Nepochopiteľný pogrom na príspevkové organizácie v rezorte životného prostredia

(z vystúpenia M. Hubu k návrhu zákona o Štátnom rozpočte na r. 2015 – 2017)

Úvodom chcem povedať, že nezávidím ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný z viacerých strán. Na jednej strane povinnosťou udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom a na tretej rôznymi kostlivcami vypadávajúcimi zo skrine typu rastúci štátny dlh, hriechy minulosti, predražené tendre, nedokončené či nezlikvidované jadrové reaktory, ale aj environmentálne a ekonomické úľavy a dotácie najväčším znečisťovateľom a konzumentom elektrickej energie typu metalurgických či chemických závodov a pod., alebo hoci garáže na bratislavskom Hrade, všakáno?

A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho: vo vede, v ochrane prírody, v pamiatkach a tak podobne.

Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj ne-ekonómovia a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania.

Nespochybňujem fakt, že výzva, ktorej čelil a čelí predkladateľ návrhu rozpočtu, nie je malá. Ani netvrdím, že všetky problémy, s ktorými minister financií zápasí, idú na vrub len tejto vlády. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang aj jeho druhej vláde a spolu s ňou nám všetkým. Boli to najmä roky 2006 – 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nevyšetrené a nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných zdrojov. Toľko takpovediac k historickému - aj keď naďalej aktuálnemu - backgroundu.

A teraz k rozpočtovej súčasnosti a budúcnosti.

Rád by som sa na tému „navrhovaný štátny rozpočet“ pozrel z troch hlavných aspektov.

V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s Programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím totiž podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.

Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je - celkom logicky - vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej (nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečistenie životného prostredia a pod.), a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí, teda práce.

Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.

Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém, alebo ak chcete riziko, vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje dosť účinne malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu - tak, ako je počas tejto vlády nastavená - v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, úľavy, garancie a pod. do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú viac škody ako úžitku

Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev, lebo to je z hľadiska udržateľnej budúcnosti jediná perspektívna cesta.

Zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty.

Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorých pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako sú napr. Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Nehovoriac o tom, že ide aj o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a zvýšeniu celkovej kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo: ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu fungovania a existencie.

Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť vláde a Smeru blízkych firiem a spoločností?

Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A tak neradi podporíme pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.

Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol.

Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.

V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (o ktorej sa tentoraz zmienim len stručne, keďže už nie som predsedom vecne príslušného výboru), tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí Smeru, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, od ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako od ropy, zemného plynu či uránu.

Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať ako brať.

Čo sa týka Návrhu rozpočtu MPRV SR, celková výška rozpočtovaných výdavkov na r. 2015 je v porovnaní s r. 2014 vyššia o 7,29 %, čo však vychádza z očakávaného nárastu výdavkov EÚ a ich spolufinancovania v 3. programovom období 2014 – 2020. Vlastné rozpočtové prostriedky rezortu zaznamenávajú pokles o 7,04 %.

Podpora ekologického poľnohospodárstva v rámci rezortu či kompenzačné platby v rámci sústavy Natura 2000 sú viac rétorickým cvičením ako skutočnosťou.

Okrem vyššie uvedených nám prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opäť dosť podrobne hovorili. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Návrh jeho rozpočtu je opäť kritický, aj keď pani predsedníčka úradu v tomto roku, na rozdiel od dvoch minulých, už nespomenula terminus technicus likvidačný. Samotný úrad možno rok 2015 prežije, ale akútne ohrozený je napr. veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov pre jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté (ide okrem iného o ukončenie ROEP, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následná prevádzka a údržba, riešenie úloh vedy a výskumu a i.). V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, lebo napr. pri neukončených registroch hrozia citeľné straty.

Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň „nadstavbové“ kapitoly rezortu kultúry, SAV a rezortu školstva, vedy a športu.

Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je o viac ako 5 % vyšší, ako bol v r. 2014. Za negatívum možno označiť pokles prostriedkov pre Pamiatkový úrad SR, ako aj pokles prostriedkov do obnovy pamiatok, čo naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly, ktorých financovanie má medziročne poklesnúť o cca 60 %.

Rekonštrukcia Národnej kultúrnej pamiatky sa spomína aj inde, konkrétne v rozpočtovej kapitole Národnej rady, pričom však rozhodujúcu sumu z tejto položky má predstavovať výstavba poslaneckých garáží na bratislavskom Hrade!!!

Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať Grantový systém MK, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet 20 mil. Sk nie je schopný ani sčasti pokryť všetky oprávnené nároky.

Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. Je nad slnko jasné, a vlaňajší štrajk učiteľov to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl.

Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S cca ½ percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko!!!

Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom Smeru-SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o takom znížení rozpočtu SAV (o 18 %), ktorý by znamenal jej faktickú likvidáciu. A až po veľkom kriku, stresovaní vedcov, v prostredí našej vedy bezprecedentných protestných pochodoch a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2015 aspoň priblížil tomu z r. 2014. Pravdu majú tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné všetko.

Citujem z jedného z vyhlásení vedcov:

„My, pracovníci Slovenskej akadémie vied, apelujeme na vládu a parlament SR, aby konali v zmysle programového vyhlásenia vlády, ktorým sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu. SAV je stabilným pilierom slovenskej vedy. Dlhodobo, aktívne a zodpovedne napĺňa svoje poslanie. Slovenská akadémia vied je spolu s vysokými školami a ďalšími zložkami vedy a výskumu stabilizujúcim prvkom modernej vedomostnej spoločnosti na Slovensku. Náš prínos k rozvoju poznania je akceptovaný doma aj vo svete. SAV patrí k najdôveryhodnejším inštitúciám na Slovensku. Vládny návrh rozpočtu na rok 2015 a jeho projekcia na nasledujúce obdobie nezohľadňuje množstvo úloh, záväzkov a výsledkov akadémie, jej postavenie v systéme slovenskej vedy, a už vôbec nie v európskom výskumnom priestore. V konečnom dôsledku je pre SAV likvidačný a povedie k dlhodobému rozkladu systému vedy na Slovensku, spomaleniu rozvoja aplikovaného výskumu a k úpadku dlhodobo budovanej medzinárodnej vedeckej spolupráce.“

Dôvody protestných zhromaždení v Bratislave, Košiciach a na iných miestach, kde sídla ústavy SAV, sú v kocke tieto:

•   Dlhoročné podhodnotenie financovania SAV.

•   Niekoľkoročná nestabilita vo financovaní grantových schém APVV.

•   Vyňatie SAV spod režimu ESO.

Cit.: „Protest sa priamo týka všetkých pracovníkov SAV, ich výskum je ohrozený priamo. Nepriamo sa však týka všetkých pracovníkov vedy a výskumu na Slovensku, pretože financovanie vedy a výskumu je v SR dlhoročne zásadne nedostatočné a v príkrom rozpore so záväzkom SR ako člena EÚ. Vo všetkých dostupných materiáloch EÚ o financovaní vedy a výskumu sa SR pohybuje na posledných miestach. Predstavitelia jednotlivých vlád v SR za posledných 10 rokov deklarovali potrebu adekvátneho financovania vedy a výskumu, avšak vždy to zostalo len vo verbálnej rovine. Viackrát sa stalo, že vládna moc prerušila kontinuálne vyhlasovanie všeobecnej výzvy APVV, a to bez jasne deklarovaných a zdôvodnených príčin. Tým sa zásadne narúša možnosť efektívneho a kontinuálneho výskumu, ktorý jediný môže zvýšiť inovatívnu pozíciu slovenskej spoločnosti.“

Alebo požiadavka z iného protestu:

„Žiadame zásadnú podporu rozvoja SAV na úroveň štandardnú v stredoeurópskom priestore a rešpektovanie zákonných kompetencií a samosprávnosti SAV.“

Napriek navýšeniu rozpočtu kapitoly, ku ktorému došlo tesne pred začiatkom tejto schôdze počas rokovania finančného a rozpočtového výboru NR SR, sa zástupcovia vedeckej komunity na následnej tlačovej konferencii zhodli na tom, že „slovenská veda nemôže každý rok bojovať s rozpočtom a potrebuje stabilnejšie prostredie na fungovanie, potrebuje predvídateľný systém financovania, aby sme mohli uvažovať v horizonte nie jedného, ale minimálne 5 rokov.“ Každoročné spory o rozpočet, ktoré prebiehajú od apríla do decembra, ohrozujú zazmluvnené projekty, denervujú vedcov, znižujú ich tvorivý potenciál a medzinárodnú dôveryhodnosť Slovenska.

Napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v EÚ. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cca 4x nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od r. 2015.

Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru. Jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visel dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napr. vrstva podnikateľov: sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín popravy sa z roka na rok posúval, až v novembri t. r. sa o nej definitívne rozhodlo. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil.

V rozpočte ako celku i vo väčšine rezortných rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva takmer nulová podpora ekologickej výchovy.

Kapitolou samou o sebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri situácia okolo ENELu, stále astronomickejšie sumy na dostavbu Mochoviec a pod.). Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť: už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je vám to divné? Alebo opýtam sa inak: nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci - vrátane našich detí, vnukov a pravnukov skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?

A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská, hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov tokov a potokov, hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov pozdĺž našich riek, či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine, hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa budem podrobnejšie venovať len jednej rozpočtovej kapitole, a to kapitole MŽP.

Už vlani si Kapitola MŽP vyslúžila neradostný prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol v predloženom návrhu rozpočtu.

Pokiaľ by však škrtanie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov i potokov, potom by to nemusela byť taká zlá správa. Obávam sa však a viaceré čísla uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia. O tom svedčí aj nasledujúcich pár údajov, ktoré uvediem nižšie:

V tomto roku má dôjsť k nárastu prostriedkov kapitoly, ale sú rozložené maximálne nerovnomerne. Príjmy kapitoly sú 538 713 436 eur, z toho prostriedky z rozpočtu EÚ 538 552 236 (čiže viac ako 99 %!!!), zvyšok 161 200 eur.

Ku cti rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 životnému prostrediu pridelilo.

Tu je pár citátov z rozpočtovej kapitoly MŽP:

„Stanovený limit výdavkov na tento účel (rozumej rozpočet Slovenskej inšpekcie životného prostredia - SIŽP – pozn. m.h.) je nepostačujúci. V prípade, že nepríde k zvýšeniu mzdových výdavkov, bude organizácia nútená radikálne znížiť počet zamestnancov, vrátane inšpektorov životného prostredia, čo bude mať negatívny vplyv na plnenie povinností organizácie, vyplývajúcich zo zákonov a v neposlednom rade aj na zníženie príjmov rozpočtu verejnej správy (príjem z pokút ako významný zdroj príjmov štátneho rozpočtu a Environmentálneho fondu).“

„Navrhované zníženie výdavkov SIŽP na tovary a služby bude znamenať ochromenie výkonu štátnej správy, kontroly a dozoru.“ (zvýraznilo MŽP – pozn. m.h.)

Alebo všeobecnejšie konštatovanie:

„Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií, vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a pod.“ (zvýraznilo MŽP – pozn. m.h.)

Alebo najvšeobecnejšie konštatovanie, týkajúce sa výdavkov: „Výdavky určené na prevádzku ministerstva a organizácií v jeho pôsobnosti a na plnenie úloh rezortu ... sú nižšie v porovnaní so schváleným rozpočtom na r. 2014 o 22,8 %. Výrazne poddimenzovaný rozpočet spôsobí značné problémy z hľadiska zabezpečenia a plnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv. Každoročné znižovanie výdavkov v tak značnom objeme spôsobuje rezortu existenčné problémy a v prípade, že v ďalších etapách prípravy rozpočtu na r. 2015 nebudú stanovené limity zvýšené, bude pridelený objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre organizácie v pôsobnosti MŽP SR likvidačný.“

A ešte jedno pozoruhodné konštatovanie:

„Vzhľadom na nízky navrhovaný limit bežných výdavkov ústredného orgánu nebude možné vo vzťahu k vlastníkom pozemkov realizovať žiadny z nástrojov (náhrady) pri obmedzení bežného obhospodarovania (zámena pozemku za iný vhodný pozemok vo vlastníctve štátu, nájom pozemku, výkup pozemkov do vlastníctva štátu, zmluvná starostlivosť).“ (opäť zvýraznilo MŽP – pozn. m.h.)

Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred rokom vo veľkom zhone schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že je treba bezodkladne riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy, a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, zapadol bez odozvy prachom.

A zrazu, rok po..., tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu tu vlani s nepodarkom zákona prišiel, sa nielenže v r. 2014 nerealizovalo, ale nebude sa realizovať ani v r. 2015.

Čo sa týka deficitov vo financovaní štátnej ochrany prírody, uvediem len príkladmo:

Realizácia postprojektových aktivít ukončených projektov vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov s donormi

Potreba 45 000

Rozpočet 0

Príprava odborných podkladov pre konanie orgánov štátnej správy, zonácia NP, vyhlasovanie Území európskeho významu:

Potreba 365 000

Rozpočet 0

Oprava prístupových ciest a chodníkov k vstupným areálom jaskýň

Potreba 25 000

Rozpočet 0

ZOO Bojnice

Potreba 296 462

Rozpočet 0

Výskumný ústav vodného hospodárstva:

Potreba 1 667 172

Rozpočet 653 972

Deficit 1 031 200

ŠGÚDŠ (starostlivosť o majetok štátu)

Potreba 350 000

Rozpočet 0

Už spomínaná SIŽP

Potreba 3 659 944

Rozpočet 1 880 792

Deficit 1 779 215

Aspoň orientačne škrty pri ostatných príspevkových organizáciách MŽP, a to nielen na r. 2015, ale aj s výhľadom do r. 2017:

Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva: mínus 28,3 %

Slovenské banské múzeum - 44,8 %

ZOO Bojnice - 16 %

Štátna ochrana prírody SR - 14,8 %

SAŽP - 47,3 %

SHMÚ - 64 %

ŠGÚDŠ - 62,8 %

VÚVH - 67 %

---------------------------------------------------------------------

Príspevkové organizácie spolu: mínus 49,6 %

Zopár ďalších citátov:

„V súčasnosti sa vykonáva hodnotenie aglomerácií nad 2000 obyvateľov k prechodnému obdobiu 31. 12. 2012, ktoré bude odreportované EK do 30. 6. 2014 (píše sa v materiáli z októbra 2014!!! – pozn. m.h.). K tomuto termínu sa očakávalo, že v súlade so smernicou bude 291 aglomerovaných obcí nad 2000 EO, ktoré vyprodukovali celkové znečistenie 4 900 805 EO (z toho 3 955 993 EO prislúcha 81 aglomeráciám nad 10 000 EO). Z uvedených 356 aglomerácií má 251 odpadové vody čistené na ČOV, pričom 245 z nich v súlade s čl. 4 smernice, t. j. 86,9 %. 7 aglomerácií nie je v súlade s čl. 4 a v 39 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené na ČOV ... požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené“ (pozn.: príliš zrozumiteľné to nie je, ale to podstatné, že absolútne nestíhame, sa z toho vyčítať dá – pozn. m.h.).

„V zhode s článkom 5 smernice pre aglomerácie nad 10 000 obyv. je 50 aglomerácií. V 29 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené v zhode s čl. 5 príslušnej európskej smernice, dve nemali zabezpečené čistenie na ČOV. Z toho 27 aglomerácií má stavbu ČOV v realizácii.

K 31. 12. 2015 končí prechodné obdobie aj ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých 2 nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV.

Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cca 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov, pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie.“

„Skutočná výška požiadaviek na ŠR pre r. 2015 vyplynie až zo schváleného OP KŽP 2014 – 2020.“

„V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa SR vystaví nebezpečenstvu neplnenia Zmluvy o pristúpení SR k EÚ (záväzok k 31. 12. 2015), čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany EÚ.“

(Je to celé poučné aj v súvislosti s propagandistickými vyhláseniami p. ministra Žigu o tom, ako vláde záleží na našej vode – pozn. m.h.)

Nie som priateľ konšpiračných teórií, ale rozpočet MŽP ma k podobným úvahám chtiac-nechtiac inšpiruje. Zhrniem ich do štyroch bodov:

1. Najviac sa redukuje rozpočet SIŽP preto, lebo Smer-SD je na akúkoľvek inšpekciu a kontrolu alergický, a to aj vtedy, keď ju má plne vo svojich rukách.

2. Prehlbovanie rozpočtového deficitu štátnej ochrany prírody a ďalších inštitúcií priamo či nepriamo súvisiacich s ochranou prírody a krajiny je obrazom macošského vzťahu Smeru-SD k našej prírode a krajine.

3. Likvidačné škrty vo sfére príspevkových organizácií v rámci rezortu ŽP, zaoberajúcich sa výskumom, sú prejavom potierania nezávislého kritického myslenia v štýle pôvodného likvidačného návrhu rozpočtu pre SAV.

4. Likvidačný rozpočet pre jednotlivé organizačné zložky MŽP je pokračovaním vnútornej vojny v Smere-SD, kde je momentálne v móde potierať tzv. východniarske krídlo, reprezentované o. i. aj ministrom Žigom.

Na záver už len pár všeobecných konštatovaní:

O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú médiá a venovali sme im de facto aj poslednú mimoriadnu schôdzu. S veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov.

Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný, so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie a garancie dané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov (hoci aj ich deň má len 24 hodín), ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2015 mohol byť prebytkový.

Ďakujem za pozornosť.

Zvukový záznam z vystúpenia nájdete tu