a následne do vlády, alebo podliehajú procedúre SEA a pod. ako aj iniciatívne návrhy UMS si vždy so záujmom preštudujeme.

Čiže, ak to mám zhrnúť, participácia tretieho sektoru a samospráv na legislatívnom procese a participácia na činnosti parlamentu je chvályhodná, aj keď z môjho pohľadu sú aj v nej rezervy, dané o.i. nedostatkom času, kapacít a niekedy aj záujmu.

Chcel by som zdôrazniť, že vychádzam len zo svojej obmedzenej skúsenosti. V skutočnosti spolupráca so samosprávou (miestnou i regionálnou) v parlamente prebieha podľa všetkého pomerne intenzívne, čo súvisí o.i. so skutočnosťou, že tam sedia traja župani, primátori takých miest, ako sú Košice či Žilina a desiatky starostov či poslancov/poslankýň rôznych samosprávnych orgánov. A tí by Vám vedeli oveľa lepšie povedať, ako sa to robí.

Mikuláš Huba, poslanec NR SR, vedecký pracovník SAV, občiansky aktivista a čestný predseda STUŽ/SR.