Sila, vážnosť, význam, zmysel a vplyv prezidentského úradu  sú podmienené najmä dvoma skutočnosťami. Po prvé tým, ako je tento úrad definovaný v ústave. A po druhé tým, aká je osobnosť toho/tej, ktorý/ktorá tento úrad zastáva.

Na potvrdenie toho, že to nie je fráza, netreba chodiť ďaleko. Stačí si porovnať spôsob a zmysel, akým tento post naplnil český prezident Václav Havel na jednej strane s tým, akých sme mali v tom čase prezidentov my, na Slovensku. Pritom od roku 1999 je pozícia prezidenta na Slovensku formálne silnejšia, ako za riekou Moravou, keďže u nás si ho volíme priamo.

Nechcem teraz hodnotiť výkon funkcie terajšieho prezidenta a jedného z dvoch kandidátov na tento post v nastávajúcich piatich rokoch. Jeho veľkou - aj keď paradoxnou - výhodou v mojich očiach bolo, že som od neho nič dobrého nečakal, a preto ma vlastne ani nemohol sklamať.

Chcem len stručne zdôvodniť, prečo sa chystám voliť  Ivetu Radičovú a prečo by som bol rád, keby tak urobila väčšina mojich spoluobčanov, oprávnených voliť v nadchádzajúcom druhom kole prezidentských volieb.

Hneď na úvod musím povedať, že medzi tie dôvody nepatrí jej okázalá podpora zo strany súčasnej opozície a jej lídrov. Skôr naopak, budem ju voliť napriek tejto podpore, ktorá je možno politicky užitočná, ale rozhodne nie sympatická a presvedčivá. Navyše, osobne priam trpím pri pohľade na to, ako sa niektorí viac-menej neúspešní  súčasní či minulí politici a úradníci snažia vylepšiť svoj PR a preferencie tým, že sa s úspešnou a populárnou hviezdou slovenského politického neba - ktorou je Iveta Radičová bez ohľadu na konečný výsledok prezidentských volieb - ukazujú pred kamerami. Pritom, keď ju treba skutočne podporiť, tak ich veľmi nevidieť, nepočuť a necítiť.

Dôvodom, prečo sa chystám voliť Ivetu Radičovú, nie je ani jej volebný program, v ktorom mi niektoré zásadné veci, týkajúce sa ekologizácie spoločnosti, šetrného vzťahu k prostrediu a zdrojom, odmietnutia bezduchej orientácie na spotrebu, zvyšovania kvality a udržateľnosti života  či podpory rozvoja občianskej spoločnosti, predsa len chýbajú. V tom, žiaľ,  jej program za programom takého Václava Havla,  ktorý všetky vyššie spomenuté hodnoty akcentoval a opakovane pripomínal, citeľne zaostáva.

Moje osobné dôvody i argumenty za Ivetu Radičovú, ktoré sa snažím zdeliť aj druhým, sú iné.

Mám tú česť poznať ju - ako odborníčku, ako občianku i ako kamarátku - bezmála štrvťstoročie. A nikdy ma za tento dlhý čas, na rozdiel od mnohých iných, výraznejšie nesklamala.

Tých, ktorí váhajú, či je voliť, alebo radšej zostať doma, a pritom nemajú to šťastie, že ju osobne poznajú, môžem odkázať toto:

1. Iveta Radičová je výborná odborníčka, ktorá vo svojej akademickej profesii dosiahla vynikajúce výsledky a je uznávaná nielen doma, ale aj v zahraničí.
2. Iveta Radičová sa dlhodobo angažuje za rozvoj občianskej spoločnosti na Slovensku. Nielen po roku 1989, ale aj pred ním. Okrem iného aj ako sympatizantka, podporovateľka a neskôr i členka Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny.
3. Iveta Radičová je občiansky angažovaná a zároveň kriticky uvažujúca osobnosť, ktorá sa nikdy nebála povedať nahlas svoj názor a stáť si za ním.
4. Iveta Radičová je človekom konsenzu, tolerancie, a nie konfrontácie.
5. Iveta Radičová je človek so zmyslom pre humor, príjemná spoločníčka, žena „do voza i do koča“.
6. Iveta Radičová vie svoje názory zmysluplne formulovať a vie reprezentovať - seba i spoločnosť, ku ktorej sa hlási. Skrátka, dobre sa počúva a dobre sa na ňu pozerá.

Ale v čom vidím - okrem vyššie uvedeného - jej mimoriadny prínos a potenciálny historický význam jej voľby za prvú slovenskú prezidentku je to, že voľba Ivety Radičovej za hlavu štátu by bola podobne prelomová, ako bolo zvolenie súčasného amerického prezidenta pred niekoľkými mesiacmi. Jednoducho, Slovensko dvadsať rokov po Nežnej revolúcii si konečne zaslúži, aby bol do jeho čela zvolený človek, ktorý nie je spätý s prednovembrovým režimom.  A to, že ide navyše o ženu, by bol ďalší dôležitý a mimoriadne sympatický signál.

Slovensko a jeho voliči občas dokážu príjemne prekvapiť a prekonať sami seba.

Bol by som rád, keby sa tak stalo aj v sobotu, 4. apríla 2009.

Žijeme len raz a aj preto by nám nemalo byť jedno, či na hlavu svojho štátu môžeme byť hrdí, alebo sa za ňu musíme hanbiť.

Mikuláš Huba, marec 2009