Všade (dosť) dobre, doma najhoršie

(z vystúpenia M. Hubu v časti 29. schôdze NR SR k správe „Zameranie zahraničnej a európskej politiky SR na rok 2014“)

...Za jedno z pozitív predloženej správy možno označiť, že už v samotnom svojom úvode pripomína odkaz takých kľúčových udalostí  našich novodobých dejín, akými bola Nežná revolúcia alebo Slovenské národné povstanie. Aj keď sa pozitívny postoj k týmto udalostiam môže zdať samozrejmosťou. Samozrejmosť to však na Slovensku stále nie je. A tak zvlášť v roku, kedy si budeme pripomínať okrúhle výročia týchto kľúčových udalostí, je na mieste si ich pripomenúť aj v správe o zameraní zahraničnej a európskej politiky, keďže ide práve o tie udalosti a skutky, ktorými sme sa na rozdiel od viacerých iných udalostí a skutkov, postavili jednoznačne na tú lepšiu stranu barikády, a to aj v medzinárodnom kontexte, o ktorom hovorí táto správa.

Vcelku pozitívne je možné hodnotiť aj deklarované zameranie bilaterálnej a multilaterálnej diplomacie. Tu je však na mieste aj kritická poznámka, že čo sa týka napr. rozvojovej pomoci, táto vo finančnom objeme i vo svojej štruktúre výrazne zaostáva za oficiálnymi záväzkami i za morálnymi povinnosťami členského štátu klubu hospodársky najrozvinutejších krajín sveta, akým je OECD. Ale o tom poviem trochu viac o chvíľu.

Sympatická je aj deklarácia, že naša ekonomika potrebuje silné malé a stredné podniky, ktoré vytvárajú veľkú časť z celkového počtu pracovných miest a že SR potrebuje investície s pridanou hodnotou, nové technológie, inovácie, spoluprácu našich a zahraničných univerzít v oblasti aplikovaného výskumu. To je všetko veľmi pekné. Len prax formovaná aj politikou súčasnej vlády nám ukazuje niečo iné.  Vieme, aká je reálna podpora malého a stredného podnikania a vieme aký je u nás stav financovania vedy a výskumu. A ani blízka budúcnosť nesľubuje v tejto sfére citeľné zlepšenie.

Viacročný finančný rámec na r. 2014 – 2020: „SR nasmeruje európske finančné prostriedky do oblastí generujúcich čo najvyššiu pridanú hodnotu pre občana“, pričom sa spomínajú prioritné sféry tohto smerovania prostriedkov. Opäť mi tu chýbajú  témy ako podpora udržateľnosti a kvality života, vrátane zlepšovania kvality prostredia, v ktorom sa náš život odohráva.  A najmä, nemôžem si odpustiť kritickú pripomienku k tomu, že napriek mojim opakovaným žiadostiam, poslanci a poslankyne za Smer-SD opakovane odmietli o tejto zásadnej problematike na pôde národnej rady diskutovať.

V správe sa tiež konštatuje, že priemyselná politika EÚ musí rešpektovať princípy trvalej udržateľnosti, znižovanie energetickej a materiálovej náročnosti, ako aj národné tradície a potenciál. Áno, týka sa to celej EÚ, ale v ešte väčšej miere sa to týka samotného Slovenska, ktoré za priemerom EÚ v tejto sfére citeľne zaostáva. Avšak slovenská prax tomuto poznaniu veľmi nezodpovedá, a tak sa toto naše zaostávanie za skutočne technologicky vyspelými krajinami nezmierňuje – skôr naopak.

Príprava predsedníctva SR v Rade EÚ: opäť téma, ktorá by mala zaujímať aj plénum národnej rady. V krajinách, ako je Holandsko, ktoré už predsedali EÚ viackrát, by si mohli dovoliť čosi ako rutinný prístup k príprave svojho predsedníctva (ktoré bude Holandsko, mimochodom, zabezpečovať hneď po nás). Napriek tomu sa o tejto téme v ich parlamente - na rozdiel od nášho - diskutuje už najmenej rok.

S opatrným optimizmom preto berieme na vedomie záväzok MZVaEZ SR, že zabezpečí intenzívnejšiu spoluprácu s rezortmi, Národnou radou SR a predstaviteľmi mimovládneho a súkromného sektora s cieľom skvalitniť a zefektívniť proces tvorby národných pozičných dokumentov.

Pozitívne vnímam aj ambíciu Slovenska aktívnejšie pôsobiť v rámci V4-ky. Opäť mi však medzi spomenutými prioritami tejto spolupráce s našimi najbližšími susedmi chýba zmienka o riešení spoločných environmentálnych problémov.

Na str. 8 sa spomína podpora zelených technológií. S potešením beriem na vedomie. Otázka však je, čo si  vláda a jednotlivé rezorty pod zelenými technológiami predstavujú a čo do tejto kategórie zaraďujú. Obávam sa, že aj jadrové elektrárne a veľké priehrady.

Na str. 8 sa zmieňuje aj budovanie vedomostnej spoločnosti. Nie tak dávno sme mali (aj) pre túto problematiku zriadený post podpredsedu vlády. Dnes máme namiesto toho podpredsedu vlády pre veľké investície. Dávam na zváženie, čo je viac potrebné v členskom štáte EÚ v druhej dekáde 21. storočia.

A napokon, na tej istej strane sa spomína aj požiadavka environmentálnej udržateľnosti energetického mixu. Opäť jedna z tém, o ktorej som neúspešne navrhoval diskutovať tu, v národnej rade, konkrétne v súvislosti s prípravou novej Energetickej politiky SR. Ak to myslíme vážne s environmentálnou udržateľnosťou energetického mixu, potom by naša priorita v tejto oblasti mala byť jednoznačná: energetické úspory a zvyšovanie energetickej efektívnosti vo všetkých sférach nášho života.

Zaujala ma aj časť správy s názvom Reakcia na globálne výzvy a hrozby, v ktorej sa o.i. píše: „SR bude na pôde OSN, prostredníctvom členstva v ďalších medzinárodných organizáciách a prostredníctvom rozvojovej spolupráce prispievať k riešeniu globálnych výziev, najmä k zmierňovaniu dopadov klimatických zmien a zvyšovaniu adaptácie na klimatické zmeny, zabezpečeniu potravinovej bezpečnosti, prístupu k vode, posilneniu  postavenia žien a zlepšovaniu správy vecí verejných. Rok 2014 bude kľúčovým pre prípravu novej medzinárodnej dohody o zmene klímy. SR bude v tomto smere aktívne pôsobiť v rámci environmentálnej diplomacie s cieľom, aby bola prijatá ambiciózna dohoda s čo najširšou účasťou“.

Takúto pozíciu SR vo vzťahu ku globálnym výzvam a hrozbám vítam. Obávam sa však, že v praxi to nebude vyzerať ani zďaleka tak ružovo, ako na papieri.

V správe sa venuje osobitná pozornosť aj rozvojovej spolupráci a humanitárnej pomoci. Touto problematikou sa bude podrobnejšie zaoberať pani poslankyňa Eva Hrováthová. Ja len toľko, že keď si porovnáme koľko finančných prostriedkov by sme mali v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci vynakladať a koľko v skutočnosti vynakladáme, je to len zlomok. Iste, peniaze nie sú všetko, ale ukazuje sa, že ani to relatívne malé množstvo prostriedkov nepoužívame vždy ideálne a nedostatočne využívame aj možnosti nefinančnej pomoci. Takže v tejto oblasti vidím značné rezervy.

V súvislosti s ochranou ľudských práv sa v správe uvádza, že princípy dodržiavania ľudských práv a základných slobôd sú základnými hodnotovými východiskami pri realizácii zahraničnej politiky SR. Aj tu však vidím veľké rezervy vo vystupovaní našich najvyšších ústavných činiteľov vo vzťahu k predstaviteľom režimov, ktoré ľudské práva zjavne nerešpektujú.

Na záver by som chcel povedať, že prácu rezortu zahraničia i samotnú správu, ktorá rezort predložil do národnej rady, hodnotím prevažne pozitívne. Nespochybňujem ani skutočnosť, že v mnohých sférach medzinárodnej resp. európskej politiky zohráva Slovensko skôr pozitívnu, ako negatívnu úlohu. Máme vo svete v zahraničných službách, ako aj vo sfére rozvojovej pomoci viacero vynikajúcich osobností, ktoré nepochybne robia veľmi dobré meno Slovensku. Ale ako je známe, zastúpenie Slovenska, napríklad v bruselských inštitúciách, je naďalej nedostatočné a v porovnaní s mnohými veľkostne porovnateľnými krajinami na medzinárodnom poli v mnohých ukazovateľoch výrazne zaostávame. Čo je ešte horšie, podporujeme viaceré negatívne trendy, napríklad vo sfére životného prostredia, čerpania nerastných surovín, jadrovej energetiky, chemizácie poľnohospodárstva, postoja k GMOs a pod.

Ale čo mi v súvislosti so zahraničnou politikou vadí asi najviac, to je nedostatok pro-aktívneho prístupu k riešeniu aktuálnych problémov. Viem, o čom hovorím, lebo som v politike zažil posledné roky existencie Československo v období medzi Nežnou revolúciou a svojím zánikom, kedy vrcholným predstaviteľom takejto pro-aktívnej politiky bol prezident Václav Havel. Avšak nielen on, ale aj niektorí členova federálnej a českej vlády s našou občasnou podporou.  Napríklad Josef Vavroušek, iniciátor a hlavný organizátor prvej pan-európskej konferencie ministrov životného prostredia v Dobříši pri Prahe a všeobecne akceptovaný duchovný otec dodnes prebiehajúceho procesu Životné prostredie pre Európu, ktorý koordinuje Európska hospodárska komisia pri OSN. Alebo profesor Bedřich Moldan, ktorý bol vďaka svojim medzinárodne uznávaným aktivitám a schopnostiam zvolený za viceprezidenta Summitu Zeme v r. 1992 v Rio de Janeiro.

Apropo, keď už hovoríme po potrebe pro-aktívneho prístupu a o Dobríšskej konferencii. Pred necelými dvoma rokmi sme na pôde Národnej rady uskutočnili na tieto témy pomerne veľký seminár. Jeho účastníci a účastníci prijali odporúčania, v ktorých najvyšším predstaviteľom nášho štátu okrem iného navrhujú, aby sa Slovensko či už samo, alebo v spolupráci s Českou republikou, uchádzalo o usporiadanie nasledujúcej, už  8. pan-európskej konferencie ministrov životného prostredia. Bolo by to rozhodnutie praktické i symbolické. Konferencia by sa totiž mala konať v r. 2016, teda v čase nášho predsedníctva Rade Európskej únie a zároveň v roku  okrúhleho 25. výročia pamätnej prvej takejto konferencii, konanej práve na území bývalého Československa. Dodnes sme na tento náš návrh nedostali ani len elementárnu odpoveď.

Takže za prvý predpoklad úspešnej realizácie pozitívnych zámerov a predsavzatí z predloženej správy je zosúladiť slová a činy, teóriu a prax, viac do diskusie zaangažovať parlament a ďalšie relevantné subjekty ako aj synchrinizovať konanie ľavej a pravej ruky vo vláde, aby sme prestali vodu (zahraničná politika) kázať a víno (domáca realita) piť.