Z dažďa do kaluže, alebo: na Gabčíkovo doplatíme tak či tak

Bol som takmer určite prvý človek – a obávam sa, že dosiaľ aj posledný – v tejto krajine, ktorý pred 34 rokmi vypracoval, odoslal najvyšším predstaviteľom vtedajšieho Československa a následne aj publikoval pokus o trojvariantné komplexné ekonomické hodnotenie doby návratnosti Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros.

Tá doba návratnosti – vychádzajúca samozrejme z vtedajších cien relevantných komodít: od rýdzo materiálnych až po takpovediac duchovné – mi vyšla, ak si dobre pamätám, v rozpätí od 44 rokov až po neuveriteľných 2400 rokov!

Ale to je len taká dávna spomienka a poznámka na okraj. Lebo jedným dychom chcem konštatovať, že sa nechcem hrať na ekonóma, a už vôbec nie na právnika. Ale nech už sa na vec a zodpovednosť či zavinenie v súvislosti s touto stavbou pozriem z ktorejkoľvek strany, dôjdem vždy k tomu istému presvedčeniu, že nedávne dramatické a teatrálne rozhodnutie predsedu vlády Roberta Fica o násilnom „prinavrátení Gabčíkova do našich rúk“ nemôže byť pre Slovensko ekonomicky výhodné. A to bez ohľadu na to, ktorý z možných scenárov sa napokon realizuje. Prečo je to tak? Lebo ak má pravdu Robert Fico, budeme platiť za chybný krok vlády Mikuláša Dzurindu (bez ohľadu na to, kto je momentálne pri moci, záväzky predchádzajúcej vlády automaticky preberá tá súčasná). Ak má pravdu Mikuláš Dzurinda, budeme platiť ešte viac za svojvôľu Roberta Fica and comp.

Tomu sa ľudovo hovorí “Z dažďa do kaluže“.