Správa o poľnohospodárstve a potravinárstve za r. 2011 – tak trochu premárnená príležitosť

Vystúpenie na 8. Schôdzi NR SR

Problematika, ktorou sa zaoberá táto správa - tradičná súčasť tzv. Zelenej správy - je širokospektrálna a mimoriadne zložitá. Zodpovedá tomu aj rozsah správy, ktorý je taký, že aj niektorí členovia a členky nášho vecne príslušného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie sa priznali, že ju celú nedokázali prečítať.

Ja patrím k tým nemnohým, ktorý tento materiál poctivo prečítali a okomentovali niekoľkými desiatkami poznámok a pripomienok, ktoré verím, že využijem pri rokovaniach s predstaviteľmi rezortu a väčšinou z nich Vás teraz nebudem obťažovať.

Pred viac ako 20 rokmi som bol jedným z iniciátorov toho, že sa tzv. Zelená správa do parlamentu predkladá. Som rád, že za tých 20 rokov túto povinnosť rezortu a vlády voči Národnej rade nikto nespochybnil. Väčšinu doterajších Zelených správ som čítal, pripomienkoval a verejne komentoval. Uplynulých 19 rokov už nie ako poslanec, ani nie ako expert na poľnohospodárstvo a potravinárstvo, ale ako environmentalista, krajinár, geograf...a občan, lebo poľnohospodárstvo má obrovský vplyv na životné prostredie, krajinu a rozvoj (prípadne stagnáciu či úpadok) regiónov a následne i na kvalitu života takmer polovice obyvateľov Slovenska, ktorá stále ešte žije na vidieku.

Dosah potravín na náš život je ešte celoplošnejší a kvalita toho, čo každodenne jeme a pijeme, je jedným z dôležitých atribútov celkovej kvality života.

Moje komentáre k správe začnem tým, v čom sa necítim byť príliš  expertom, a to ekonomickými ukazovateľmi a dovolím si jednu, možno pololaickú, ale pre mňa zásadnú otázku:

Ako je možné, že na jednej strane sa v správe konštatuje, že veľká väčšina poľnohospodárskych podnikov bola v minulom roku na Slovensku zisková a na druhej strane sa priznáva, že prakticky celé slovenské poľnohospodárstvo žije len vďaka dotáciám? To mi nápadne pripomína Kocúrkovo z čias socializmu, keď sme sa chválili mliekom za dve koruny, ktoré sme však dotovali na úkor iných odvetví hospodárstva a služieb. Ukazuje sa, že tento stav pokračuje, len dotácie nie sú zväčša domáce, ale európske. Je to realita, ktorá určite nie je dlhodobo udržateľná.

Tak isto je neudržateľnou praxou a hazardom pokračujúci záber – neraz aj tých najúrodnejších – poľnohospodárskych pôd na výstavbu, zatiaľ čo desiatky kilometrov štvorcových devastovaných plôch, takzvaných brownfields, ležia ladom. Patria sem aj stovky dlhodobo opustených či poloopustených zariadení poľnohospodárskej veľkovýroby

V minulosti sa v správe venovala dosť veľká pozornosť vplyvom poľnohospodárstva na životné prostredie. Dnes ucelená kapitola venovaná tejto dôležitej problematike chýba. Na porovnanie: analogická fínska správa za r. 2011 obsahuje samostatnú kapitolu Poľnohospodárstvo a životné prostredie so štyrmi podkapitolami a rozsahom väčším ako 10% rozsahu celej správy o Fínskom poľnohospodárstve a vidieckom podnikateľskom sektore.

Za nedostatok považujem aj skutočnosť, že Zelená správa sa nepredkladá v jej úplnosti, ale dosiaľ máme k dispozícii iba jej prvú časť. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo má totiž veľa spoločného s ostatnými zložkami životného prostredia, bez ohľadu na to, či na pôde rastie pšenica, alebo les, nehovoriac o tom, ako previazaná je pôda s vodou.

Vítam, že v správe sa pozitívne hodnotí úloha ekologického poľnohospodárstva. Ale chýba mi tu návrh opatrení, ako život producentov biopotravín zlepšiť.

Napríklad podpora výskumu v oblasti nových technológií ekologickej poľnohospodárskej výroby a vplyvu konvenčného verzus ekologického poľnohospodárstva na zložky životného prostredia, na krajinu a na ľudské zdravie, nedostatočných investícií (minimálne v porovnaní so susednými štátmi – Českou republikou, Poľskom, Maďarskom, o Rakúsku ani nehovoriac) do osvety v prospech bioproduktov a biopotravín, ako aj možností daňového zvýhodňovania:

- domácej (slovenskej) ekologickej poľnohospodárskej výroby,
- predaja z dvora,
- malých rodinných fariem.

V správe mi chýba aj ucelená stratégia podpory slovenských potravinárskych produktov.

Konštatuje sa pokračujúca kríza živočíšnej výroby, vrátane poklesu v chove oviec a kôz. Chýba mi zdôvodnenie, prečo je to tak, keď prírodné podmienky pre chov oviec a kôz sú na Slovensku dobré. Ešte viac mi chýba komplexný návrh, ako tieto trendy zvrátiť, vrátane zohľadnenia multiplikačného efektu pri údržbe pustnúcich plôch poľnohospodárskeho pôdneho fondu.

Ako spotrebiteľ sa tiež pýtam, prečo na jednej strane na Slovensku každoročne zhnije obrovské množstvo kvalitného ovocia a namiesto toho dovážame možno menej kvalitné a chemicky ošetrené ovocie niekde z Južnej Ameriky?

Okrajovo sa spomínajú dokumenty a nástroje vo sfére ochrany prírody, napríklad NATURA 2000, ale takmer úplne postrádam  zmienku o ochrane a udržateľnom manažmente krajiny, jej tradičného rázu i kultúrnej krajiny, ako významnej súčasti ohrozeného kultúrneho dedičstva. Úplne mi tu chýba odvolávka na Európsky dohovor o krajine, ktorý sa Slovenská republika zaviazala plniť v roku 2005 a ktorý v sebe obsahuje celý rad usmernení a záväzkov.

Problémom správy je aj to, že sa venuje v prevažnej miere iba roku 2011, ktorý bol zhodou okolnosti pre poľnohospodárov pomerne priaznivý a oveľa menej pozornosti sa venuje vývoju za uplynulých 20, či povedzme 25 rokov (aby sme zachytili aj východiskovú situáciu na sklonku éry socialistického poľnohospodárstva.

Celkovo na mňa správa pôsobí príliš konštatačným a málo analytickým dojmom. Pritom nemenej dôležité ako samotné fakty sú vzájomné vzťahy a kauzálne, teda príčinné, súvislosti. Ak sa konštatuje negatívny trend, mali by sme otvorene hovoriť o ich príčinách a dôsledne hľadať možné východiská.

Odporúčania v správe nechýbajú, ale nie sú komplexného charakteru. Pritom len uplatnenie stratégie dvojitých či viacnásobných víťazstiev (win-win stratégie) nás môže vyviesť zo súčasnej situácie (a netýka sa to len poľnohospodárstva a potravinárstva).  Sem by sme mali nasmerovať aj dotačnú politiku a koordinovať aktivity nielen v rámci rezortu ale aj medzi rezortmi (okrem pôdohospodárstva aj životné prostredie, zdravotníctvo, kultúra, hospodárstvo a ďalšie).  Jedným z príkladov takého prístup je multifunkčné poľnohospodárstvo, ktoré v sebe okrem produkčného hľadiska optimálne integruje aj ďalšie dôležité funkcie vidieckej krajiny.

Nedostatočnú pozornosť venuje práca stavu a vývoju vidieckej krajiny. Konštatuje sa problém nezamestnanosti, ale malá pozornosť sa venuje napr. fenoménu pustnutia časti vidieckych sídiel a  krajiny

Z pohľadu vyššie uvedených pripomienok považujem správu v predloženej podobe, napriek jej vyššiu uvedeným pozitívam, tak trochu za nevyužitú príležitosť. Zostáva dúfať, že o rok dostaneme správu, ktorá zohľadní to, o čom tu dnes hovoríme.