Slovo na úvod do rozpravy k navrhovanej novele zákona o ochrane prírody a krajiny v druhom parlamentnom čítaní (z vystúpenia M. Hubu na 27. schôdzi NR SR, 28. 11. 2013)

Nedá mi nezačať jednou aktualizačnou pripomienkou, lebo si myslím, že sa v nej výstižne odzrkadľuje neradostná situácia v našej štátnej ochrane prírody, ktorá úzko súvisí aj s prípravou a prerokúvaním predloženej vládnej novely zákona o ochrane prírody a krajiny.

Pred pár dňami sme si pripomenuli 9. výročie historickej víchrice vo Vysokých Tatrách. Bezprostredne po nej vzniklo niekoľko spontánnych iniciatív (Nové Tatry, Nad Tatrou sa blýska!, vyhlásenia vedcov a podobne). Tieto sa následne „zliali“ do Mimovládneho výboru Naše Tatry (mimovládny výbor), ktorý sa hneď v deň svojho vzniku (13.12.2004) obrátil na vtedajšieho predsedu vlády so súborom požiadaviek a odporúčaní, ako vzniknutú situáciu riešiť. Postupne sa s nimi verejne stotožnili samosprávne orgány kľúčových vedeckých ustanovizní (Senát Univerzity Komenského, Snem Slovenskej akadémie vied a ďalšie), ako aj  do 300 popredných osobností nášho vedeckého, kultúrneho a spoločenského života.

Odvtedy sa v Tatrách, presnejšie v Tatranskom národnom parku a v jeho ochrannom pásme, udialo toľko negatívneho, namiereného proti prírode, proti bežným ľuďom, proti odborníkom, ale aj proti duchu Ústavy SR a dikcii zákonov, že je to až neuveriteľné a oprávnene to doma i v zahraničí vyvoláva pochybnosti o tom, či náš najstarší a najznámejší národný park ešte má oprávnenie nazývať sa národným parkom.

Až sa človeku nechce veriť, že na takom malom území, ako sú Vysoké Tatry, je možné skoncentrovať toľko  amorálnosti, právnych prešľapov, neúcty k prírode i bežným ľuďom, arogancie moci a peňazí, nevkusu, korupcie a ďalších necností, ktoré z nich robia výkladnú skriňu našej duchovnej biedy.

Z odporúčaní mimovládneho výboru sa nerešpektovalo takmer nič. Za vlád Mikuláša Dzurindu však jestvoval aspoň aký - taký dialóg medzi predstaviteľmi štátnej moci a nositeľmi odlišných názorov. Za 1. vlády Roberta Fica sa situácia ďalej dramaticky zhoršila. Tí pracovníci štátnej správy a odborných organizácií (vrátane bývalého riaditeľa TANAPu), ktorí sa angažovali v prospech prírody, ľudí a zákonov, boli zo svojich funkcií odvolaní a v nejednom prípade následne prišli aj o zamestnanie. Proti ochranárom a ďalším aktívnym  občanom, snažiacim sa kriticky poukázať na situáciu a zabrániť ťažbe dreva na miestach, kde sa ťažiť v zmysle zákona nemá, bolo použité násilie. Názory vedcov, ktorí upozorňujú na chybné a neodborné prístupy k tatranskej prírode, sa systematicky ignorujú. Následne sa na území Tatranského národného parku začali - neoprávnene zneužijúc inštitút výnimiek zo zákona - realizovať investičné aktivity, ktoré masívne a natrvalo  poškodzujú a devastujú prírodu národného parku. Týka sa to aj jeho najcennejších častí: národných prírodných rezervácií (spomeniem aspoň odstraňovanie lesných a kosodrevinových porastov, poškodzovanie a ničenie vzácnych biotopov, deštrukciu pôdneho krytu, masívne terénne úpravy a výkopy, zmenu vodného režimu, devastáciu tokov, hlukové a svetelné znečistenie, neprimeranú výstavbu a iné). V susednom Národnom parku Nízke Tatry - a to aj v jeho jadrovej zóne - sa v po niekoľko rokov masívne aplikovali chemické postreky, čo v podobných chránených územiach v Európskej únii zrejme nemá obdobu. Svoje vážne znepokojenie zo situácie v Tatrách dala pred časom  najavo Svetová únia ochrany prírody, Európska komisia i Slovenský národný komitét Programu UNESCO Človek a biosféra.

Pod stanoviská, kritizujúce z odborných pozícií protiprírodné postupy uplatňované v TANAPe, NAPANTe a v ďalších národných parkoch, sa podpísali stovky našich i zahraničných odborníkov.

Verejnosť sa prostredníctvom reprezentatívnych výskumov verejnej mienky viackrát výraznou väčšinou vyjadrila za účinnejšiu ochranu prírody v Tatrách i v ostatných chránených územiach na Slovensku.

Rezort životného prostredia, do pôsobnosti ktorého ochrana prírody patrí, sa však vytrvalo tvári, že všetko je v poriadku, dokonca devastáciu slovenskej prírody obhajuje a neraz jej devastátorom dokonca vychádza v ústrety. Verte mi, že sa mi to nehovorí ľahko, už len preto, lebo som bol pri začiatkoch tohto ministerstva v časoch po Nežnej revolúcii.

V rámci diskusie o návrhu zákona často odznievalo, že sa pripravuje prehodnotenie, rozumej zníženie výmery národných parkov a iných chránených území na Slovensku. Vraj nemáme na ochranu prírody peniaze. Pritom toto tvrdenie sa neobjavilo až v čase krízy, ale ešte v čase rekordného hospodárskeho rastu v druhej polovici minulého desaťročia. Z toho je zrejmé, na akom stupni rebríčka hodnôt našich vlád sa príroda a jej ochrana nachádzala a nachádza, ale aj to,  že argumentovať  nedostatkom peňazí je v tomto v lepšom prípade nedorozumenie a v horšom  kamufláž. Aj keď o peniaze v konečnom dôsledku predsa len ide. Napríklad o  cenu prírody ukradnutej  nám všetkým, a najmä tým, ktorí prídu po nás.

V tejto súvislosti mi prišlo mimovoľne na um slovné spojenie rodinné striebro. Za ostatné roky sme sa o ňom napočúvali veľa. Takmer vždy išlo o monumentálne diela (neraz ešte z čias socializmu): podniky, produktovody, železnice, letiská, banky, obchodné spoločnosti... Najčastejšie sa údajným rodinným striebrom zvyklo argumentovať, keď niektorej významnej a lukratívnej obchodnej položke „hrozila“ privatizácia zo strany tej „nesprávnej“ záujmovej skupiny. Len raz som  zaregistroval, že ktosi za naše rodinné striebro vyhlásil aj špičkových slovenských umelcov, ale to bola skôr výnimka, potvrdzujúca pravidlo. Nepamätám si, že by niekto do tejto kategórie zaradil významnú pamiatku a takmer určite nikto týmto slovným spojením neoznačil slovenskú prírodu. A tak, keď počúvam o plánovanom zmenšovaní či dokonca rušení národných parkov a iných chránených území, neubránil som sa tomuto polo sprofanovanému slovnému spojeniu. A pritom, čo už si viac zaslúži  označenie rodinné striebro? Čo je autentickejšie, nenahraditeľnejšie, vzácnejšie, závideniahodnejšie a zároveň zraniteľnejšie, ako slovenská príroda? Čo je viac symbolom Slovenska a identifikačným znakom jeho obyvateľov, ako naše lesy, hory, doliny, riečne zákutia, jaskyne, skrátka dary prírody, pričom jej najvzácnejšie a zároveň najobdivovanejšie časti sú skoncentrované práve v národných parkoch? Tvrdiť, že máme príliš veľa vzácnej prírody je podobný alogizmus, ako tvrdiť, že máme príliš veľa drahých kovov, peňazí, alebo hoci schopných ľudí. Čo by za to, keby mali to, čo máme my, dali iní, ku ktorým Pán Boh pri nadeľovaní prírodných krás nebol taký štedrý ako k nám?

Ale hovorme, keď už tak chcete, ešte chvíľu o peniazoch a o ich vzťahu ku prírode.

Keď má zostať len na pôde rezortu: Prečo sme napríklad trestuhodne predali ani nie za pol - v tom čase štandardnej ceny - naše emisné kvóty a ešte sa tvárime, že to nebol trestný čin?

Nechcem tvrdiť, že ochrana prírody sa dá robiť zadarmo, ale často sa ukazuje byť najlepšou a najefektívnejšou formou tejto činnosti v územiach s najvyšším stupňom ochrany ponechanie prírody na prírodu (platí to ako z pohľadu ekologického, tak aj ekonomického). Prečo túto zjavnú - a v zahraničí rešpektovanú skutočnosť - nerešpektujeme?

Prečo sa nesprávame tak, aby si slovenská príroda - keď už na ňu údajne nemáme - na svoju ochranu zarobila? Prečo vyvážame vzácne prírodné zdroje, napríklad drevo, nespracované a nezhodnotené do zahraničia, namiesto toho, aby sme ho najskôr premenili na výrobky s podstatne vyššou pridanou hodnotou?

Prečo hovoríme len o tom, že sú tu subjekty, konkrétne najmä neštátni vlastníci lesov, ktoré na to, že sa ich pozemky nachádzajú na území národných parkov, doplácajú? (Mimochodom, aj ja dlhodobo požadujem, aby ku spravodlivej a adekvátnej kompenzácii ich majetkovej ujmy konečne došlo a úprimne si želám, aby opatrenia, ktoré v tomto smere navrhuje novela zákona, dopadli dobre). Ale prečo jedným dychom nehovoríme aj o tých subjektoch, ktoré z národných parkov a iných chránených území profitujú? Či už ako podnikatelia, alebo ako návštevníci. Prečo by tí prví nemali platiť hoci symbolické percento zo svojho zisku, resp. z tržieb a tí druhí hoci symbolické euro zo vstupného? Aj keď dosiaľ nedisponujem presnými číslami, som presvedčený, že na vykúpenie neštátnej pôdy v národných parkoch minimálne na územiach so 4. a 5. stupňom ochrany, by sa takto v pomerne krátkom čase podarilo získať potrebné zdroje.

A napokon, ale nie na poslednom mieste, prečo nevyužívame efektívne ochotu ľudí robiť niečo dobrovoľne a vo svojom voľnom čase v prospech prírody, krajiny a spoločnosti, napr. dobrovoľnú zložku stráže prírody, alebo ochranárske mimovládne organizácie? Tomu sa bude v našom spoločnom pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu podrobnejšie venovať kolega Martin Fecko, takže len celkom stručne. Stráž prírody a najmä jej dobrovoľná zložka je príkladom toho, ako sa dá účelne využiť potenciál  ochoty  nezištne urobiť niečo pre prírodu, krajinu a spoločnosť:  dobrovoľne a  vo svojom voľnom čase. Na to, aby sme tento potenciál využili skutočne efektívne je však potrebné vybaviť stráž prírody príslušnými kompetenciami a zvýšiť jej autoritu podobne, ako je tomu v iných krajinách. Predložený vládny návrh zákona ide, žiaľ, skôr opačným smerom. V našom pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu sa preto snažíme aspoň čiastočne zlepšiť legislatívne postavenie, fungovanie a akcieschopnosť stráže prírody.

Keď sa po rozdelení Československa rozdával národný majetok NIEKOHO kamarátom, hovorilo sa tomu lúpež storočia. Oprávnene. Ale ešte stále išlo (snáď s výnimkou kúpeľov) len o viac-menej tuctové ľudské - navyše zväčša zastarané - výtvory, akých je vo svete neúrekom. Snaha rozdať či rozpredať jedinečnú slovenskú prírodu je oveľa nebezpečnejšia. V tomto prípade ide o hodnoty unikátne, nenahraditeľné, nadčasové a v pravom slova zmysle celospoločenské. To by bola krádež nie storočia, ale prinajmenšom tisícročia.

Vždy keď počujem, že našu prírodu chránime príliš, oponujem, že ju chránime príliš málo.

V rámci prvého čítania som navrhol, aby sme ďalej nepokračovali v prerokúvaní tohto návrhu zákona. Keďže napriek veľkému úsiliu mnohých zainteresovaných ako aj napriek určitým prísľubom zo strany predkladateľa nedošlo k žiadnym podstatnejším zmenám smerom k lepšiemu, tak mi neostáva nič iné, ako svoj návrh spred mesiaca v mierne modifikovanej podobe zopakovať, čiže:

Navrhujem aby sa návrh zákona vrátil predkladateľovi na prepracovanie do podoby skutočne komplexnej a systémovej novely zákona o ochrane prírody a krajiny  s umožnením aktívnej účasti verejnosti a zainteresovaných odborníkov a mimovládnych organizácií na jeho príprave.

Som presvedčený, že predložený návrh zákona nerieši systematicky a na základe najlepších dostupných poznatkov dlhodobé kľúčové problémy ochrany prírody a krajiny. Bez systémovej zmeny legislatívneho prostredia (vrátane súvisiacich zákonných a podzákonných právnych noriem) sa bude naďalej zväčšovať disproporcia medzi potrebnými  a disponibilnými zdrojmi, bude sa ešte viac devastovať naša príroda a krajina a bude sa znižovať spoločenská prestíž ochrany prírody vo vnímaní verejnosti.

Predložený návrh zákona sa síce snaží riešiť niektoré problémy (ako je napr. kompenzácie majetkovej ujmy, invázne druhy, migračné bariéry, obecné chránené územia a niektoré ďalšie), ale celý rad zásadných problémov obchádza až ignoruje.

Vážne výhrady zaznievajú aj k procesu prerokúvania Hromadnej pripomienka verejnosti a mimovládnych organizácií k predloženej novele zákona.

Svoj návrh vrátiť návrh predkladateľovi na prepracovanie zdôvodňujem najmä nasledujúcimi okruhmi dôvodov:

1. Popri niektorých pozitívnych zámeroch návrh zákona obsahuje viacero novelizačných bodov, resp. ustanovení, ktoré sú z hľadiska ochrany prírody a krajiny diskutabilné, kontraproduktívne až škodlivé a v súčasnosti platný stav nezlepšujú, ale zhoršujú.

2. Návrh zákona neobsahuje celý rad dôležitých ustanovení a systémových opatrení, ktoré by v záujme zlepšenia stavu ochrany prírody a krajiny a zvýšenia prestíže orgánov a organizácií štátnej ochrany prírody mal obsahovať.

3. Nielen v čase pred medzirezortným pripomienkovým konaním a prvým čítaním v národnej rade, ale aj po prvom čítaní prišli k návrhu zákona desiatky zásadných pripomienok z prostredia nezávislých expertov (len ja som ich zaregistroval okolo 120), čo samo o sebe považujem za dostatočný dôvod na to, aby predkladateľ svoj návrh stiahol.

4. Návrh zákona, napriek tomu, že podľa názvu ide o zákon o ochrane prírody a krajiny, sa ochranou krajiny de facto nezaoberá, dokonca cieľ ochrany charakteristického vzhľadu krajiny predkladatelia navrhujú z účelu zákona vypustiť. To všetko s odôvodnením, že niekedy v budúcnosti bude (snáď) prijatý špeciálny zákon o ochrane krajiny. S tým v žiadnom prípade nemožno súhlasiť, lebo by tak vzniklo právne vákuum. Pritom  chrániť a udržateľne manažovať všetky typy krajiny nás zaväzuje napríklad Európsky dohovor o krajine, ktorého sme zmluvnou stranou už celých osem rokov.

5. Niektoré ustanovenia v návrhu zákona nezodpovedajú smernici o biotopoch, ale v súčasnosti platný nesúlad nielenže neodstraňujú, ale ho v niektorých prípadoch ešte prehlbujú.

6. Návrh zákona nebol predložený spoločne s príslušnými vykonávacími vyhláškami, čo nám de facto bráni v jeho skutočne kompetentnom a serióznom posúdení, čo je o.i. v rozpore aj s legislatívnymi pravidlami vlády.

7. Návrh zákona a proces jeho pripomienkovania (vrátane nakladania s pripomienkami odbornej i laickej verejnosti) vykazuje viaceré znaky neštandardného postupu, ktoré by samy o sebe mali byť dôvodom na to, aby sa tento proces anuloval a proces pripomienkovania sa vrátil na svoj začiatok.

8. Predkladateľ dostatočne nevyužil čas medzi prvým a druhým čítaním na zapracovanie oprávnených pripomienok, cieľom ktorých bolo zlepšiť dikciu viacerých ustanovení navrhovaného zákona.

Mohol by som tejto chvíli citovať ľudí z praxe (z Inšpekcie ochrany prírody, zo správ národných parkov, od stráže prírody, od speleológov, ale aj od vlastníkov neštátnych lesov a pod.).  Citovať ich všetky by zabralo neúmerne veľa času, a preto sa obmedzím iba na jeden, pochádzajúci z prostredia inšpekcie:

„Veľa výrubov drevín mimo lesa (aj na veľkých plochách) sa už v súčasnosti vykonáva aj bez objednávok  a faktúr, na ústne dohody drevorubačsko-štiepkárskych firiem s rôznymi vlastníkmi pozemkov a pri nedostatku dreva na štiepku je to dobrý biznis.
Ak sa podmienky ešte zmäkčia, ako sa navrhuje v novele, budú stromy z krajiny miznúť ešte rýchlejšie ako doteraz. So zákonom pracujem denne a je v ňom od začiatku a najmä po niektorých jeho nešťastných novelách veľa nedostatkov, každá ďalšia zmena to len komplikuje a ako inšpektori sa potom trápime pri výklade a aplikácii v praxi.“

Pre prípad, že tento môj zásadný návrh nepodporíte sme spolu s kolegami Feckom a Mičovským všeobecné pripomienky zhrnuli do podoby nasledujúceho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu. Pri jeho tvorbe sme vychádzali aj z početných stanovísk expertov, za čo im aspoň touto cestou ďakujeme. Dovoľujem si podotknúť, že sme sa obmedzili len na vylepšenie či spresnenie niektorých navrhovaných ustanovení a de facto sme len zhrnuli pripomienky, ktoré sme už prezentovali v rámci rozpravy v prvom čítaní či na Výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Inými slovami, v tejto chvíli sa nepokúšame o zásadné zmeny, ktoré by sa dali označiť ako celková zmena filozofie zákona. K tomu sa, verím, dostaneme v dohľadnej budúcnosti.

Úvodom zhrniem, čoho sa tento náš návrh týka:

1. Definície predmetu zákona.

2. Ochrany prírody a krajiny ako verejného záujmu.

3. Ochrany biotopov v intenciách smernice o biotopoch.

4. Ochrana charakteristického vzhľadu krajiny.

5. Ochrana stromov vo voľnej krajine.

6. Spresnenia režimu ochrany v národných parkoch.

7. Vyhlasovania chránených území.

8. Posudzovanie vplyvov plánov a projektov na európsku sústavu chránených území.

9. Prechodné ustanovenia.