Za spravodlivé voľby a posilnenie priamej demokracie

(z vystúpenia poslanca M. Hubu na 23. schôdzi NR SR)

Asi Vás neprekvapí, keď sa dobrovoľne priznám, že nie som  žiadny expert na organizovanie volieb a monitorovanie ich priebehu, na volebné kampane a tobôž už nie na robenie politickej reklamy v rozhlase a televízii. Nie som a ani som nikdy nebol stranícky líder, ktorého úlohou by bolo uspieť so svojou stranou vo voľbách. Dokonca som nikdy nebol ani len členom žiadnej politickej strany.  Ale napriek tomu ma voľby a pravidlá, ktorými sa riadia, spôsob, akým sa kontroluje ich priebeh a podoba kampane, ktorá im predchádza, vrátane toho, kto a ako ju financuje, zaujímajú. Ako riadne zvoleného poslanca, člena zákonodarného zboru, ale aj ako občana - voliča.

Doterajších volieb som sa pravidelne zúčastňoval, ale zväčša len ako volič.

Párkrát som sa však volieb zúčastnil aj inak. Ako nezávislý kandidát na poslanca som v parlamentných voľbách kandidoval  trikrát, z toho dvakrát úspešne. Párkrát som  pomáhal robiť volebnú kampaň svojim priateľom. Mám teda akú - takú osobnú skúsenosť s voľbami: a to nielen ako volič.

A mám ešte jeden dôvod zaujímať sa o podobu zákonnej úpravy volieb a všetkého, čo s tým súvisí. Spolu s klasickými demokratickými slobodami prejavu, zhromažďovania a spolčovania boli aj slobodné voľby jednou z hlavných požiadaviek tribún a námestí Novembra´89. A aj dnes, o takmer 24 rokov neskôr, sú slobodné, regulárne a  nezmanipulované voľby jedným z hlavných atribútov slobody a demokracie. Ale volebná účasť, charakter kampane a priebeh volieb môžu byť účelovo deformované, aj keď sa na prvý pohľad bude zdať, že sú úplne v poriadku.

Ak demokratické voľby chápeme ako právo voliť a byť volený/volená, mali by sme obe tieto dve strany tej istej mince urobiť rovnako reálnymi. Pri práve voliť stojí táto otázka pomerne jednoducho:  reálne umožniť voliť každému oprávnenému  voličovi, ktorý voliť chce. Aj keď realizovateľnosť tejto jednoznačnej požiadavky nemusí byť vždy celkom jednoduchá, napríklad keď volí slovenský občan vo veku nad 18 rokov, nachádzajúci sa momentálne v Austrálii.

Ale ide mi teraz skôr o pasívne volebné právo, o právo byť volený. Keď si porovnáme situáciu spred 23 rokov, kedy sa na Slovensku konali prvé slobodné voľby od r. 1946, s dnešnou situáciou, vidíme, že vtedy bolo u nás 3-percentné volebné kvórum a kandidujúca strana nemusela skladať žiadnu kauciu. Podmienky boli teda pre malé a chudobné politické subjekty v r. 1990 oveľa priaznivejšie, ako napr. v r. 2012. Napriek tomu počet politických subjektov, ktoré uspeli a dostali sa do vtedajšej Slovenskej národnej rady, nebol vyšší, ako teraz.

Čo bolo príznačné pre vtedajšiu atmosféru bolo aj to, že vo voľbách a volebnej kampani nerozhodovali v prvom rade peniaze, ale charizma, program, dôveryhodnosť, osobnosti.  Ak by to tak nebolo, tak by s veľkým náskokom vyhrala Komunistická strana Slovenska, a nie novovzniknutá Verejnosť proti násiliu.

Ako jeden z aktérov nežnej revolúcie môžem zodpovedne prehlásiť, že november 89 bol nielen proti vláde jednej strany a jej privilégiám, zakotveným v komunistickej ústave, ale bol za vládu občana, za vládu verejnosti, a teda proti vláde strán ako takej. Aj keď vtedy bol pojem partokracia ešte neznámym pojmom, étos Novembra partokraciu implicitne popieral, bol étosom občianskej spoločnosti a námestia boli symbolom priamej demokracie. Na Slovensku, kde prakticky nejestvoval disent, ako zárodok štandardnej politickej opozície na spôsob poľskej Solidarity, alebo aspoň českej Charty´77, to platilo dvojnásobne, lebo revolúciu tu robili občianski lídri, alebo ak chcete neformálni predstavitelia občianskej spoločnosti, a išlo teda o demonštráciu priamej demokracie.

Aby sme si rozumeli. Netvrdím, že máme v tejto chvíli rozpustiť tento parlament a odovzdať moc hoci lídrom a líderkám antigorilých protestov spred jeden a pol roka. Ale som za to, aby sme výkon moci čo najviac priblížili občanovi, lebo, ako som už naznačil vyššie, uplynulých 24 rokov sme išli skôr opačnou cestou. A ak sa aj podarilo niečo na prospech priamej demokracie a kontroly moci občanmi, ako napr. zákon o slobodnom prístupe k informáciám či volebný úspech nezávislých kandidátov v rámci OĽaNO, je príznačné, ako niektorým silám v tejto spoločnosti podobné „výdobytky“ „ležia v žalúdku“.

Nemali by sme volebnú kampaň regulovať tak, aby účelovo vyhovovala tomu najsilnejšiemu, lebo to zaváňa sociálnym darwinizmom. Nemali by sme obmedzovať možnosť občianskej kontroly volieb, ale naopak, mali by sme k nej povzbudzovať, aby výsledok volieb bol čo najtransparentnejší a najdôveryhodnejší. Okrem inštitútu transparentného účtu by sme mali byť schopní kreovať skutočne čo najnezávislejší orgán, ktorý bude, bez ohľadu na výsledky predchádzajúcich volieb, hodnoverne kontrolovať financovanie volebnej kampane a správanie sa nielen strán, ale aj médií, reklamných agentúr a ďalších zainteresovaných subjektov.

Takže keď budeme uvažovať o filozofii tohto zákona, respektíve týchto dvoch volebných zákonov, ktoré sa nedajú od seba hermeticky oddeliť, nemali by sme myslieť v prvom rade na seba a na politické zoskupenia, ktoré reprezentujeme, ale na občanov – voličov i tých (hoci aj nestraníkov), ktorí sa legitímne uchádzajú o možnosť byť zvolení a veľké, bohaté, etablované strany by im v tom nemali nekalým spôsobom brániť.

A to ani tak, že využijú svoju momentálnu parlamentnú väčšinu a takéto nekalé praktiky „posvätia“ platným zákonom. Dosiahnu tým možno legálnosť, ale určite nie legitímnosť volebných pravidiel a postupne zbavia reálnej možnosti byť zvolený stále väčšie množstvo oprávnených kandidátov, či potenciálnych kandidátov za poslancov.

Podoba navrhovaných volebných zákonov, o ktorých tu práve diskutujeme,  je preto dôležitejšia, než ako sa nám v tejto chvíli môže zdať. Nie je ani zďaleka len o úprave vzťahov a o pravidlách hry pre tých, ktorí sme momentálne IN, ale nemenej je aj o tých viac ako 90% percentách občanov, voličov, nestraníkoch, ako aj o malých, začínajúcich a zväčša chudobných stranách, ktoré sú  OUT. Je tu reč o odkaze novembra´89 i o kvalite demokracie na Slovensku.

Preto sa pripájam k tým, ktorí/ktoré navrhujú tieto dva návrhy zákonov stiahnuť a v podobe ideového návrhu ich podrobiť širokej diskusii, ktorá pôjde nielen nad rámec vlády jednej strany, ale aj nad rámec nášho politického grémia.

Naši voliči to ocenia a budúca kvalita demokracie v tejto krajine za to stojí.

Ďakujem za pozornosť!