Ad: Ad: O olympijskom šialenstve (2. 5.)

Použijúc komentátorské klišé, s pánom Alexandrom Slafkovským udržiavame dlhodobo nadštandardné vzťahy. Uvádzam to na úvod preto, aby bolo jasné, že moju reakciu na jeho článok Ad: O olympijskom šialenstve (SME, 25. 4.) píšem „bez hnevu a zaujatosti“ voči jeho osobe. Téma slovenskej kandidatúry či participácie na zimných olympijských hrách (ZOH) je vari jediná, kde sa s pánom primátorom Slafkovským zásadne názorovo rozchádzame. Ale poďme priamo k jeho textu, ktorým reaguje na príspevok publicistu Tomáša Forróa O olympijskom šialenstve. V prvom rade musím povedať, že inkriminovaný príspevok pána Forróa považujem za alarmujúci, ale zároveň výstižný a vcelku zodpovedajúci realite. Z toho je jasná aj východisková pozícia, z ktorej budem vo svojej reakcii vychádzať.

Tvrdenie, že kandidatúra na ZOH 2022 je takmer na 90% poľským projektom, zahmlieva skutočnosť, že podstatných z hľadiska ochrany prírody je práve tých niečo viac  ako 10%, ktoré pripadajú na usporiadanie alpských lyžiarskych disciplín (zjazd, superobrovský slalom, obrovský slalom a špeciálny slalom).

Aj argument, že v Jasnej sa nedávno konali Majstrovstvá sveta juniorov v alpskom lyžovaní, a teda tu môžu byť aj ZOH obstojí v tomto prípade asi ako dávanie absolventa základnej a vysokej školy na jednu vzdelanostnú úroveň s odôvodnením, že v oboch prípadoch sa predsa jedná o školu.

Nemám také podrobné informácie o tom, ako hodnotili predchádzajúce kandidatúry Slovenska členovia Medzinárodného olympijského výboru (MOV), ale oponentúrou podobných nebezpečných ambícií Slovenska sa zaoberám 38 rokov a pokiaľ si dobre pamätám, spomínané neúspešné kandidatúry neboli spôsobené len naším „nečlenstvom“ v EÚ a NATO, ale okrem iného aj konfliktom s ochranou prírody.

Prekvapuje ma optimizmus pána primátora Slafkovského vo vzťahu k dosiaľ chýbajúcej environmentálnej štúdiu, ale to je vec jeho názoru. Ja som naopak presvedčený, že predseda vlády a následne vláda SR nemala bez podobnej štúdie o (spolu)kandidatúre na ZOH vôbec uvažovať. Diskusii na túto tému v NR SR  sa minister životného prostredia, napriek prísľubu účasti, na poslednú chvíľu vyhol. Podobne vyhýbavé sú aj odpovede premiéra a členov vlády na moje interpelácie v tejto veci. Ak sa však bude MOV riadiť svojou chartou, potom usporiadanie ZOH na území národného parku nemôže akceptovať.

O okolnostiach vzniku Územného plánu Demänovskej doliny - na ktorý sa odvoláva autor príspevku -  si myslím svoje. Aj o jeho tvrdení, že o potrebe zlepšenia dopravnej dostupnosti do Jasnej sa hovorí už dlho. Práve ním spomínaná plánovaná nová zjazdovka a komunikácia smerom na Repiská dávajú tušiť budovateľské plány developerov v čase, keď medze únosnosti tejto centrálnej časti národného parku sú už mnohonásobne prekročené a logický by bol opačný trend:  nadbytočné zariadenia, prevádzky a aktivity z tejto ekologicky už dnes ťažko postihnutej lokality postupne odstraňovať.

Tvrdenie, že plánovaná dopravná komunikácia smerom na Repiská ide inou dolinou, než tou, v ktorej sa nachádza jaskynný systém Demänovskej doliny, nie je pravdivé, keďže ide o súčasť toho istého, medzinárodne významného a zároveň ľahko zraniteľného krasového systému, s ktorým už dnes trestuhodne hazardujeme.

Podpora väčšej dostupnosti Jasnej sa v našom prípade rovná väčšej devastácii prírody, vodných zdrojov i celkovo životného prostredia. Namieste je práve opačné úsilie, čiže regulácia nadmernej  návštevnosti a príliš konzumných foriem exploatácie Jasnej i celého regiónu Demänovskej doliny.

Nikto nespochybňuje potrebu investícií do dopravnej infraštruktúry, ale tie sú ešte potrebnejšie v iných častiach Slovenska. Preto tvrdenie, že ďalšie investície práve do tohto regiónu pomôžu celému Slovensku, je treba v prvom rade vysvetliť primátorom, starostom a obyvateľom ostatných regiónov najmä stredného a východného Slovenska. (Nehovoriac o tom, že všetky posledné ZOH boli finančne stratové, pričom  Soči v tomto smere dosiahlo „nový svetový rekord“).

To, prečo je hlavný investor (rozumej Džej and Tí) s myšlienkou olympijskej kandidatúry stotožnený, je nad slnko jasné a pekne to vysvetľuje vo svojom článku aj Tomáš Foroó.

A napokon, čo sa týka motivácie a nadšenia, z ktorých bude údajne žiť celá „jedna generácia ľudí naklonených rozvoju športu“. Myslím si, že čím ďalej tým viac ľudí, ktorí majú radi šport i slovenskú prírodu, je naklonených niečomu úplne inému, než je chorý a zištný sen o olympiáde na Slovensku (a o prírodnej, ekonomickej i morálnej devastácii s tým spojenej).

Preto som presvedčený, že článok O olympijskom šialenstve má podstatne bližšie k realite, ako reakcia pána Slafkovského naň.

Mikuláš Huba

autor je predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie

Pozn.: V skrátenej podobe vyšlo v SME, 13. 5. 2014