Archív +25: Výhra či prehra?

Nežnú revolúciu na Slovensku v značnej miere uskutočnili práve ochranári. Životné prostredie sa vtedy spolu so stavom ľudských práv považovalo za prioritný spoločenský problém. Tvrdili to nielen autori Bratislavy/nahlas a nezávislých štúdií Charty´77 či Ekologickej sekcie, ale aj výsledky prieskumov verejnej mienky v Novembri ´89, ako aj niekoľko týždňov po ňom. Environmentálna obroda bola aj jednou z hlavných revolučných požiadaviek Verejnosti proti násiliu (VPN).

Minimálne z vyššie uvedených dôvodov je na mieste položiť si otázku, čo sa so životným prostredím, jeho ochranou i ochrancami, ale aj s celým zložitým spoločenským fenoménom, ktorým je náš vzťah k okolitému prostrediu – prírodnému, kultúrnemu i takpovediac úžitkovému, stalo za uplynulých bezmála 20 rokov.

Takto položená otázka má význam napriek tomu, že jednoznačná odpoveď na ňu je podobne ťažká ako odpoveď na otázku, či a nakoľko sa nám zvýšila kvalita života, alebo či sme spokojnejší a šťastnejší, ako sme boli pred Novembrom.

Problém je nielen v tom, že kým prostredie časti z nás sa určite zlepšilo, iní tento pocit, či už z objektívnych, alebo subjektívnych príčin mať nemusia. A netýka sa to len obyvateľov rómskych osád na východnom Slovensku či bezdomovcov.

Ďalší problém je ten, že samotný stav a vývoj životného prostredia sa dá len čiastočne objektivizovať a merať v podobe štatistických dát a na ich báze konštruovaných ukazovateľov. Práve to, čo sa merať dá, vykazuje za uplynulých 18 rokov zväčša (teda vo väčšine ukazovateľov) značný pokrok. Oveľa väčší ako pokrok napríklad vo sfére ekonomickej či spoločensko-kultúrnej. Aj to však relativizuje niekoľko skutočností (napr.: netýka sa to všetkých ukazovateľov vývoja Slovenska, rozhodujúce zlepšenie pripadá na prvé roky po Nežnej a kopíruje vtedajšiu hospodársku recesiu, východiskový stav na konci 80. rokov bol natoľko zlý, že sa dal vari už len zlepšiť a aj naša súčasná environmentálna výkonnosť naďalej výrazne zaostáva za vyspelými krajinami). Mnohé škodlivé prevádzky z čias socializmu zanikli, v poľnohospodárstve je menej chémie a náš priemysel narába s prírodnými zdrojmi celkovo efektívnejšie (aj keď ani zďaleka nie efektívne).

Ďalšia sféra, v ktorej nastal pokrok, sú inštitúcie a právny poriadok. Tieto dve vzájomne súvisiace oblasti sa za ostatných osemnásť rokov dostali – aspoň formálne – takmer z nuly na úroveň priemeru EÚ.

Rapídne tiež pribudlo environmentalistov – profesionálov.

Tým sa však výpočet pozitív viac-menej končí.

Čo by som dal na opačnú misku váh?

Vzťah bežného obyvateľa Slovenska ku všetkému, a teda aj k životnému prostrediu či prírode a jej zdrojom sa stal konzumnejší. Podľa vzoru PET fliaš akoby dary prírody boli výrobkami na jedno použitie. Celkove sa rozšírila bezprecedentná neúcta k prírode: od kvalitnej ornej pôdy pod automobilkami, cez les, ktorý vidíme len ako zásobáreň dreva, až po mestské parky, ktoré meníme na parkoviská. Je to cynické, hlúpe, krátkozraké, protiprírodne a protispoločenské zároveň.

Vznik príslušných inštitúcií vytvoril ilúziu, že životné prostredie je starosťou niekoho iného, a nie každého z nás. Na spontánne, dobrovoľné aktivity typu prednovembrového ochranárstva akosi už skoro  vôbec  nemáme čas.

Starostlivosť o životné prostredie je dlhodobo poddimenzovaná: finančne, ľudsky i takpovediac marketingovo. Navyše, keď sa už aj potrebné prostriedky v rozpočte nájdu, spôsob ich realizácie prinesie životnému prostrediu neraz viac škody ako osohu. Problémom v oblasti uplatňovania práva zostáva formalizmus, biedne rešpektovanie zákonov a nízka úroveň environmentálneho právneho vedomia, ale to je problém aj v iných oblastiach.

Životné prostredie a jeho ochrancovia nemajú vo vysokej politike vari ani jediného patróna. Žiaľ, neplatí to len na centrálnej, ale aj na komunálnej úrovni, hlavné mesto nevynímajúc.

Primitívna politizácia štátnej správy v oblasti, kde by mali vládnuť v prvom rade odbornosť a charakter, spôsobuje, že najkvalitnejších ľudí v takmer pravidelných intervaloch odstraňujeme. Dosiaľ posledným skutočne alarmujúcim príkladom v tomto smere sú „odídení“ riaditelia a pracovníci národných parkov.

Neúcta k prírode sa tu nebezpečne snúbi s neúctou k ľuďom.

A tak stále častejšie ochranári a ich sympatizanti, priamo postihnutí či nadštandardne citliví a osvietení občania zostávajú opäť, podobne ako pred Novembrom ´89 jediní, kto nesie kožu na trh. Nemali by sme ich v tom nechať samotných, lebo sa nám to vráti ako bumerang.

november 2007 (v skrátenej podobe vyšlo v SME, 19. 11. 2007)