Podšípania

Jedno konkrétne špecifikum ľudí z mojej generácie a z môjho okolia ovplyvnilo zásadným spôsobom. Drevená osada Podšíp vysoko nad sútokom Váhu a Oravy a rekreačná chalupa jedného z ústavov Slovenskej akadémie vied v nej. Miesto pre odborársku rekreáciu v osade bez elektriny a bez dopravy, hodinu pešej chôdze strmo do kopca vzdialenej od civilizácie. Unikát. Zrejme nielen na Slovensku. Uskutočnená vízia, či romantický sen môjho otca, ktorý ten ústav vtedy „kočíroval“. Pod tým, prečo práve Podšíp, sa podpísal úchvatný filmový týždenník, ktorý o tomto čerstvo opustenom drevenom zázraku ktosi nakrútil v roku 1967, ako aj otcove oravské korene, vďaka ktorým si spomenul, že Pod Šípom bol už ako chlapec so svojím krstným otcom Mikulášom z Veličnej. Čoskoro sa tu vytvorila svojrázna komunita chalupárov predchnutá presvedčením, že osadu treba zachovať v pôvodnom duchu. Okrem nás a ľudí z Ústavu experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV to boli najmä vtedajší študent architektúry Ivan Michalko, poslucháč Stavebnej fakulty SVŠT Mišo Smrečanský s priateľkou a neskôr manželkou Katou Alexy, mladá vedkyňa Dana Vaníčková (neskôr Žemlová) a výtvarníci Gusto Švábik a Robo Brun.

Nebolo v tých časoch vari človeka, ktorý by sa bol zjavil na Podšípe a nebol by zatúžil po niečom podobnom. A bolito nielen našinci, ale vďaka ústavným vedeckým kontaktom a študijným pobytom ľudia doslova z celého sveta. No keďže počet tamojších domčekov bol obmedzený a počet záujemcov stále rástol, začali sme podnikať prieskumné cesty do ďalších, dosiaľ neprebádaných kútov Slovenska, o ktorých  sme vedeli, alebo aspoň tušili, že by sa  tam dalo nájsť niečo podobné.

V roku 1985 sme postavili vernú kópiu drevenice na Podšípe, ktorá krátko pred tým vyhorela po zásahu bleskom. Krásna, prevažne komorná akcia, ktorá trvá jednu jeseň. Jeseň, najmä babie leto je čas, kedy sa  Šíp s Podšípom zvyknú podobať na koráb, plaviaci sa - súc zaliaty slnkom - morom hmiel, ktoré sa počas dopoludnia udržiavajú nad dolinami Váhu a Oravy. Opäť sa zaskvela zručnosť, dômyselnosť a sila majstra Smutniaka, Marka Hubu, ale aj začínajúceho majstra Antaga. Chodila sem skvelá partia, ktorá si po celodennej krásnej robote ešte vylepšovala náladu vínkom Paľa Hrkúta, husličkami Samka Smetanu a inými dobrotami.