Verejný záujem (diskusné fórum)

Dobré ráno,

pokiaľ ma nepoznáte: volám sa Mikuláš Huba, som v tomto volebnom období poslancom Národnej rady a členom jej výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.

Dovoľte, aby som Vás v mene svojom i v mene skupinky poslancov so spoločným cítením a zmýšľaním privítal na diskusnom podujatí s názvom Verejný záujem, organizovanom v prvom rade Združením Slatinka.

Takže ešte raz: Vitajte a cíťte sa tu, v rámci možností, dobre.

Začnem, ak dovolíte, tak trochu štátotvorne: prvoradou povinnosťou poslancov by malo byť konať vo verejnom záujme a obhajovať verejné záujmy proti iným: súkromným či skupinovým, ktoré by mohli týmto verejným záujmom protirečiť. S trochou zjednodušenia možno povedať, že podobné poslanie majú aj verejnoprospešné MVO. Preto je celkom logické, že sme nezávisle od seba prišli so Združením Slatinka k záveru, že téma verejného záujmu nás nielenže spája, ale je jednou z tých tém, ktorým by sme sa mali spoločne venovať. A tak vzniklo aj toto dnešné spoločné podujatie, ako aj niektoré predchádzajúce aktivity.

V Národnej rade máme slovné spojenie Verejný záujem takmer na dennom poriadku, bez ohľadu na to, aby sme sa príliš zamýšľali nad tým, či vieme, čo to vlastne je, kto rozhoduje o tom, čo verejným záujmom je a čo nie je a na základe akých kritérií. A to teraz nemyslím len tých poslancov a poslankyne či ministrov, ktorí hovoriac o verejnom záujme myslia len a len na svoj vlastný záujem. Ale aj tí ostaní (verím, že aj takí a také sa tu nájdu) by boli asi zaskočení, keby ste od nich žiadali definíciu pojmu verejný záujem či dokonca zmysluplné, ľudsky i právne spravodlivé riešenie situácie, kedy sa do konfliktu dostanú dva či viac verejných záujmov. Párkrát sme svojimi návrhmi takúto diskusiu v Národnej rade vyprovokovali a niektoré reakcie boli skutočne kuriózne (hodia sa skôr do kuloárov).

Ako túto problematiku reflektuje náš právny poriadok?

Ako je známe, najvyššou právnou normou je Ústava SR, nasledujú zákony, podzákonné normy, vládne nariadenia, vyhlášky a kdesi na konci tejto pomyselnej hierarchie sa nachádzajú všeobecne záväzné naradenia miest a obcí (tzv. VZN) – čím však nechcem spochybniť ich dôležitosť pre to-ktoré sídlo.

Čiže, ak je niečo zapísané ako verejný či celospoločenský záujem v ústave, potom by to malo byť dôležitejšie ako niečo, čo v tejto ústave explicitne pojmom verejný záujem, alebo jeho ekvivalentom, označené nie je. V slovenskej praxi je to však často práve naopak.

V ústave je o. i. napísané, že každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie, ale nie ja tam napísané, že každý je povinný stavať automobilku, jadrovú elektráreň, diaľnicu, zjazdovku či vodné dielo. Dokonca takýmto oprávnením ústava nezmocňuje ani samotnú vládu.

Jedna zo základných doktrín štátu, ktoré dominujú aj našej ústave, je téza, že Slovensko je krajina budujúca sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Ľudovo povedané, žiadny návrat do jaskýň, ale ani bezohľadné podnikanie či zasahovanie do prírody a krajiny, alebo beztrestná degradácia životného prostredia, ako sme toho boli svedkami v 50. rokoch 20. storočia, alebo hoci dnes v prípade častí Tatranského národného parku, vhodných na lyžovanie, nekonečných holorubov v našich tzv. chránených lesoch, trasovania diaľnic, kade sa nám zachce, alebo hoci zámeru na výstavbu Vodnej nádrže Slatinka. Možno zovšeobecniť, že všetci, ktorí takto konajú, konajú protiústavne.

Čo ešte na túto tému hovoria naše zákony? (Za zmienku v tejto súvislosti stoja najmä zákony o posudzovaní vplyvov na životné prostredie – EIA, o ochrane prírody a krajiny, banský zákon, zákony o vodách, o lesoch, ochrane pôdy i pozemkových úpravách či o prírodných liečivých vodách.) Nové svetlo do tejto problematiky vniesol zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme alebo zákon o verejnom obstarávaní, ako aj správny poriadok. Konkrétne kauzy a precedensy možno čerpať z rozhodnutí príslušných súdov.

Ako príklad môžeme použiť zákon o ochrane prírody a krajiny (ZOPK) a jeho § 3 ods. 1 a 3, podľa ktorých je verejným záujmom „vytváranie a udržiavanie územného systému ekologickej stability“. To je práve prípad inkriminovanej automobilky Jaguar Land Rover. Na to, aby sa takéto ohrozenie verejného záujmu v území dôkladne posúdilo, má slúžiť najmä inštitút územného konania, ukončeného územným rozhodnutím. Ten však vláda a parlamentná väčšina – dokonca v skrátenom legislatívnom konaní – zo stavebného zákona v týchto dňoch vypustili. Nie s cieľom, aby sa odbremenilo malému stavebníkovi, stavba ktorého zväčša nemôže verejný záujem významnejšie ohroziť, ale, a teraz sa podržte, aby sa rozviazali ruky tým najväčším stavebníkom, investorom presadzujúcim v krajine tzv. strategickú investíciu!

Ale to, čo nás sem priviedlo, nie je len samotný verejný záujem, ale aj fakt, že často dochádza k stretu dvoch a viacerých verejných záujmov. Za akých okolností je prípustné, aby jeden ustúpil druhému, kto o tom rozhoduje a na základe akých kritérií či metodických postupov?

V súvislosti s tzv. európskou sústavou chránených území NATURA 2000 sa v § 28 ZOPK uvádza, že plán alebo projekt, ktorý môže mať nepriaznivý vplyv na integritu územia, možno schváliť alebo povoliť len ak sa preukáže, že neexistujú iné alternatívy.

Ešte striktnejšie sú chránené (aspoň na papieri) územia s výskytom prioritných biotopov alebo prioritných druhov. Vtedy sa plán alebo projekt, ktorý by do nich zasiahol, môže schváliť len z takých naliehavých dôvodov vyššieho verejného záujmu, ktoré sa týkajú verejného zdravia a verejnej bezpečnosti ľudí a pod., aj to len na základe stanoviska Európskej komisie.

V r. 2009 – 2010 sa svojvoľne rozhodlo, že na spornom úseku diaľnice D1 sa nebude realizovať variant D1 s tunelom Korbeľka, ktorý vyšiel ako víťazný z procesu posudzovania EIA, ale tzv. povrchový variant, ktorý bezprostredne atakuje naturovské územia, biotopy a druhy európskeho významu. Keď som sa v tejto veci obrátil o. i. aj na prokuratúru, z odpovede som sa dozvedel, že všetko je v poriadku, lebo všetko sa dialo v súlade s rozhodnutím a pečiatkou toho-ktorého úradníka.

Problém je aj v tom, že o tom, čo predstavuje naliehavý vyšší verejný záujem, rozhoduje vláda na návrh ministerstva životného prostredia, a to na základe žiadosti ústredného orgánu štátnej správy, do pôsobnosti ktorého daný plán či projekt patria. Predstava, že minister, ešte k tomu profesionálne pochádzajúci z celkom inej brandže, rozhodne pod protichodným tlakom v prospech prírody či životného prostredia, je iluzórna. Tobôž očakávanie, že tak urobí vláda, ktorej chýba čo i len odtieň zelenej.

Tým sa kruh uzaviera a vraciame sa až kdesi na začiatok, kde stojí občan/volič pri volebnej urne a uvažuje, koho si vlastne má zvoliť, aby čo najlepšie obhajoval jeho a verejný záujem, a nie len záujmy rôznych oligarchov, developerov, volebných sponzorov a pod.

Je tu však ešte ďalší nebezpečný inštitút, ktorý sa na Slovensku využíva (a zneužíva) odnepamäti: a to inštitút výnimiek. V prípade chránených druhov a živočíchov pripúšťa zákon možnosť ich udelenia však len vtedy, ak „neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli“. Ako sa rozhoduje v praxi a ako sa tento inštitút u nás nadužíva a zneužíva, vidíme najlepšie na území našich národných parkov.

Oveľa viac, fundovanejšie a pritom zrozumiteľne napísané sa dočítate v dvoch štúdiách, o ktorých tu, za aktívnej účasti ich autorov a autoriek, bude dnes reč:

Iniciátorom a zostavovateľom prvej z nich s názvom Kto a ako rozhoduje o verejnom záujme na Slovensku je Združenie Slatinka (pred časom túto ich publikáciu dostali do svojich schránok všetci poslanci a poslankyne NR SR) a druhá – komparatívna analýza – sa venuje Presadzovaniu ochrany prírody ako verejného záujmu vo vybraných európskych krajinách. O jej spracovanie sme požiadali Parlamentný inštitút a témy sa veľmi dobre zmocnila pani Dr. Katarína Kubišová.

Na záver sa chcem poďakovať Združeniu Slatinka, pani Kubišovej i ďalším zúčastneným za ich výbornú prácu v prospech nás všetkých – teda nás verejnosti – a zároveň vysloviť presvedčenie, že také združenia občanov, ako sú Slatinka či VIA IURIS, verejný záujem skutočne obhajujú, a preto som rád, že ich máme.

Som presvedčený, že toto podujatie i Vaša účasť na ňom – na rozdiel od mnohých iných, ktoré sa tak len tvária – sú naozaj vo verejnom záujme.