V Tatrách už stačilo kompromisov a ústupkov zo strany ochranárov a vedcov!

V roku 2010 sa koalícii vedcov, ochranárov a občanov na poslednú chvíľu podarilo zabrániť prijatiu návrhu zonácie Tatranského národného parku, ktorý pod heslom veľkého kompromisu sľuboval v Tatrách každému všetko s tou „drobnou chybou krásy“, že v národnom parku by nezostal kameň na kameni. Máločo viac skompromitovalo predchádzajúce vedenie ministerstva životného prostredia (MŽP) a Štátnej ochrany prírody SR, ako tento návrh.

Preto som si so záujmom prečítal tlačovú správu, ktorú MŽP vydalo pri príležitosti druhého stretnutia Komisie pre zonáciu TANAPu. Našiel som v nej citovaný výrok pána ministra Nagya, relevantná časť ktorého znie: „Zhodli sme sa na tom, že bez kompromisov na všetkých stranách, či už ochranárov, vedeckých inštitúcií, lesníkov, podnikateľskej sféry či samosprávy nebude možné zonáciu TANAPu úspešne uzavrieť...“.

Sú určite veci, na ktorých by sme sa dokázali s pánom ministrom zhodnúť, táto však, podobne ako viaceré ďalšie, napríklad jeho podpora povrchovému variantu diaľnice D1 na úseku Turany-Hubová, ktorá odporuje stanovisku ním vedeného rezortu a dokonca i jeho vlastnému presvedčeniu (ako som sa dozvedel z odpovede MŽP na moje otázky), medzi oblasti našej zhody nepatria. Skôr mi pripomínajú argumentáciu niektorých jeho smutne známych predchodcov, ktorí v podobných situáciách, keď sa žiadalo zaujať principiálny postoj, začali argumentovať potrebou kompromisu.

Obrovským kompromisom je už to, že na Slovensku reálne ako-tak chránime ani nie 2% rozlohy štátu, aj to len preto, lebo veľká časť z tých dvoch percent nie je hospodársky využiteľná (územia nad hornou hranicou lesa, mokrade a pod.). Na zvyšných viac ako 98% územia Slovenska je ochrana prírody viac-menej len formalitou.

Kompromisom na úkor prírody a verejnosti je takmer všetko, čo sa v našich národných parkoch deje, vrátane smiešnych prostriedkov, ktoré štát na ochranu prírody (OP) dáva, celkového nepochopenia zmyslu OP a marginálnej pozície, na ktorej sa v agende vlády ochrana prírody a krajiny nachádza, ako aj takmer úplnej podriadenosti OP rôznym záujmovým skupinám a ich egoistickým záujmom. Aj preto nemôžme od ochranárov a vedeckých inštitúcií žiadať ďalšie kompromisy a ústupky, ale naopak, ofenzívny a zásadový prístup. Ak štátna ochrana prírody nemá zostať len zavádzajúcou marketingovou značkou, nemôže ustúpiť ďalej a hlbšie, ako je suterén, v ktorom sa ocitla v priebehu posledných šiestich rokov. Zainteresovaní vedci a ochranári už naozaj nemajú kam ustupovať a logika existencie národných parkov i platný právny stav im dávajú za pravdu.

Je smutné, že minister životného prostredia (a tým aj ochrany prírody) si osvojil filozofiu developerov, podľa ktorej sú Tatry chránené príliš, a nie kompetentný názor ochranárov, environmentalistov, prírodovedcov a predstaviteľov Medzinárodnej únie ochrany prírody (IUCN), že sú chránené príliš málo.

V Komisii pre zonáciu TANAPu je niekoľko dobrých odborníkov a zásadových ľudí. Dúfam, že neuveria téze o potrebe kompromisu a dokážu obhájiť hodnoty a tým aj zmysel Tatranského národného parku. Držme im i sebe palce, aby sa im takéto principiálne názory následne aj podarilo presadiť!

P.S. Autor tohto príspevku je nielen ochranár, ale aj aktívny turista a už i z toho vyplýva, že nechce „vyháňať ľudí z prírody“. Dokonca si vie predstaviť, že by sa niektoré ľudské činnosti (napr. regulované pasenie) do národných parkov - vrátane TANAPu - vrátili. A tiež sa prihovára za rozumnú dohodu s neštátnymi vlastníkmi lesov v chránených územiach, lebo bez toho je ich manažment odkázaný na nesystémové ad hoc riešenia. To všetko však neznamená, že by ochranári a vedci mali robiť zásadné kompromisy a ústupky, ako ich k tomu nedávno vyzval minister životného prostredia.

Poznámka: Text v mierne skrátenej a modifikovanej podobe vyšiel v denníku SME v r. 2011.