O povodniach, odbornej diskusii, verejnosti a peniazoch

Povodne predstavujú na Slovensku reálny problém a globálna zmena klímy bude tento problém s najväčšou pravdepodobnosťou ďalej zväčšovať. Preto je namieste skutočnosť, že súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je aj zákon na ochranu pred povodňami.

Chyby a nedostatky v protipovodňovej ochrane sú logickým a legitímnym dôvodom na to, aby sa platný zákon novelizoval.

Ďalším dôvodom na jeho novelizáciu je potreba dôslednej transpozície príslušných európskych smerníc, najmä Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/60/ES z 23. októbra 2007 o hodnotení a manažmente povodňových rizík.

A napokon dôvod, ktorý nie je až taký dôležitý pre mňa, ale o to dôležitejší pre predkladateľa, a to ten, že úloha predložiť túto novelu je zapísaná v pláne legislatívnych úloh vlády na r. 2014.

To sú zrejme hlavné argumenty za predloženie tejto novely.

V čom je teda podľa mňa problém a prečo – napriek vyššie povedanému – navrhujem vrátiť tento návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie?

Tých dôvodov je viac, ale v tejto chvíli sa zameriam iba na jeden zásadný, takpovediac metaproblém, ktorý sa, žiaľ, v tejto Národnej rade vyskytuje častejšie. Tým problémom je pre mňa to, že týmto zákonom sa snažíme riešiť B namiesto toho, aby sme najskôr dôsledne vyriešili A. Inými slovami, návrh zákona prináša pomerne konkrétne nástroje na realizáciu niečoho, čo nemáme odborne adekvátne prerokované a ako-tak konsenzuálne prijaté v rovine odbornej i koncepčnej. Pán minister tu už viackrát spomínal, že to, na čo poukazujeme, uspokojivo a komplexne rieši Stratégia protipovodňovej ochrany Slovenska do r. 2020, ktorá je vraj verejne ľahko dostupná, dokonca na viacerých webových stránkach spravovaných rezortom životného prostredia. Ale skutočnosť je iná a potvrdili mi to mnohí ľudia, ktorí túto stratégiu na internete neúspešne hľadali a našli nanajvýš málo hovoriacu power-pointovú prezentáciu.

V priebehu niekoľkých desaťročí - plus-mínus celú druhú polovicu 20. storočia - sme na Slovensku hlava-nehlava aplikovali čosi ako betonársky prístup, ale problém povodní sme, napriek vynaloženiu obrovských prostriedkov a obetovaniu mnohých prírodných a iných hodnôt, uspokojivo nevyriešili.         V záujme objektivity musím podať, že aj spomenutý prístup bol v niečom úspešný a časť územia Slovenska – vrátane niektorých dôležitých sídiel a objektov – uchránil pred ničivými následkami povodní, známymi z čias, keď slovenské toky neboli vôbec, alebo takmer vôbec, regulované. Zároveň chcem povedať, že nespochybňujem ani potrebu investovať do údržby a rekonštrukcie jestvujúcich protipovodňových zariadení. Na druhej strane však chcem jednoznačne povedať a zdôrazniť, že je to cesta neperspektívna, ktorá často so sebou prináša viac škody, ako úžitku.

Takže to, čo je z môjho pohľadu naďalej sporné, o čom je treba diskutovať a čo je treba zásadne zmeniť, to je celková filozofia, dlhodobá koncepcia a konkrétne zámery protipovodňovej (alebo takzvanej protipovodňovej) ochrany, čiže všetky tie plánované Slatinky, Tiché Potoky a pod.

V prílohe k zákonu (Tabuľka zhody...) sa síce sľubuje splnenie požiadavky nepripustiť také protipovodňové opatrenia, ktorý by zvýšili riziko povodní na iných úsekoch daného toku, ale pri pokračovaní pretrvávajúceho chápania protipovodňovej ochrany u nás je to prakticky nesplniteľný záväzok, lebo riziko povodní na jednom mieste toku sa s obľubou rieši tak, že sa presunie na iný úsek toku (spomeniem aspoň zvyšovanie hrádzí, betónovanie korýt, redukciu výmery prirodzených inundačných území, odpájanie ramenných sústav od hlavných tokov a pod.).

Na druhej strane tu máme nahlas či potichu súčasnou mocou odmietané alternatívy voči doterajším prístupom. Za všetky spomeniem prístup založený na integrovanom manažmente celých povodí, ktorý sa trochu neprávom stotožňuje len s budovaním prehrádzok na horských tokoch, hoci na ne bola vyčlenená len menšia časť peňazí, určených na realizáciu celého projektu. Tento prístup si, ako vieme, osvojila predchádzajúca vláda a v záujme jeho realizácie zriadila pre túto problematiku aj post vládneho splnomocnenca. Napriek všetkej kontroverznosti – najmä v realizačnej rovine tohto projektu – si ho dodnes väčšia starostov tých obcí, kde sa stihol realizovať, pochvaľuje. Bez ohľadu na všetky nedostatky išlo, aspoň na slovenské pomery, o čosi ako revolučnú antitézu voči predchádzajúcim desaťročiam rýdzo technokratických prístupov. Navyše išlo o prístup, ktorý je oveľa bližší bruselským predstavám o zelenej infraštruktúre v porovnaní s vývojom prekonanou a Bruselom neodporúčanou tzv. sivou infraštruktúrou.

To, že predkladatelia neprikladajú adekvátnu váhu integrovanému manažmentu povodí a reakcii na zmenu klímy, dokazuje aj fakt, že medzi príčinami vzniku povodní sa tieto dve stále dôležitejšie príčiny vôbec nespomínajú (pozri Tabuľka zhody..., str. 1 – 2)!

V Tabuľke zhody na str. 14 a 23 sa tiež konštatuje: “Ministerstvo zabezpečuje zapracovanie výsledkov konzultácií s verejnosťou a pripomienok k návrhom plánov manažmentu povodňového rizika...“ Na str. 17 sa spomína aktívna účasť verejnosti. O práci či komunikácii ministerstva (a zvlášť jeho sekcie vôd) s verejnosťou si myslím svoje a trvám na tom, že sa musí podstatne zlepšiť, resp. od základu zmeniť, lebo v súčasnej podobe môže slúžiť nanajvýš len ako odstrašujúci príklad.

Ako jeden z dôkazov na podporu svojho tvrdenia si dovolím zmieniť sa o liste verejnej ochrankyni práv a odcitovať z neho niekoľko myšlienok:

       8. januára 2015 podali zástupcovia a zástupkyne zainteresovanej verejnosti Podnet na preskúmanie zákonnosti konania Ministerstva životného prostredia SR voči občanom Slovenskej republiky – osobitne ohľadom účasti verejnosti na rozhodovacom procese, prístupu občanov k spravodlivosti a informáciám o životnom prostredí.

       Uvádza sa v ňom celý rad veľmi znepokojujúcich informácií, vychádzajúcich z konkrétnych skúseností a dokumentujúcich skutočnosť, že ministerstvo, a najmä jeho sekcia vôd, sa snaží ako sa len dá vyhnúť diskusii s verejnosťou, utajovať dokumenty, ku ktorým sa má verejnosť vyjadriť, poskytovať doslova šibeničné termíny (4 – 5 dní) na prerokovanie a spripomienkovanie rozsiahlych a zásadných rozvojových dokumentov, situovať termíny prerokovania do obdobia medzi vianočnými a novoročnými sviatkami, premenúvať strategické dokumenty v snahe vyhnúť sa povinnému posúdeniu ich vplyvov na životné prostredie procedúrou SEA, ignorovať hromadné pripomienky, predložené v zákonnej lehote a predpísaným spôsobom a pod.

Iný okruh problémov, namietaný zástupcami a zástupkyňami zainteresovanej verejnosti, je subjektivizmus a netransparentnosť, napr. pri prideľovaní profilov na výstavbu tzv. malých vodných elektrární. Ako sa uvádza v závere sťažnosti:

„Tento postup Ministerstva ŽP naznačuje porušenie viacerých európskych právnych dokumentov (Rámcová smernica o vode, Aarhuský dohovor a ďalšie predpisy resp. dohovory o zabezpečení účinného, včasného a primeraného informovania verejnosti), ako aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá každému občanovi priznáva právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Princíp otvoreného vládnutia a participácie verejnosti je obsiahnutý vo viacerých koncepčných materiáloch Slovenskej republiky. Postup pripomienkovania a účasti verejnosti na tvorbe legislatívnych aj nelegislatívnych materiálov garantujú legislatívne pravidlá. Minulý rok vláda SR schválila „Pravidlá zapájania verejnosti do tvorby verejných politík“, na tvorbe ktorých sa podieľalo a má sa nimi riadiť aj ministerstvo životného prostredia. Postup Sekcie vôd MŽP SR preto vzbudzuje podozrenie, že konkrétni úradníci berú povinnosť verejného prerokovania a konzultácií iba ako obťažujúcu "povinnú jazdu", pričom systematicky zhoršujú prístup verejnosti k pripomienkovaniu, vytvárajú časový stres, znemožňujú prístup k materiálom na pripomienkovanie.

Navyše, podľa skúseností MVO z predchádzajúcich mesiacov, nejde o jednorazový omyl či zlyhanie sekcie vôd na ministerstve životného prostredia pri prerokovaní jedného materiálu. Ako príklady (ne)komunikácie so zainteresovanou verejnosťou zo strany MŽP uvádzame: Proces posudzovania vplyvov strategických dokumentov na životné prostredie (SEA) je významným krokom pred ich schvaľovaním. V procese SEA by sa mali zvážiť varianty riešenia, zhodnotiť prínosy, negatíva a navrhnúť opatrenia na minimalizáciu dopadov na životné prostredie. Oznámenie je prvým a najdôležitejším krokom pri posudzovaní, pretože na základe doručených pripomienok sa stanoví, čo sa bude ďalej hodnotiť. Aj preto by malo dať ministerstvo dostatočný čas všetkým na získanie informácií, konzultácie aj pripomienkovanie oznámenia. Samozrejmosťou by malo byť zverejnenie posudzovaných dokumentov spolu so začatím ich hodnotenia. Vlastné hodnotené dokumenty zverejňuje ministerstvo iba dodatočne na iných miestach, nie na enviroportáli. Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu nebola dokonca zverejnená vôbec. Ide o zásadné dokumenty, ktoré ovplyvnia vodné hospodárstvo na dlhé obdobie a sú podkladom pre čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ.

V októbri 2013 predstavil minister životného prostredia „Program protipovodňovej ochrany SR do roku 2020“. Program (niekedy označovaný aj ako Stratégia...) vraj obsahuje zoznam takmer 600 plánovaných opatrení na ochranu proti povodniam, pričom stavať sa majú hrádze, poldre, vodné nádrže, čerpacie stanice, majú sa upravovať vodné toky a pod. Tento dokument však nebol spracovaný v súčinnosti so samosprávami, odborníkmi či verejnosťou, neprešiel pripomienkovaním ani procesom posúdenia vplyvov na životné prostredie, nebol nikým schválený a dokonca nie je ani verejne prístupný, a to ani na základe žiadosti o sprístupnenie informácií. Informácie o materiáli sú prístupné iba vo forme power-pointovej prezentácie. Vlastná Stratégia ani zoznam opatrení nie sú sprístupnené, a to ani na základe opakovaných žiadostí o informácie, ani interpelácie poslanca NR SR. Pritom minister životného prostredia opakovane tvrdil, že verejne prístupný je (viac na www.nrsr.sk).

V priebehu roka 2014 žiadalo niekoľko združení sprístupnenie informácií ohľadom vodného plánovania, žiadali sme sprístupnenie podkladov pre spracovanie tzv. vodného plánu SR (na ktoré máme právo podľa Rámcovej smernice o vode) a pod. Odpovede zo sekcie vôd boli väčšinou v takomto duchu, cit.: “Údaje a informácie sú verejne dostupné na webovom sídle ministerstva životného prostredia.“ Sekcia vôd MŽP SR niekoľko rokov (!) nesprístupňuje informácie o tom, kto a na základe akých pravidiel rozhoduje o tzv. pridelení profilov na stavbu malých vodných elektrární (MVE) na Slovensku. „Profily MVE“ sú miesta, kde dovoľuje strategický materiál „Koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR do roku 2030“ umiestniť MVE. Na výber zhotoviteľov a prevádzkovateľov týchto stavieb však nikdy nebola urobená súťaž, nikdy neboli zverejnené pravidlá toho, ako a kto rozhodne, ktorej súkromnej firme bude udelený súhlas na umiestnenie MVE a ktorej nie.

Máme odôvodnené podozrenie z klientelizmu a korupcie, pretože MŽP odmieta sprístupniť informácie o procese a kritériách rozhodovania aj dnes, rovnako nie je dostupné rozhodnutie o vzniku príslušného poradného orgánu, zápisnice či informácie o kompetenciách. O nezákonnosti nesprístupnenia informácií o činnosti tejto komisie rozhodla už aj rozkladová komisia, ale sekcia vôd ich opäť nesprístupnila a poučila nás, že jej rozhodnutie môžeme dať opäť preskúmať rozkladovej komisii.“

Úplne na záver sťažnosti, adresovanej pani ombudsmanke, sa uvádza:

„Z týchto dôvodov by sme Vás chceli požiadať o prešetrenie postupu Ministerstva životného prostredia SR, a najmä jeho sekcie vôd, pri informovaní verejnosti, pri prerokovaní strategických materiálov so zainteresovanou verejnosťou, pri sprístupňovaní relevantných informácií a pri komunikácii s verejnosťou vo všeobecnosti.“

Toľko teda k spomínanej sťažnosti, ktorá plasticky dokumentuje predstavu ministerstva o „zabezpečovaní aktívnej účasti verejnosti“.

A napokon to, čo je podľa niektorých ekonómov „až na prvom mieste“. A to je finančná stránka realizácie nových povinností a úloh, ktoré so sebou prináša návrh zákona. Všetky tie prognostické modely, mapy povodňového ohrozenia i povodňového rizika a napokon i plány manažmentu povodňového rizika musí predsa niekto vypracovať a pribežne aktualizovať. A to si žiada dodatočné zdroje. Čuduj sa svete, práve vo chvíli, keď vláda schválila tento návrh zákona, sme schválili aj budúcoročný rozpočet, vrátane rozpočtu odborných príspevkových organizácií ministerstva, ktoré by mali toto všetko zabezpečovať. A ten nielenže nie je vyšší, ako bol v r. 2014, ale je výrazne nižší. Tak kto si to tu z nás opäť robí bláznov, vážení?

Takže toto boli stručne hlavné dôvody, pre ktoré navrhujem vrátiť návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie, čím by sa zároveň vytvoril dostatok priestoru na odstránenie vyššie uvedených deficitov.