Slovensko je nádherná zmenšenina všetkého čo som videl

Výtvarník, pedagóg, organizátor umeleckého života a angažovaný občan, ktorý žiadnu neprávosť neprejde mlčaním, prvý moderátor novembrových námestí na Slovensku: prof. Rudo Sikora, je autor mnohých monumentálnych diel a zároveň osobnosť monumentálna svojim fyzickými i duševnými rozmermi: búrlivák so zmyslom pre trvalé hodnoty a zodpovednosť. Rodený Žilinčan (narodený v znamení Barana, 17.4.1946) sa považuje za jednu z najautentickejších postáv slovenského výtvarného umenia, napriek tomu (alebo práve preto?), že celé dve desaťročia pôsobil prevažne len na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne. Otvorený ateliér, ktorý zorganizoval v čase nastupujúcej normalizácie, bol manifestáciou umeleckej slobody, výzvou k nepoddajnosti a právom sa považuje za čosi ako programové východisko silnej generácie tvorcov, medzi ktorými má Sikora už desaťročia kľúčové postavenie. Filozoficky a esteticky ďaleko presahuje hranice úzko chápaného umenia a to najmä smerom k občianskemu aktivizmu, životnému prostrediu ba k celému Kozmu. Aj preto si jeho dielo a osobnosť zaslúžene získali medzinárodný ohlas.  

Milý Rudo, Katarína Bajcurová, kurátorka Tvojej dosiaľ poslednej veľkej výstavy v Danubiane o Tebe hovorí ako „veľkom mužovi slovenského umenia, ktorý má za sebou úctyhodné dielo, veľké nielen rozsahom a mierkou, ale aj silou a originalitou výtvarného posolstva.“ Za kľúčové problémy Tvojej tvorby považuje hlavne ekológiu, kozmológiu a spoločenský aktivizmus... Hovorí: „...A ako to uňho býva zvykom, výstavu koncipuje ako komplexné a jedinečné dielo tvorené na mieru daného priestoru...“ A pokračuje: „Sikorovmu svetu nikdy nebolo možné uprieť istú mieru pátosu – hoci ho vždy vyrovnával úspornosťou vizuálneho vyjadrenia – a etický apel... Hoci je Sikorovo gesto umelca-stvoriteľa stále nabité neskrotnou energiou a „medziplanetárnym“ rozmachom, človek-pozemšťan v ňom neustále pochybuje, neprestáva premýšľať o zmysle (konci?) našej cesty...“ Zdá sa mi, že Ťa uvedená charakteristika stručne a plasticky vystihuje. Čo by si však na nej korigoval, alebo čo by si k nej dodal Ty sám? Pokús sa, prosím Ťa, o stručnú sebareflexiu Ruda Sikoru z pohľadu dneška i 65 rokov, ktoré má šťastne za sebou!

Pani Bajcurová to napísala veľmi ústretovo voči mne a ja môžem len dúfať, že aspoň v niečom má pravdu... Ak by som chcel niečo spomenúť, tak roky 1969/70, keď som začal „tušiť“ niečo, čo som neskôr formuloval jasnejšie: začal som chápať „rovnicu“: vyrobme viac energie, ale nezničme si pri tom planétu! A tu niekde začína aj moje „konceptuálnejšie“ obdobie – spojenie ekológie – vzťahy v prostredí okolo nás s kozmológiou – vývojom planéty Zem v časopriestore okolo nej.

Okrem obrovských retrospektívnych samostatných výstav v pražskej Národnej galérii (2006), vo Veľtržnom paláci a v Slovenskej národnej galérii (2008) si vystavoval aj v desiatkach zahraničných galérií a múzeí. Čo Ti ešte do tejto „zbierky“ chýba, ktorý svetový výstavný priestor či podujatie sú pre Teba dosiaľ nesplneným snom či výzvou?

Svet je obrovský!... A má ohromné múzea, galérie umenia a iné veľkolepé priestory, kde by som chcel vystavovať! Nie pre slávu, ale možnosť popasovať sa s týmito priestormi. Nikdy nezabudnem na veľkorysú možnosť: dva mesiace inštalovať výstavu k mojej šesťdesiatke (Národní galerie a Veletržní palác, Praha). Mal som tam dve podlažia – hlavne prízemie bola veľká a provokujúca výzva: už pôdorys výstavy musel podporovať moju koncepciu – bola čitateľná ešte aj zo šiesteho poschodia. Jedenásť rozmerných objektov vytváralo akoby dvanástu inštaláciu, v ktorej sa pohybovali diváci. Takýto priestor bohužiaľ u nás nemáme.

Jednou z prvých Tvojich veľkých tém bolo životné prostredie. V jeho totálnom filozoficko-umeleckom chápaní a interpretácii si u nás i vo svete jedným z priekopníkov, ktorí predbehli dobu. Nie sú dodnes prekvapení zahraniční umeleckí kritici či „kunsthistorici“, keď vidia pod

Tvojimi dodnes aktuálnymi dielami dobu v vzniku spred 40 a viac rokov?

Ekologicko-kozmologické aspekty v slovenskej výtvarnej tvorbe z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia sú teraz predmetom záujmu, ktorý prekračuje hranice Slovenska. Vďaka internetu sa o našom snažení z tohto obdobia dozvedeli v rôznych kútoch sveta. Spomeniem, ako som bol príjemne prekvapený, keď moju výstavu v Slovenskej národnej galérii cielene navštívili experti z National Gallery vo Washingtone, D.C. a z veľkého múzea v Chicagu (Art Institute of Chicago). Ich hlavný záujem bol práve o práce, v ktorých som sa vizuálne, alebo textovo zaoberal životným prostredím a poukazoval som rôznymi formami aj na narúšanie ekologickej rovnováhy... (napr. cykly: „Diagramy dobra a zla“, „Rezy civilizáciou (Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou)“, „Čas... priestor“, „Výkričník“, „Otáznik“, „Habitat“ a ďalšie). Vytvoril som ich v rokoch 1969 – 1975, čiže 23- až 29-ročný a potešilo ma, že ľudí o generáciu mladších, ktorí žili v úplne iných podmienkach ako ja, oslovili práce, ktoré som ja v tom období doma ani nemohol vystavovať...

Tvoje verejné vystupovanie a kritika zlyhaní moci či stavu našej spoločnosti sú všeobecne známe. Menej známe je, že občiansky zostávaš verný aj svojmu záujmu o životné prostredie po celú tú dlhú dobu, čo sa poznáme. Pamätám si Ťa ako aktívneho brigádnika s fúrikom a lopatou v rukách, alebo s dreveným hranolom na pleci počas dobrovoľníckej rekonštrukcie padajúceho kláštora v Marianke v 80. rokoch minulého storočia, ako človeka, ktorý bezplatne poskytoval svoje diela na titulné strany časopisu Životné prostredie, Ochranca prírody či trilógie Šok z prosperity, ale aj ako aktivistu Mimovládneho výboru Naše Tatry či člena petičného výboru petície za záchranu bratislavského Parku kultúry a oddychu, ale aj ako „krstného otca“ ochranárskych publikácií. Ako vnímaš stav ohrozenia prírody a kultúrneho dedičstva dnes a do budúcnosti? V čom, podľa Teba, spočíva najväčšie riziko, najväčšia hrozba pre našu civilizáciu a jej kultúru – vrátane kultúry vzťahu k prostrediu?

Najväčšia hrozba pre našu civilizáciu je naša ľahostajnosť. Tá začína už vo vzťahu k nášmu bezprostrednému okoliu, obci, mestu, krajine. Keď sa tieto „ľahostajnosti“ spočítajú, vzniká ohrozenie celej planéty. V tejto „ľahostajnosti“ sa zlu darí – zlo sa vždy presadzuje rýchlejšie, než dobro. Teraz nehovorím len o znečisťovaní pôd, vôd, ovzdušia. Hovorím o úcte človeka ku tomu, čo vytvoril za stáročia on sám. Ochranári, a Ty to, Maňo, vieš najlepšie, ochraňovali a ochraňujú nielen prírodu – spomeňme si, koľko vzácnych objektov ste opravili, ochránili, ustrážili... Už vo svojom  Zápisníku začiatkom 70-tych rokov som vytvoril naivno- idealistický projektík, v ktorom som rozmýšľal ako už v materských a základných školách vzbudzovať v deťoch pocit spoluzodpovednosti za „naše“, teda aj „ich“ životné prostredie. Mnohokrát som sa presvedčil, že vzťah k tomuto prostrediu je deťom vlastný a prirodzený. A nádejal som sa, že ako dospelí, nech budú hoci aj v politike, budú k životnému prostrediu menej ľahostajní...

Ako hodnotíš vývoj svojej rodnej Žiliny v posledných rokoch? Akým smerom sa zmenila od čias Tvojho detstva? Myslíš, že sa tu darí skĺbiť nové zo starým, alebo nové hmoty sú skôr o brutálnymi zásahmi do organizmu historického centra mesta?

Pochádzam zo Žiliny, 9 rokov som žil pod Tatrami, od roku 1963 žijem v Bratislave a posledných 20 rokov čiastočne aj v Prahe. V Prahe sú tiež problémy, ale rozhodne prežilo toto mesto ostatných 20 rokov z miest, ktoré budem spomínať, najzdravšie. S porozumením k jej histórii sa renovovali a sprístupnili staré časti mesta a organicky sa včlenili do života a aj nové objekty znesú európske parametre. Napriek metru je však povrchová doprava stále veľmi prehustená. Žilinu, moje rodné mesto pravidelne navštevujem – žije tam moja mama, žijú tam súrodenci, bratranci, sesternice. A vždy, keď Žilinu navštívim, som zhrozený z jej „vývoja“. O skĺbení starého s novým sa nedá hovoriť – nové hmoty brutálne zasahujú do urbanizmu a organizmu mesta (známa kauza fara...), medzi krásnou funkcionalistickou tržnicou a priestranným bulvárom bol veľký priestor (kedysi tam bola obrovská hlava Lenina, díval sa nám rovno do spálne...), vždy som si predstavoval, ako tento priestor, ohraničený ešte Domom kultúry a hotelom Slovan bude oázou pokoja v podstate už v širšom centre, budú tu „pľúca“ mesta, dosadia sa ďalšie stromy, vytvoria zákutia pre odpočinok... To čo tam postavili, je zločin! Narodil som sa na Bôriku, blízko parku, kde bola krásna funkcionalistická výletná reštaurácia, čo z nej urobili, je paškvil...Vedľa postavili budovy, ktoré odkrojili z parku a bez ohľadu na mierky zničili charizmatický priestor parku a intímnej, tichej obytnej štvrte. Zo Žiliny pochádzajú mnohí skvelí architekti, viem si predstaviť ako trpia pri pohľade na tieto a iné „počiny“... V Bratislave, kde žijem najviac, mám tiež pocit, že sa mesto vyvíja chaoticky a bez dlhodobejšej vízie. Spomeniem aspoň jednu lokalitu: „Káblovku“. Blízo centra mohla byť zóna odpočinku, galérií, kaviarničiek, zelene v komplexe zachovanej industriálnej architektúry... Nikdy si neodpustím, že sme nevytvorili občiansky tlak na záchranu tohto miesta, ktoré by dávalo radosť a nádej mnohým obyvateľom Bratislavy. Verím, že občan bude v budúcnosti uvedomelejší a silnejší, ale mnoho dnes zničeného sa nedá vrátiť späť!

Čo máš zo slovenskej prírody a krajiny rád, čo obdivuješ, čo má, podľa Teba, u nás skutočnú hodnotu – aj v porovnaní s cudzinou, a čo by si Slovensko malo zvlášť chrániť?

Spomínal som, že od štyroch do trinástych rokov som býval pod Tatrami, najprv v Spišskej Novej Vsi a potom v Poprade. Chodievali sme s rodičmi do Slovenského raja , do Dobšinej, na Muránsku planinu, v Poprade som maj z detskej izby výhľad na celú panorámu Tatier a najvyšší sa mi zdal byť Slavkovský štít, bol som na ňom s otcom a strýkom a potom aj na ďalších tatranských štítoch a v dolinách. Keď sme sa v r. 1958 vrátili do Žiliny, tak som chodil, ako každý Žilinčan, do Malej Fatry, či už na túry, alebo lyžovať. Otec začal učiť na Vysokej škole dopravnej a tá mala chatky v Zuberci na Orave, a tak sme každoročne chodili do Roháčov. Postupne som pribral aj manželku a dvoch synov. Spoznali sme skanzen v Zuberci, vedeli sme, kde rastú najkrajšie huby a čučoriedky, poznali sme dôverne Huty, Borové, Kvačiansku dolinu, Roháčske plesá, Brestovú, Babiu Horu, Rákoň, Salatín... Spomeniem jednu epizódu: schádzali sme z ktoréhosi vrchu a môj vtedy asi päťročný starší syn Martinko bol už trochu unavený, a tak som ho zobral na plecia. Začul som, ako mu niečo hrká pod vetrovkou – vysvetlil mi, že zbieral odhodené hrdzavé konzervy, ktoré nepatria do prírody. A navlas rovnaká situácia sa odohrala o 10 rokov neskôr, keď mladší - Miško -potreboval moju pomoc pri zostupe. Akoby tieto zážitky potvrdzovali môj naivno-idealistický projekt, ktorý som už spomínal...

Videl som odvtedy mnoho krajín a obdivoval vzťah ľudí k svojej prírode, napríklad v Škandinávii, alebo v Arizone, Či v Kalifornii, a to nielen v národných parkoch. Videl som veľhory, ktoré ma svojou mohutnosťou nadchýnali, ale aj desili. Slovensko akoby bola taká nádherná zmenšenina všetkého, čo som videl – túto ľudskú, stredoeurópsku mierku by sme si mali chrániť – neorientovať sa bezhlavo na veľkolepé projekty – vízia do budúcnosti by mala byť: čím viac udržať pôvodnosť prírody a krajiny s jej historickými objektmi, ktoré sa tvorili stáročia a s „krajinkou“ zrástli – tie treba zachovať, zrenovovať a prirodzene ich začleniť do „ľudského kolobehu“- s maximálnym citom a úctou k našej prírode a histórii!

Ďakujem Ti za rozhovor a želám veľa zdravia, úspechov a nasledovníkov!

Otázky: Mikuláš Huba