Tridsať rokov bez Juzeka

Keď som sa presne pred 30 rokmi dozvedel tú hroznú správu, že zahynul náš rodinný priateľ, legendárny horolezec a nekonečne obetavý, slušný a skromný človek Juzek Psotka, celkom spontánne som vzápätí do Ochrancu prírody napísal nekrológ, z ktorého si dovolím odcitovať podstatnú časť: "...Dňa 15. októbra 1984 sa zavŕšilo dlhoročné úsilie našich horolezcov. Dvaja účastníci  expedície Geografickej spoločnosti pri SAV vedenej členom našej ochranárskej organizácie Ferkom Kelem vztýčili v sprievode šerpského vodcu československú a nepálsku vlajku na vrchole najvyššej hory sveta. Boli to Jozef Psotka a Zolo Demján. Vrchol dosiahli za veľmi ťažkých podmienok a bez použitia kyslíkových prístrojov.

Po ťažkom výstupe nasledoval ešte náročnejší zostup. Osudný. Na jednom z najkrajších miest sveta navždy zostal človek, ktorý bol pre mnohých z nás viac než len dobrým priateľom i viac než len obdivovanou osobnosťou mimoriadnych duševných a fyzických kvalít. Lebo Jožko Psotka zvaný Juzek bol pre nás dlhé roky skutočne viac: nedostižný vzor skromnosti, altruizmu, húževnatosti a ďalších vzácnych vlastností. Viac ako tri desaťročia patril medzi najlepších našich, postupne i európskych a svetových horolezcov. Ťažko je nájsť na svete športovca, ktorý by si bol tak dlho udržal vrcholnú výkonnosť. Ale nie to sme na ňom obdivovali najviac. Jožko chápal ako málokto, že samotný športový výkon nie je jediným a vari ani tým najpodstatnejším atribútom pobytu v horách. Viackrát nedosiahol vytúžený vrchol hory len preto, lebo s plným nasadením drel pri vynáškach, pri budovaní a udržiavaní táborov, pri zabezpečovaní výstupových trás. Koľkokrát si to oddrel aj za druhých, napokon úspešnejších? Keď iní písali domov o omrzlinách, zime, chlade, chorobách a iných tienistých stránkach expedícií, on sa v listoch nadchýnal krásou kvetov a hôr. A po návrate, keď si nejeden zo silných slov zliepal „pomníček nesmrteľnosti“, Jožko stál kdesi vzadu a komentoval svoje pôsobenie vo veľhorách niekoľkými civilnými vetami, faktografickými poznámkami, spomienkami. Doba, ktorú v sedemdesiatom treťom strávil v 8000 metrovej výške pod vrcholom Makalu pri umierajúcom kamarátovi bez jedla a bez kyslíka, sa zdá byť neuveriteľná. Iného priateľa zostal opatrovať v biednej ázijskej nemocnici, aby sám na dlhý čas kvôli tomu veľmi vážne ochorel.

I my sme sa tešili z jeho priazne a pomoci. Či už to bolo pri záchrane ľudovej architektúry alebo historických cintorínov. Pridlho sme sa chystali pozvať ho na besedu...

Z Everestu zostupovali členovia vrcholového družstva jednotlivo. Jožko, najstarší z obyvateľov našej Planéty, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez kyslíka, zaostal. A irónia (či zákonitosť?) osudu sa zavŕšila dokonale: nik už nemal dosť síl na to, aby Joža vytrhol z náručia milovaných Himalájí.

Ochranca prírody, 2-3/1984