Potreba ochrany životného prostredia sa nevytráca

Životné prostredie je podstatnou zložkou celého hospodárstva v krajine. Jeho ochrana je často vnímaná ako problémová a diskusie okolo ochrany prostredia sú niekedy ovplyvňované viacerými záujmovými skupinami. A tak ako východisko musí existovať ucelený systém štátnej environmentálnej politiky. Viac v rozhovore s poslancom NR SR  MIKULÁŠOM HUBOM, členom a bývalým predsedom environmentálneho parlamentného výboru a redaktorkou Parlamentného kuriéra Annou Komovou.

1. Nové pravidlá ochrany prírody riešia viacero problémov, ktoré sú podstatnejšie, prehodnotenie siete chránených území alebo riešenie obmedzení vlastníkov pozemkov, čo v prípade ak sa nedá dohodnúť s vlastníkmi ?

Ochrana prírody je verejným záujmom, ktorý by mal byť podľa mňa z dlhodobého hľadiska nadradený napríklad aj nad výstavbu diaľnic. Trasovanie diaľnice má takmer vždy alternatívu: napríklad nemusí ísť vzácnym horským údolím, ale môže ísť tunelom. Na rozdiel od trasy diaľnice zachovaná príroda sa premiestniť nedá. Hovorím to všetko v súvislosti s Vašou otázkou o prípadnej „nedohode“ s vlastníkmi pozemkov. Hlavným argumentom ministerstva životného prostredia, zdôvodňujúcim potrebu urýchlene schváliť novelu zákona o ochrane prírody a krajiny koncom roka 2013, bola kompenzácia majetkovej ujmy, na ktorú sa pýtate. Jednou z foriem mala byť finančná kompenzácia, ale vláda už druhý rok po sebe neuvoľnila v štátnom rozpočte na ňu ani euro. Ja som opakovane navrhol, aby sa na potrebnú sumu „poskladali“ tí, ktorí z podnikania v chránených územiach profitujú: napr. developeri a veľkí podnikatelia vo sfére cestovného ruchu. Tento logický návrh však nik z kompetentných nevzal dosiaľ na vedomie.

2. Existuje súlad medzi legislatívou EÚ a Slovenska, pravdaže v oblasti ochrany životného prostredia, pretože neraz sa zdá, že za hranicami to ide akosi lepšie, životné prostredie si aj na základe legislatívnych možností chránia viac ?

Na nesúlad medzi legislatívou EÚ a Slovenska sme spolu s kolegami Feckom a Mičovským poukázali opakovane a snažili sme sa to riešiť novelou zákona o ochrane prírody a krajiny. Žiaľ neúspešne, hoci oprávnenosť nášho návrhu verejne nespochybnilo ani ministerstvo, ani poslanci za Smer-SD. Ale nesúlad, na ktorý upozorňujete, nie je len v rovine legislatívnej, ale ešte viac v našom veľmi nízkom právnom vedomí a v malej vymožiteľnosti práva v niektorých segmentoch environmentálneho práva. Za tým všetkým je priam patologické podceňovanie environmentálnej výchovy a vzdelávania zo strany štátu a celkovo nízka ekologická gramotnosť našej spoločnosti – od bežných občanov až po ústavných činiteľov.

3. Ktoré zákony sa novelizovali a čo bolo potrebné riešiť komplexne práve novými zákonmi? 

Ak máte na mysli toto volebné obdobie, novelizovalo sa viacero zákonov. Okrem už spomínaného zákona o ochrane prírody a krajiny to boli napríklad vodný zákon, zákon o ovzduší, geologický zákon, zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA), zákon o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, zákon o environmentálnom fonde a niektoré ďalšie. Momentálne máme „na stole“ novelu zákona o ochrane proti povodniam a nový zákon o odpadoch.

4. Existuje už vypracovaná aktualizácia národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja?

Informáciu o tom nemám, aj keď o zámere aktualizovať ju som počul. Podľa mňa je jestvujúca Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja SR dostatočne nadčasový dokument, ktorý je stále aktuálny. Problém je skôr v tom, že vláda, ktorá by sa ňou v prvom rade mala riadiť, ju v podstate ignoruje. Vláda SR dokonca nerešpektuje ani platné uznesenie Národnej rady, v zmysle ktorého vláda a jednotlivé rezorty majú každoročne do 31. marca predkladať do parlamentu odpočet plnenia národnej stratégie. Moje upozornenia na túto opakovane nesplnenú povinnosť sú však „hádzaním hrachu o stenu“.

5. V čom spočívajú nové pravidlá starostlivosti o krajinu, čo bude potrebné ešte doriešiť? 

Žiadne nové pravidlá, žiaľ, nejestvujú. Naopak. Vláda a následne parlamentná väčšina v rámci novely zákona o ochrane prírody a krajiny povinnosť chrániť charakteristický vzhľad krajiny zo zákona vypustili, čím urobili vývojový krok späť a zároveň poškodili dobré meno Slovenska ako zmluvnej strany Európskeho dohovoru o krajine. Naša opakovaná snaha napraviť toto faux pas neuspela, podobne ako neuspela snaha zakotviť túto povinnosť do Ústavy SR v rámci jej poslednej novely. Proti hlasovali aj mnohí a mnohé tí/tie, ktorí/e sa podchvíľou bijú do pŕs, ako im na kráse a rázovitosti slovenskej krajiny záleží.

Ministerstvo životného prostredia medzitým upustilo aj od avizovaného zámeru pripraviť nový zákon o krajine. Ani novela stavebného zákona nesľubuje v tomto smere zlepšenie. Naopak, na všetkých stranách sme svedkami snáh zasahovanie do krajiny ešte viac uľahčiť a reguláciu zásahov do krajiny zmierniť.

6. Aká je situácia v oblasti produkčnej funkcie lesov, existuje dostatočná legislatívna úprava, ktorá zabraňuje veľkej neopodstatnenej ťažbe a poskytuje väčšiu možnosť ochrany lesov ?

Každodenná prax dokazuje, že regulácia ťažby nie je dostatočná a na mnohých tých miestach, kde boli ešte pred jedným, dvoma desaťročiami krásne lesy, sú dnes už len holiny. A týka sa to aj národných parkov, v prvom rade Národného parku Nízke Tatry. V jeho centrálnej a východnej časti súvislý lesný porast takmer už nenájdete. Je to krádež nie storočia, ale tisícročia. Ale aj v Tatranskom národnom parku sa od veternej smršte v roku 2004 vyňali z lesného pôdneho fondu desiatky hektárov lesa a premenili sa na zastavané plochy, parkoviská či zjazdovky. Prax výnimiek spôsobuje, že zákony sú v tejto sfére pomaly už celkom nefunkčné. Ešte šťastie, že na Slovensku máme aj mnohých čestných lesníkov, ktorí sa snažia im zverené lesy naozaj chrániť a zveľaďovať. Pribúda aj bezzásahových území, kde je príroda ponechaná sama na seba.

Sústavne upozorňujeme na to, že les je nesmierne zložitý a citlivý organizmus, že tu nie je na rok, na dva, ale aj na to, že plní aj iné, ako len produkčné funkcie. Že les je skrátka oveľa viac, ako len zásobáreň dreva či poľovnej zveri, alebo aréna pre majiteľov terénnych automobilov, motocyklov a snežných skútrov. Ale tí, ktorí z neho chcú vyťažiť čo najviac a čo najskôr, si z našich rečí veľa nerobia a parlamentná väčšina je na ich strane.

7. Ako vnímate, ako pozorovateľ prírody, citlivosť k ochrane životného prostredia, majú dnes ľudia iný prístup k prírode ako v minulosti ?

Exaktná odpoveď na Vašu otázku by si vyžadovala viac serióznych výskumov, ale vychádzajúc z vlastných pozorovaní a skúseností môžem povedať, že prístup ľudí k prírode sa určite postupne mení. U časti populácie k lepšiemu: pribúda tých, ktorí/ktoré vidia v prírode zdroj uspokojovania svojich nemateriálnych, duchovných potrieb a pribúda aj tých, ktorí/ktoré chcú prírodu chrániť. U časti ľudí naopak narastá miera bezcitnosti, bezohľadnosti a odcudzenia voči prírode, k čomu prispieva aj nedostatok bezprostredného kontaktu s ňou, ktorý je predpokladom tvorby pozitívneho vzťahu k prírode a následne obdivu a lásky k nej. Zvláštny fenomén doby je „náhrada“ skutočnej prírody jej virtuálnou neživou napodobeninou.

8. Aká je spolupráca a možnosť prijať skúsenosti z oblasti ochrany životného prostredia z krajín EÚ?

Najmä niektoré nové členské krajiny EÚ sú na tom s ochranou životného prostredia podobne ako my. Ale mnohé tzv. staré členské štáty, ale aj niektoré nové sú na tom, či už s momentálnou situáciou, alebo čo sa týka vývojových trendov, lepšie ako my. Máme sa čo učiť od škandinávskych krajín, Holandska, Veľkej Británie, Nemecka, čiastočne i Francúzska, ale aj susedného Rakúska a z nečlenských krajín napríklad od Švajčiarska či Nórska. Veľký pokrok v tomto smere urobili v posledných rokoch aj baltské štáty. Stále viac a viac sa nám vzďaľuje aj Česká republika, s ktorou je možnosť porovnávania - vzhľadom na 74-ročnú spoločnú minulosť - najľahšia. Uvediem jeden príklad za všetky. Kým pred 20 rokmi sme mali environmentálnu výchovu a vzdelávanie približne na tej istej úrovni, dnes sa tejto existenčne dôležitej oblasti venuje v Česku cca stokrát viac profesionálov, pôsobiacich v strediskách ekologickej výchovy, ako na Slovensku!!!

9. Aká je dnes situácia a problémy spojené práve so zmenou klímy, existuje koordinácia politiky v rámci krajín EÚ ?

Všetky zmluvné strany Rámcového dohovoru OSN o zmene klíme i naň nadväzujúceho Kjótskeho protokolu, ku ktorým patrí aj Slovenská republika, musia plniť určité záväzky. Historickou zhodou okolností sú tieto záväzky pre nás pomerne ľahko splniteľné, keďže na rozdiel od západnej Európy u nás množstvo látok emitovaných do ovzdušia kulminovalo práve  na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia, kedy už západ mal dobré dve desaťročia znižovania množstva emisií za sebou. Keďže metodika znižovania množstva emisií, najmä tzv. skleníkových plynov, je postavená tak, že za východisko sa považuje stav v r. 1990, vytvára to pre nás obrovskú konkurenčnú výhodu, čo však vôbec neznamená, že situáciu v tejto sfére je u nás dobrá. Emisie niektorých škodlivých látok skutočne, najmä v prvom období po r. 1989 výrazne poklesli, iné však stagnujú a niektoré, súvisiace napr. s rozvojom automobilovej dopravy, majú dokonca rastúcu tendenciu. Veľkou výzvou na koordináciu našej environmentálnej politiky s politikou ostatných členských štátov EÚ bude naše predsedníctvo v Rade EÚ v druhom polroku 2016. Opakovane som navrhol, aby sa Slovensko uchádzalo - či už samostatne, alebo v spolupráci s ČR - o zorganizovanie 8. paneurópskej konferencie ministrov životného prostredia krajín EHK OSN práve v r. 2016, kedy uplynie aj okrúhlych 25 rokov od prvej takejto konferencie, ktorá sa konala v bývalom Československu.

Bola by to ďalšia veľká príležitosť na posilnenie medzinárodnej pozície Slovenska v tejto oblasti. Žiaľ, ani táto moja iniciatíva „nepadla na úrodnú pôdu“.

Celkovo by sa členské štáty EÚ mali riadiť zásadami spoločnej energeticko-klimatickej politiky, ale Slovensko, žiaľ, patrí k lídrom snáh o jej čo najmiernejšiu podobu, čo je údajne v záujme nášho priemyslu. V záujme zväčša súkromných vlastníkov veľkých podnikov a zároveň najväčších znečisťovateľov životného prostredia na Slovensku to možno je, ale nie je to v záujme našich ľudí, ich zdravia a zdravia prostredia, v ktorom sú nútení žiť.

Keď si predstavím, koľko príležitostí sme vo sfére ochrany životného prostredia a smerovania k udržateľnejšej budúcnosti za ostatné štvrťstoročie premárnili, mávam z toho depresie.

ĎAKUJEM ZA ROZHOVOR