Oslovením Vážený a milý příteli, dvakrát podčiarknutým, sa zvykli začínať listy Josefa Vavrouška priateľom.

Priateľstvo patrilo v hierarchii Josefových hodnôt do tej najvyššej kategórie. Zdá sa mi, že jeho filozofia i prax medziľudských vzťahov sa zakladali práve na fenoméne priateľstva, na tom, že fakt priateľstva otvára dvere, ale i zaväzuje. Bolo to priateľstvo nesmierne obohacujúce. Nielen Josefovou permanentnou pripravenosťou pomáhať druhým (od Lambaréne až po ochotu poskytnúť svoj byt komukoľvek z priateľov, kto sa v Prahe ocitol bez strechy nad hlavou). Stále viac a viac sa mi zdá,  že práve fenomén priateľstva je tým najlepším kľúčom k pochopeniu mnohorozmernej Josefovej osobnosti. Bez neho by bol „len“ človekom mimoriadneho nadania, poznania, videnia, schopnosti, sily, húževnatosti... Ale práve to niečo naviac, tá obdivuhodná schopnosť rozdávať i prijímať dary priateľstva, urobili z neho to, čím pre nás bol, bez ohľadu na to, či sme sa  s ním stretli na horách, na konferencii, vedeckej obhajobe, expedícii, na námestiach Nežnej revolúcie, v politike, či pri oprave salaša... Schopnosť vytvárať a šíriť okolo seba priateľskú atmosféru ho priam predurčovala -  samozrejme v kombinácii s vyššie uvedenými danosťami a schopnosťami - na to, aby sa stal príťažlivou vedúcou osobnosťou.

Kto mal možnosť zažiť uvoľnenú atmosféru doma u Vavrouškovcov, ktorú nedokázalo narušiť ani najväčšie pracovné vypätie, ani najrušnejšie udalosti, valiace sa okolo, mi dá za pravdu, že priateľskú pohodu domova v spoločnosti Evy a Petry si Josef nedal vziať nikým a ničím. A nešlo pri tom o nejakú „vznešenú izoláciu“, o azyl pred svetom. Práve naopak: večery a neraz i noci u Vavrouškovcov trávievali ľudia vari z celého sveta, ktorí sa však s vďakou prispôsobovali a spoluvytvárali priateľskú atmosféru.

Federálny výbor pre životné prostredie, ktorý Josef s kolektívom najbližších spolupracovníkov vytvoril takpovediac z ničoho a ktorý za necelé dva roky svojej existencie odviedol v prepočte na limitovaný počet pracovníkov a prostriedkov vari najväčší kus práce zo všetkých ústredných orgánov štátnej správy, fungoval na báze vzájomnej dôvery a priateľských vzťahov. Sekretariát ministra Vavrouška:  aký to kontrast s podobnými ustanovizňami! Žiadne tapacírované dvere. Žiadne kamery priemyselnej televízie, skúmajúce čakajúce stránky. Žiadne nepreniknuteľné valy odmeraných vedúcich sekretariátu, úradu, kancelárie, žiadne „príďte skúsiť šťastie o týždeň, o mesiac, o rok...!“. Neviem, kde na to minister Vavroušek bral čas, ale dvere k nemu boli vždy otvorené a za nimi človek, ktorý každého pozorne vypočul a spravidla i našiel spôsob, ako veci pomôcť. Aj keby tomu mal obetovať ďalšiu prebdenú noc.

Josef nepožíval umelú, ale prirodzenú autoritu. A tá musí byť založená na vzájomnej zodpovednosti a kolegiálno-priateľských vzťahoch. Len na ilustráciu dodajme, že Josef si s málokým zo svojich podriadených vykal.

Čo ľutujem, je to, že mi osud nedoprial zážitok z priateľstva na spoločnom horolezeckom lane s Josefom, či v spoločnom kanoe. Absolvovali sme spolu vlastne len niekoľko horských túr, aj z toho väčšina boli intenzívne „výšľapy“, využívajúc skoré rána alebo medzery v konferenčných programoch na spoločne strávených podujatiach v Nórsku, Brazílii, Švajčiarsku, Maďarsku rovnako ako v Dobříši, Liptovskom Hrádku, Starej Lesnej, Kostelci nad Černými lesmi či Novej Bošáci, alebo hoci na tradičnom silvestrovsko-novoročnom moravsko-slovenskom Pomedzí.

Ešte pár týždňov pred svojou poslednou túrou Josef sníval o himalájskej osemtisícovke. Nikdy nezabudnem na náš netušene rozlúčkový výlet pomedzi opršané hrozenkovské kopanice v predposledný deň Roku Pána 1994, keď sme spolu  hovorili o tom, ako by bolo fajn na budúci rok zorganizovať expedíciu do Indie a Nepálu. Zo začiatku som to bral ako nezáväzné rojčenie. Avšak Josef dokázal nadchnúť svoje okolie aj za tie zdanlivo najnereálnejšie projekty. A koľké z nich aj dokázal zrealizovať?!

Ako som už povedal, väčšina našich túr zostala len v podobe plánov. A nielen tie exotické. V tej istej kategórii zostala aj hrebeňovka Veľkej Fatry, Choč, Poľana, lazy Slovenského Rudohoria, najkrajšie kopce Malých Karpát, a najmä vysokotatranské sviatočné lezenie. Lenže Josefova veľkosť nebola podľa mňa len v tom, že rád vyhľadával a zdolával – doslovne i obrazne – veľké vrcholy, ale v tom, že dokázal povýšiť i tú zdanlivo najbanálnejšiu prechádzku poza mesto na nezabudnuteľný zážitok.

Josefova veľkosť skutočne nebola iba vo veľkých výkonoch, ktoré lemujú jeho priamočiaru cestu životom, ale aj v priateľskom geste, srdečnom mužnom objatí či radosti z toho, že človeku môže pomôcť hoci s ťažkým batohom. V obetavosti, s akou vybehol  po precestovanej noci a v daždi z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso, keď sa zistilo, že nás je o jedného viac, než ako je kapacita lanovky. V ohľaduplnosti, s akou zostal spať na zarosenej tráve pred chalupou, keď prišiel v noci na mlyn do Kvačianky a nechcel budiť tých, ktorí spali vo vnútri. V samozrejmosti, s akou venoval svoje diéty, keď po príchode do Bergenu ktosi priateľovi ukradol peniaze.

O veľkosti svojho priateľstva a solidarity nás Josef presvedčil i vo chvíľach, ktoré patrili pre nás k najnepríjemnejším. Keď sa spustila kampaň proti nám, ako autorom a vydavateľom Bratislavy/nahlas, využil všetky svoje možnosti a osobné styky na to, aby sa táto naša aktivita pochopila tak, ako bola myslená. Neinak tomu bolo aj v prípade kauzy Gabčíkovo-Nagymaros.

Expedícia Lambaréne – osem mesiacov strávených s niekoľkými priateľmi na cestách i necestách najbiednejšieho kontinentu. Stovky horolezeckých túr – od českých „pieskov“, cez Tatry až po svetové veľhory, dlhoročné účinkovanie v hnutí ochrancov životného prostredia, organizovanie Fóra nezávislej inteligencie, dni a noci medzi podobnými nadšencami v „Špalíčku“, koncipujúc program Občianskeho fóra, senzačný vzťah k rodine, to všetko by sa ťažko dalo predpokladať u človeka bez priateľského vzťahu k svojmu okoliu, bez vrodeného kamarátskeho ducha.

A predsa si myslím, že u Josefa jestvovali ešte hlbšie, dosiaľ nepomenované predispozície jeho priateľskej povahy. Myslím, že si v sebe uchoval kus detskej duše v tom najlepšom zmysle slova. Utvrdzuje ma v tom jeho jedinečná schopnosť bezprostrednej komunikácie s deťmi odkiaľkoľvek, deťmi, ktoré  zbožňoval a ktoré zbožnovali jeho. Moje deti sú vo veku, kedy sa otázky života a smrti ešte rozumom chápať nezvyknú. Zdá sa však, že v tomto prípade aj ony pochopili. Veď im v Josefovi odišiel ten veľký kamarát ujo Pepoušek, čo ich tak rád vyhadzoval do vzduchu a vravieval im: „Vy krásní pejsci“.

A kto odišiel v Josefovi, nám, dospelým? Vážený a milý priateľ, dvakrát podčiarknuté.

1995