(areál ľudových technických pamiatok na Oblazoch v Kvačianskej doline sa začal rekonštruovať práve pred 30  rokmi, na jeseň roku 1980)

Spomienka na začiatky obnovy

Málokedy v živote som zažil podobný pocit. Zmes nadšenia, radosti, dojatia, sebauspokojenia, úľavy a neviem čoho ešte všetkého, čo v nás spoluvytvára prenikavý pocit šťastia. Ten prchavý, krátkotrvajúci a nedefinovateľný stav duše, keď sa Vám zdá, že sa dotýkate hviezd a že kvôli tejto chvíli sa oddalo narodiť a má zmysel žiť. Takéto chvíle som zažíval počas prvých dvoch septembrových týždňov roku 1980, ktoré vyvrcholili v prvú októbrovú nedeľu. Nebol som sám. Zúčastnilo sa nás toho zázraku bezmála štyridsať: verím, že nikoho táto udalosť nenechala chladným, ale tiež predpokladám, že nikto okrem mňa a ďalšieho iniciátora celej akcie - Petra Kresánka - nemal taký dôvod na radosť.

Čo bol ten dôvod?

Nič viac, ale ani nič menej, ako to, že za púhe dva týždne sa podarilo polozrúcanú stavbu vari najznámejšieho vodného mlyna na Slovensku  premeniť na znovuzrodenú pamiatku.

Síce v tej chvíli zrekonštruovanú len po stránke konštrukčnej a statickej, vrátane jej posunutia do pôvodnej polohy, výmeny základových brvien, nových krokevníc, krovu a novej šindľovej krytiny, teda takpovediac exteriérovo. Ale o to nám v prvom rade a celkom logicky aj išlo. Nielen preto, že začať opravu stavby interiérom či technologickým zariadením v čase, keď do nej tečie, má prehnité základové brvná a zosúva sa dolu svahom, by bolo nezmyslom, ale aj preto, lebo táto stavba sa nachádza v jednom z najromantickejších zákutí Slovenska, na mieste zvanom Oblazy v miniatúrnej kotlinke na dne kaňonu Kvačianskej doliny, ktorá práve na tomto mieste vzniká sútokom troch menších doliniek Borovianky, Ráztočianky a Hutianky. A z krajinárskeho hľadiska je oveľa dôležitejší exteriér, ako interiér pamiatky, harmonicky zasadenej do prírodného prostredia.

Mnohí považujú práve túto existenciu technickej pamiatky ľudovej architektúry v srdci národnej prírodnej rezervácie za najkrajšiu ukážku možného spolužitia človeka a prírody. Spolužitia ťažkého, ale zároveň harmonického, krásneho a inšpiratívneho.

A prečo hovoríme v súvislosti s prvým praktickým krokom na záchranu a oživenie tohto skvelého miesta o splnení veľkého sna či o malom zázraku? Aj preto, lebo ten sen sme snívali mnoho rokov predtým a sami sme veľmi neverili, že sa nám ho môže podariť premeniť na skutočnosť. Neboli sme v opravách ľudových stavieb celkom začiatočníci. Mali sme za sebou viac ako jedenásťročnú prax na Podšípe, na Borovom, vo Vlkolínci, Federove, na kysuckých či terchovských samotách, na javorníckych bačovoch či lazoch Slovenského rudohoria, ale nikde nešlo o pamiatku, ktorá by bola nielen zapísaná v štátnom zozname, ale ktorá by bola takou ikonou vo vnímaní turistov, fotografov, filmárov, krajinárov a nadšencov vo sfére národopisu, ochrany pamiatok, krajinárstva a podobne.

Nikdy dovtedy sme neopravovali pamiatku v takom citlivom prostredí a takú náročnú po technickej stránke, navyše pamiatku, ktorá by sa nachádza vo vlastníctve štátu: v tomto prípade Krajského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici, pričom povolenie na jej opravu sme vybavovali niekoľko rokov.

Nikdy predtým sme nemali dočinenia s tak náročnými úpravami terénu či presunom celej stavby o niekoľko desiatok centimetrov. To všetko bez použitia techniky, len tými najjednoduchšími ľudovými postupmi.

A napokon, ale nie na poslednom mieste. Nikdy sme neboli v takom konflikte s inými záujemcami o tú istú stavbu: v tomto prípade najmä s filmármi, ktorí chceli mlyn premeniť na akýsi lovecký zámok pre potreby nejakého zahraničného filmového gýča (doláre nesmrdeli ani za socializmu – pozn. aut.). So všetkými týmito prekážkami nám pomohlo vyrovnať sa samo Nebo, ale aj to, že sme na poslednú chvíľu nahovorili na spoluprácu miestneho tesárskeho majstra, pána Smutniaka. A neposlednom rade aj skutočnosť, že nám šindeľ dodali pamiatkári z neďalekého zubereckého skanzenu. Rozhodujúce však bolo naše nadšenie, presvedčenie o vlastnej pravde a pracovné nasadanie metódou „od svitu do mrku“.

Na druhý rok prišla  na rad provizórna rekonštrukcia a zariadenie interiéru, upchatie špár medzi brvnami, zemné práce v okolí, rekultivácia umelého násypu nad mlynom, ktorý vznikol pri pokuse o novú cestu v 50. rokoch. Ale  hlavne, v roku 1981 sme sa pustili do opravy takzvaného dolného  mlyna a píly o nejakých 150 metrov nižšie dolu tokom Kvačianky. Mlynica bola v takom stave, že ju bolo treba postaviť de facto odznova a ešte predtým ju zbaviť novostavby, ktorou ju v nestráženej chvíli nadkryli filmári. Zlikvidovať bolo treba aj veľké množstvo hnijúceho dreva, ktorý bolo po vojne nachystané na pílenie, ale keď nový režim po roku 1948 zakázal súkromné podnikanie, zostalo tu ležať ladom.

Ďalším nepriateľom bola a je, najmä v prípade dolného mlyna, vlhkosť vzduchu spôsobená blízkym potokom  i nedostatkom slnečného svitu v uzučkej tiesňave. Drevené konštrukcie i šindľová krytina tu preto majú životnosť oveľa kratšiu, ako v susedných dedinách. Niektoré strechy bolo treba za uplynulé tri desaťročia vymeniť už druhý raz.

Roboty bolo (a je) stále dosť. Najväčší objem prác pritom nepredstavovala samotná obnova stavieb či mlynskej technológie, ale výstavba nových hatí na zadržanie vody nad oboma mlynmi. Dolnú hať s dĺžkou viac ako dvadsať metrov pritom počas výstavby dvakrát odniesla veľká voda a bolo ju treba začať stavať odznova. Syzifovská práca s obrovskými brvnami sa striedala so zavážaním dna potoka. Všetko ručne pri objeme materiálu predstavujúcom niekoľko desiatok vagónov.

Prichádzajú noví a noví brigádnici, občas pomôžu aj okoloidúci turisti. Voľakedy sme každého brigádnika evidovali, dnes ich celkový počet iba dohadujeme a od roku 1980 sú to už stovky, ba tisíce tých, ktorí aspoň troškou prispeli k spoločnému dielu. Ale hlavná ťarcha  vybavovania, organizovania, zháňania materiálu i roboty bola počas prvého desaťročia obnovy stále na pár ľuďoch, ktorí zároveň tvorili jadro Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry pri Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny, neskoršej súčasti povestnej Základnej organizácie SZOPK č. 6 so sídlom v Bratislave a členmi roztrúsenými po celom Slovensku. Spomienka či zmienka o tom, že niekto tiež brigádoval na mlynoch v Kvačianke, patrí k dôležitým identifikačným znakom minimálne dvoch generácií našincov, hľadajúcich romantiku a zmysel života vo večných krásach a pravdách prírody a ľudovej tvorivosti.

Porevolučnou novinkou je (takmer) permanentná prítomnosť strážcovsko-sprievodcovskej služby, najmä z radov študentov a vojakov na náhradnej vojenskej službe – „civilkárov“. Starostlivosť o areál preberá do rúk pomaly, ale iste nová generácia „mlynárov“. Jej charakteristickým a obdivihodným počinom je okrem iného nové mlynské koleso, spojazdnenie technológie na dolnom mlyne a píle, zdokonalenie základov a nosných konštrukcií, generálna rekonštrukcia budovy píly a úprava okolitého terénu, ale aj informovanie o Oblazoch v duchu súčasnej doby, teda aj prostredníctvom Internetu.

Každá návšteva Oblazov prináša nové zážitky. Príjemné i menej príjemné. V rýchlo sa meniacom svete je takéto miesto stále väčšou raritou a jeho návštevníci sú stále menej pripravení na to, že majú dočinenia s krehkými hodnotami, ktoré sa tu dochovali iba zázrakom. Informovanie a kultivovanie stále väčšieho počtu návštevníkov areálu je úloha nemenej dôležité, ako jeho oprava a permanentná údržba.

O tom, čo tu zažili strážcovia mlynov, sa dalo niekoľko rokov  pravidelne – v mesačných intervaloch - dočítať v Interných informáciách bratislavských ochranárov. Za tie roky by z toho bol celkom zaujímavý román – len keby sa našiel ochotný vydavateľ...

Podať zasvätené svedectvo o novodobej histórii obnovy a údržby mlynov však už prichodí najmä tým, ktorí v septembri 1980 ešte zväčša neboli ani na svete.

My, ktorí sme mali to šťastie, byť pritom od začiatku, si neraz s trochou pátosu „fandíme“, že keby sa  nám v živote nepodarilo nič iného, aj tak by ten život stál za to.