O potrebe odvahy pri výskume novodobých dejín

Postavenie a autorita Ústavu pamäti národa v našej spoločnosti a zameranie jeho činnosti je téma, o ktorej by sa dalo hovoriť dlho. Verím, že sa k nej vrátime v dňoch, v ktorých si budeme pripomínať 25. výročie Nežnej revolúcie a že si na ňu vyhradíme dostatok času napríklad prostredníctvom mimoriadnej schôdze parlamentu.

Ale Štefan (Kuffa – pozn. aut.) tu v súvislosti s prácou ústavu spomenul aj potrebu odvahy. Žiaľ, je to ešte stále tak, že na skúmanie nedávnej minulosti je potrebná odvaha. Je to pomerne logické, ale zároveň celospoločensky nebezpečné, že do výskumu novodobých dejín sa historici príliš nehrnú. Nielen preto, lebo tu chýba potrebný časový odstup a riziko omylu je pomerne veľké, ale odvahu je treba aj preto, lebo často hovoríme o ešte živých ľuďoch. Keď si však porovnáme, koľko práce na tomto poli urobil napríklad Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky v porovnaní s našimi historikmi – akademikmi, vyznie to úplne neporovnateľne v prospech českej strany, pričom tam boli tie novodobé dejiny po r. 1968 oveľa pohnutejšie – a tým aj ich výskum ošemetnejší – v porovnaní s nami.

Tak teda zostáva zaželať Ústavu pamäti národa odvahu aj v tejto oblasti, neraz aj pri suplovaní toho, čo by mali robiť v prvom rade iní.

(z vystúpenia M. Hubu v rozprave k Výročnej správe o činnosti Ústavu pamäti národa na 37. schôdzi NR SR)