Irónia osudu alebo možný spor o copyright

Akokoľvek sa môže zdať byť návrh Lojza Hlinu na zrušenie výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie originálny, v skutočnosti celkom originálny nie je. Ak si pozriete záznam z hlasovaní na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady v tomto volebnom období (ak si dobre pamätám, bolo to 4. 4. 2012), tak pri bode kreovanie parlamentných výborov jeden poslanec hlasoval proti vzniku výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ten poslanec som bol ja. Hlasoval som proti nie preto, že by som sa obával, že takýto výbor nebude mať dosť práce – veď agenda pôdohospodárstva a životného prostredia je obrovská – ale preto, lebo som nikdy nesúhlasil, nesúhlasím ani nebudem súhlasiť s tým, že pôvodne samostatný výbor pre životné prostredie a ochranu prírody bol de facto zrušený a podriadený výboru pre pôdohospodárstvo, čím sa zavŕšila degradácia environmentálnej agendy v Národnej rade. Podotýkam, že keď som prvý raz po prvých slobodných voľbách viedol envirovýbor, bolo pôdohospodárstvo jeho subordinovanou súčasťou (ako jedna zo zložiek životného prostredia), neskôr dlhé roky fungovali oba tieto výbory paralelne a až po prvom víťazstve R. Fica vo voľbách r. 2006 bol tento výbor zrušený (aby sme boli spravodliví: aj hlasmi vtedajšej opozície). Bol to nebezpečný krok nie preto, že by bolo apriori nežiaduce tematicky príbuzné výbory zlučovať, ale preto, lebo správa vecí verejných na úseku životného prostredia a ochrany prírody by mala mať z podstaty veci určitú autonómiu.

To, že som sa bol vzápätí po spomínanom hlasovaní na jar zvolený 2012 (tuším, že impozantnými 126 hlasmi) za predsedu tohto výboru, je len iróniou osudu.