Ešte raz o zonáciách národných parkov

alebo

Pár slov ľudom súcim na slovo

Prológ

Zonáciu národných parkov na Slovensku možno bez zveličenia označiť za tunel Višňové ochrany prírody. Jej príprava a schvaľovanie trvá už niekoľko desaťročí. Za ten čas sa vystriedali ľudia, ktorí ju mali na starosti, menil sa prístup aj samotné chápanie toho, čo zonácia vlastne je a čomu má slúžiť.

Na rozdiel od tunela Višňové však zonácia – ktorej schválenie pre štyri národné parky je na spadnutie – nesmeruje k úspešnému koncu. Aspoň nie vtedy, ak ju porovnáme s tým, ako bola zonácia chápaná v minulosti a ako ju definuje zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.

Čo je zonácia?

Z pohľadu zákona má zonácia na základe súčasného stavu prírody rozdeliť územia národných parkov do kategórií – zón – a nastaviť ochranu tak, aby sa kvalita území v zónach s nižším stupňom ochrany mohla postupne dostať na úroveň území s vyšším stupňom ochrany. Zároveň je v zákone uvedené, že ochrana prírody je v národných parkoch nadradená nad všetky ostatné aktivity. Neznamená to, že všetky aktivity človeka sú tu vylúčené. Len nesmú destabilizovať či devalvovať spomínanú kľúčovú funkciu.

Špecifický prístup si teda vyžaduje človek a jeho aktivity v národnom parku. Zonácia ale nie je zoznam prianí. Je to odborný nástroj, ktorého cieľom je dlhodobá ochrana prírody. Zonácia predurčuje priestor pre nadväzný program starostlivosti o národný park, ktorý obdobne ako zonácia spadá pod schválenie Vládou SR.

V súčasnosti je ochrana prírody v národných parkoch rozdelená do piatich stupňov ochrany. Piaty je najprísnejší, územie s tretím stupňom ochrany je najmenej regulované. Druhú úroveň, zväčša s druhým stupňom ochrany, tvorí ochranné pásmo v podhorskej oblasti, v ktorom sa však môže vyskytovať niekoľko maloplošných území – rezervácií – s vyšším stupňom ochrany.

Nepochopenie zonácie národných parkov vládnymi entitami pod tlakom záujmových skupín

Neboli by sme však na Slovensku, keby sa príležitosti tvorby zonácie nechytili podnikavci a nepremenili tento dokument na zoznam individuálnych požiadaviek – ako národný park premeniť tak, aby maximalizoval zisk a minimalizoval ochranu prírody.

Jedným z najalarmujúcejších a najvypuklejších prípadov je Tatranský národný park a jeho zonácia šitá na mieru úzkej skupine podnikateľov a developerov. Stupeň ochrany lesných ekosystémov je v návrhu zonácie TANAP-u určovaný aj na základe administratívnych hraníc obcí. Ten istý les je v jednom katastri zaradený do najvyššieho stupňa ochrany, no o pár metrov ďalej, v susednej obci, sa stupeň ochrany znižuje – jednoducho preto, že ide o iný kataster.

Lyžiarske zjazdovky sa aj v najprírodnejších prostrediach návrhu zonácie TANAP-u dostali do takzvanej D zóny (2. stupeň ochrany) zhodne s čerpacou stanicou na Ceste slobody v Smokovci. Takisto, autori neváhali rozdeliť C zónu (3. stupeň ochrany), na dve podzóny. Jednu z nich – C2 – označili za rozvojovú a priradili k nej všetky lesné územia v okolí lyžiarskych stredísk.

V zónach C2, D1 a D2 tak nájdeme dospelé lesné porasty a vzácne ekosystémy. Pri ich zaradení do týchto zón sa už ťažko dá hovoriť o ochrane prírody. Do D1 zón si podnikavci presadili zaradenie aj rozsiahlych území nad rámec plánovaného rozvoja územných plánov. Rozvojových funkčných plôch územných plánov, ktorých niekdajšie posudzovanie vplyvov rozvoja na úrovni strategických dokumentov možno hodnotiť ako účelové a zmanipulované. Tieto zóny – tak, ako sú dnes zadefinované – v národnom parku jednoducho nemajú čo hľadať. V národnom parku má byť predsa každá ľudská aktivita posudzovaná z hľadiska vplyvu na prírodné ekosystémy. Pri schválení takto nízkych stupňov ochrany by však bolo posudzovanie obmedzené – v niektorých prípadoch dokonca úplne zbytočné. Účelové, selektívne a zištne motivované zaraďovanie speňažiteľného územia do D a C2 zón je v TANAP-e konštruktom v príkrom rozpore so štatútom kúpeľného miesta Vysoké Tatry. limatické podmienky vhodné na liečenie sú prírodným liečivým zdrojom, ktorý chráni ústava SR. V zonácii sú však všetky distribučné územia liečivých účinkov klímy preradené mimo ochranného režimu, a to do druhého stupňa ochrany! Do toho stupňa ochrany, kde sa doteraz stavali priemyselné areály v ochrannom pásme TANAP-u!

Nemusíme sa presviedčať, že na územiach zóny D2 nepôjde len o lyžovačku, ale aj letné atrakcie a výstavba všetkého, čo sa bude dať v tom ktorom období pretlačiť, zmenia národný park na nepoznanie. Príklad možno už dnes vidieť v Jasnej, či v podhorí Vysokých Tatier, kde sa obce vďaka územnoplánovacím dodatkom nafúkli na spojité ulice plné bezprizorných apartmánov a chaletov. A centrá týchto obcí zostávajú pritom zanedbané. Veď kto by chcel investovať do starých, často historických budov, keď môže investovať do bývania s celo-sklenenou stenou? Lenže práve zachovanie a citlivá revitalizácia kúpeľných horských sídel a historických podhorských obcí by mala byť skutočnou výzvou!

D1 zóny však so sebou prinášajú ešte väčšie hrozby a ekologické hazardy. Nedá sa neupozorniť na jediný možný scenár vývoja, ktorý dopadne ako betónová päsť na TANAP. Devastačný scenár Demänovskej doliny bude mať po schválení D1 zón s presahom do D2 a C2 zón otvorené dvere. Vykopnutie týchto dvier nastane schválením zmien a doplnkov územných plánov vo vhodnom čase a za vhodnej konštelácie samosprávy. Počas 30 rokov platnosti zonácie sa TANAP nezbaví Damoklovho meča, ktorý bude visieť nad územnými plánmi, lebo zonácia predhadzuje tieto zóny ako kosť na speňaženie so stratou ochranných režimov.

A nie je to lepšie ani v ostatných dotknutých národných parkoch. Spomínaná D zóna (2. stupeň ochrany) pretína Národný park Nízke Tatry na dve samostatné časti – pričom na povrchu aj pod ním sa nachádzajú jedinečné ekosystémy: horské lúky, lesy a nespočetné jaskynné systémy. Cenné bukové lesy v Národnom parku Poloniny, ich okolie, alebo okolie zdrojov pitnej vody dostali nízky stupeň ochrany zasa len pre svojvôľu niekoľkých jednotlivcov.

Odboj ochranárskych komunít, občianskych združení a vedcov

Keďže do prípravy návrhov zonácie nebol prizvaný takmer nikto z odbornej verejnosti a návrhy neboli – dovolíme si tvrdiť – ani transparentne komunikované, pripomienkové konanie, ktoré ministerstvo životného prostredia a vláda spustili na symbolických desať dní, vyvolalo obdivuhodnú vlnu odporu.

Návrhy zonácie boli pripomienkované ochranárskymi komunitami, občianskymi združeniami, neformálnymi iniciatívami a skupinami vedcov. Kým niektoré pripomienky sa zameriavali na chránené územia, ich rozlohu a prepojenosť, iné – najmä zo strany občianskych združení – jasne pomenovali aj problém zonácie v zastavaných či inak človekom pozmenených územiach a jej tendenčné spracovanie v prospech úzkych záujmových skupín.

Čo je však slabinou kritických pripomienok týchto komunít, to je chýbajúca integrita a previazanosť pripomienok. To viedlo k tomu, že v rámci snahy o zdanie dialógu moci s odborníkmi boli niektoré pripomienky ministerstvom zohľadňované, pričom podoba konkrétnych protiprírodných podnikateľských zámerov zostala prakticky bezo zmeny.

Nepochopenie komplexnosti zonácie národných parkov

Ministerstvo tak kľučkovaním pomedzi pripomienky vytvorilo dojem, že vyhovelo požiadavkám na navýšenie stupňov ochrany v prírodných a človekom nevyužívaných územiach (odhliadnuc od lesníctva a poľovníctva). Rozvojové oblasti aj so svojimi prírodnými hodnotami však zostali v aktualizovaných návrhoch naďalej napospas bezhlavému „rozvoju“.

Zonácia národného parku je pritom komplexný problém. Nie je možné jednotlivé územia vytrhnúť z celkového kontextu. Tak ako prírodné časti vplývajú na človekom pozmenené územia, tak intenzívne využívané oblasti spätne pôsobia na prírodne hodnotné lokality. Zonácia sa preto musí tvoriť s ohľadom na celok – a snažiť sa tieto oblasti premostiť práve nástrojmi ochrany prírody.

Odpoveďou na tento chaos bola vedecká revízia zonácie národných parkov, ktorú zverejnila Slovenská akadémia vied. Aj tá však bola záujmovými skupinami a ministerstvom kritizovaná. Vedecká revízia priniesla vyvážený prístup tak k zaraďovaniu starých lesov do A zóny, ako aj nápravu toxicky vyčleňovaných D zón (v TANAP-e predmetných D1, D2 a C2 zón). Pod túto svoju revíziu sa autori a autorky podpísali. Oproti tomu, tvorcovia ministerského návrhu zonácie zostali skrytí – nepoznáme ich mená, nepoznáme ich odborné zázemie, nepoznáme ich motivácie.

Epilóg: príroda je vzácny dar a jej ochrana je svätá povinnosť našej generácie

Národné parky nie sú stavebnými parcelami. Nie sú zoznamom príležitostí pre tých, ktorí majú dosah na úradníkov a ministrov. Sú prírodným a kultúrnym dedičstvom, ktoré sa vyvíjalo tisíce až milióny rokov a z ktorých môžeme čerpať poznanie fungovania prírody a našej histórie. Máme k nim preto vzhliadať ako ku klenotu, ktorý máme povinnosť chrániť, zveľaďovať a odovzdať ďalej. Ak sa zonácia schváli v podobe, v akej je dnes na stole, urobíme presný opak.

Vyzývame preto kompetentných na národnej i nadnárodnej úrovni, aby návrhy zonácie neschvaľovali bez prepracovania v duchu kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN), príslušných európskych smerníc, zákona o ochrane prírody ako aj Envirostratégie 2030 a bez transparentnej účasti odbornej verejnosti a bez rešpektu k vedeckej revízii Slovenskej akadémie vied.

Podpísaní a podpísané členovia a členky Slovenského ochranárskeho snemu