Utópia zvaná tatranská olympiáda nie je nová

V januári 2013 predseda vlády SR Robert Fico vyhlásil, že prijíma ponuku poľskej strany na spoločnú kandidatúru Poľska a Slovenska na usporiadanie ZOH. Urobil tak ešte predtým, ako by o tejto záležitosti rokovala Vláda SR, o Národnej rade ani nehovoriac. Na čas sa z toho pre naše médiá stala téma dňa. Odzneli desiatky názorov zástancov i odporcov tejto myšlienky. Ich argumenty sa však krútili najmä okolo toho, či je reálne a zodpovedné zadlžiť ďalšou nemalou sumou peňazí krajinu, ktorá má aj bez toho obrovský problém splniť svoje záväzky ohľadom deficitu verejných financií.

Druhou najdiskutovanejšou témou bolo dlhodobá udržateľnosť rozsiahlej olympijskej športovej a na ňu nadväzujúcej obslužnej infraštruktúry, určenej z veľkej časti pre potreby tohto jednorazového megapodujatia.

Tretím najdiskutovanejším problémom  bolo to, komu a čomu má vlastne táto iniciatíva slúžiť.

A na štvrtom mieste som evidoval úvahy o tom, či by sa o kandidovaní malo, alebo nemalo rozhodovať v referende (po vzore Nórska a Švajčiarska a ich uvažovanej kandidatúry na tie isté ZOH) a ak áno, tak či to referendum má byť miestne, resp. regionálne, alebo celonárodné.

Napodiv málo sa hovorilo o dvoch iných okruhoch problémov, ktoré ja v tomto prípade považujem za rozhodujúce.

1. Zásadné rozhodnutia, či aspoň vyhlásenia na tému ZOH 2022 sa uskutočnili bez toho, aby bola verejnosť, odborníci, ale napr. i poslanci NR SR informovaní o výsledkoch komplexnej štúdie uskutočniteľnosti tohto megapodujatia na Slovensku.
2. Takmer vôbec sa nehovorilo o tom, že ZOH, a najmä zjazdové lyžiarske disciplíny ponúknuté Slovensku, sa
   v našich podmienkach dajú uskutočniť jedine na území našich dvoch tatranských národných parkov TANAPu a NAPANTu, čo by v európskych krajinách na západ od nás bolo považované za neakceptovateľné.

Ale celá kauza má aj dlhšiu históriu. Po Majstrovstvách sveta  1970 v severských disciplínach na Štrbskom Plese sa začalo na Slovensku intenzívnejšie diskutovať aj o možnosti uskutočniť u nás zimnú olympiádu. Tieto ambície vyvrcholili v druhej polovici 70-tych rokov minulého storočia, kedy sa začalo vážne uvažovať o kandidatúre na ZOH 1984. V roku 1976 som po prvý raz - ako kritik tohto zámeru - verejne vystúpil aj ja s apelom adresovaným najvyšším predstaviteľom štátu a regiónu.

Tesne pred vydaním Bratislavy/nahlas vydala tá istá základná organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) č. 6 v Bratislave ako prílohu k zápisnici z členskej schôdze útly zborníček s názvom Tatranská dekáda (1977 – 1987).  V edičnej poznámke k nemu  sa o.i. píše:

„Majstrovstvá sveta 1970 mali slúžiť len ako odrazový môstik k vyšším métam a z Tatier začali robiť kandidáta na usporiadanie ZOH 1984. Generáli cestovného ruchu, funkcionári rôzneho rangu, obchodníci (tí vo veľkom i tí s pivom a párkami), ale aj poctiví tatranskí a podtatranskí lokálpatrioti našli spoločnú reč, nadchli sa ideou svetovosti... Budovateľská eufória im natoľko zahmlila myseľ i zrak, že si jednoducho nemohli všimnúť takých detailov, že majú do činenia s národným parkom, chráneným podľa špeciálneho zákona, že sneh na Solisku či Hrebienku je v zime skôr výnimkou ako pravidlom, že Tatry sú rozlohou ani nie stotina Álp, že aj ich slávny „Areál snov“ zachránil pred blamážou len milosrdný sneh, ktorý ako-tak zakryl náš obligátny stavbársky neporiadok... Uspeli takmer všade. Idea svetovosti, podopretá prísľubom osobných či skupinových výhod, chytila za srdce skoro každého. A predsa zopár kamienkov spustilo lavínu odporu, ktorá zmietla megalomanské plány (nás teší, že pôvodcom tej lavíny bola práve naša mestská organizácia SZOPK). Polorezignovaná ochrana prírody sa na chvíľu opäť pozviechala. Najvyšší predstavitelia... štátu jej dali za pravdu. Trojuholník tvorený dobrovoľnou ochranou, profesionálnou ochranou a akadémiou vied urobil revíziu nereálnych plánov...“

Novú otvorenú vlnu olympijských ambícií priniesol potom až začiatok 90. rokov a kandidatúra na ZOH  2002 a 2006.

Obe tieto kandidatúry sa skončili fiaskom Slovenska. Nielen pre prisilnú konkurenciu iných krajín a stredísk, ale aj pre nedostatok garancií a v neposlednom rade aj pre nedoriešené problémy s ochranou prírody.

Z mnohých  vystúpení a aktivít v tejto súvislosti spomeniem aspoň niektoré:

Vo júni 1990 píšu ochrancovia prírody a krajiny zo svojho mimoriadneho snemu v Žiline otvorený list prezidentovi Václavovi Havlovi, v ktorom na neho apelujú aj takto: „V tomto liste sme sa rozhodli demonštrovať svoj postoj na aktuálnom príklade, na probléme kandidatúry Vysokých a Nízkych Tatier na usporiadanie ZOH v roku 2002. Na jednej miske váh leží medzinárodné športové podujatie, spopularizovanie našej krajiny vo svete, na druhej miske hodnoty nadčasové a presahujúce človeka, hodnoty vznešenej krásy divej prírody.  Sme presvedčení, že športovo-rekreačná aktivita a ňou vyvolaná urbanizácia týchto neveľkých národných parkov - neporovnateľných napríklad s alpskými - je už dnes neúnosne predimenzovaná... Nazdávame sa, že to, čo dnes Tatry potrebujú, nie sú megalomanské hry, ale medzinárodná spolupráca pri záchrane ich prírody... Sme si istí, že zápas o prežitie prírody stojí dnes eticky vyššie a je životne dôležitejší ako zápas o športové víťazstvá. Prehra prírody bude i našou prehrou.“

V roku 1991 vo veľkom článku v týždenníku Nové slovo uverejnil veľký článok na túto tému vtedajší riaditeľ TANAPu, prof. Ivan Vološčuk. V jeho závere na nás apeluje: „Niet už pochýb o tom, že ak budeme ďalej ignorovať ekologické zákonitosti na území TANAPu a nestaneme sa starostlivými hospodármi a užívateľmi územia, povedie to k zničeniu tatranskej prírody.“

V októbri 1992 sa v Liptovskom Hrádku konala Tatranská konferencia s početnou medzinárodnou účasťou. Jej mottom bolo: „Ochranou a šetrným využívaním prírodného a kultúrneho dedičstva k prosperite a trvale ekologicky udržateľnej budúcnosti horských a podhorských oblastí„. Už v pozvánke sa konštatovalo, že TANAP i NAPANT sú ohrozené aj plánmi na usporiadanie ZOH v r. 2002. Okrem nekontrolovanej výstavby športových a ubytovacích zariadení ako aj ďalšej infraštruktúry, by usporiadanie ZOH znamenalo ohrozenie vodných zdrojov, krasových fenoménov, citlivých ekosystémov i ďalšiu devastáciu chráneného územia, vytýčilo by trend neproporčného rozvoja podtatranského regiónu. SZOPK, ako hlavný organizátor, sa zasadzuje za alternatívny rozvoj regiónu, vychádzajúci z ochrany prírodných a kultúrnych hodnôt, rešpektujúci jeho prirodzený potenciál a v oblasti cestovného ruchu orientovaný na ekoturistiku a agroturistiku. V podobnom duchu sa niesli aj závery z tejto pamätnej trojdňovej konferencie. Jedným z jej praktických výsledkov bol aj vznik známej mimovládnej organizácie A-Projekt so zameraním na podporu udržateľných ciest rozvoja regiónu ako alternatívy voči neudržateľnej „olympijskej“ ceste rozvoja.

Okrem toho sa celú prvú polovicu 90-tych rokov tejto problematike venovala redaktorka Katarína Začková, ktoré sa preslávila svojím pravidelným eko-investigatívnym televíznym programom Eko-ďalej, o akom sa nám dnes  môže len snívať.

A last, but not least, problematike sa počas prvého porevolučného volebného obdobia intenzívne venoval aj parlamentný výbor pre životné prostredie a ochranu prírodu, na čele ktorého som mal v tom čase tú česť pôsobiť.

Po premrhaní desiatok až stoviek miliónov korún na cestovné a iné náklady niekoľkých desiatok osôb, ktoré sa venovali lobovaniu v prospech olympiády v Tatrách, skončili tieto ambície fiaskom.

Na čas akoby celá idea zapadla d zabudnutia a oživila ju až veterná smršť, ktorá 19. 11. 2004 vyvrátila a polámala iba vo Vysokých Tatrách nadzemnú časť lesa na ploche cca 12 000 ha. To inšpirovalo developerov k absurdnej myšlienke, že tam, kde dočasne zmizla nadzemná časť lesa, sa už les vrátiť nemusí a môžeme ho nahradiť napríklad novými zjazdovkami, lanovkami, nádržami pre potreby umelému zasnežovaniu, či parkoviskami. Nepriamo to súvisí aj s olympiádou, lebo takto sa začala na úkor ochrany prírody a poslania národných parkov a prírodných rezervácií budovať nová infraštruktúra, ktorá dnes môže poslúžiť ako podporný argument pre protagonistov ZOH 2022.

Jednou z reakcií na tento – vtedy ešte len hroziaci – vývoj, bola iniciatíva vtedajšej  vlády a na druhej strane nezávislých expertov, vypracovať štúdiu trvalo udržateľného rozvoja Tatranského regiónu.

Nechcem hodnotiť tú vládnu, ale pri tvorbe tej mimovládnej a nezávislej expertnej štúdie sa stretol pravdepodobne najkompetentnejší a najkomplexnejšie zameraný kolektív, aký kedy podobný rozvojový materiál pre tento región riešil, a to nehovorím len preto, lebo jeho členmi bol celý rad odborníkov s najvyššími pedagogickými a vedeckými titulmi, ale najmä preto, lebo svojou odbornosťou a skúsenosťami naozaj pokrývali celé spektrum problematiky TUR a mali s tvorbou podobných dokumentov bohaté skúsenosti.

V záveroch tento kolektív o.i. konštatoval:  „Ochrana prírody by sa v tatranskom regióne mala považovať za magnet a stimul, a nie za limitujúci faktor, obmedzujúci prosperitu regiónu. Ale taký stimul, ktorý nebude na úkor samotného rozsahu, stupňa, účinnosti, kvality a režimu ochrany prírody. Početné skúsenosti zo Škandinávie, USA, Veľkej Británie, niektorých alpských krajín, alebo hoci z neďalekého Národného parku Bavorský les dokazujú, že to nie je nemožné, že dôsledná ochrana prírody  a krajiny a rast prosperity regiónu sú dve strany tej istej mince. Vyžaduje si to však zmenu industriálno-rastovej paradigmy, ktorá je vlastná časti kompetentných, za postindustriálno-kvalitatívnu, s ktorou sa našťastie identifikuje stále väčšia časť odbornej i laickej verejnosti.“

Výrazná prevaha kritických ohlasov na avizované nezodpovedné olympijské ambície Roberta Fica a spol. dáva nepriamo za pravdu vyššie uvedenej sedem rokov starej optimistickej vízii autorov a autoriek nezávislej štúdie strategického charakteru Smerom k trvalo udržateľnému tatranskému regiónu.