Archív +25: O nedokonalosti štatistík

Všeličo človeku napadlo počas naliehavého pripomínania si 20. výročia pádu Berlínskeho múru a Nežnej revolúcie v Československu. To všeličo sa týka, povedané s Milanom Šimečkom, rovnako našich malých, súkromných dejín, ako aj dejín veľkých – národných, európskych a svetových.

Kam sme sa za tie dve desaťročia vlastne dostali? Teraz nemyslím tých, ktorí sa z rôznych príčin stali obeťami nových čias, prišli o prácu, bývanie či pocit sociálnych istôt. Myslím tým nás, ktorých malé dejiny sa vyvíjali počas celých tých dvoch desaťročí úspešne, a teda sa môžeme oprávnene cítiť nie ako porazení, ale ako víťazi.

Martin Bútora prišiel s tézou, podľa ktorej sme predbehli samých seba. Slovensko je, ak to meriame kritériami začlenenia sa do medzinárodného politického a ekonomického priestoru, najúspešnejšia z postkomunistických krajín. Ale mentálne, alebo ak chcete civilizačne, také úspešné ani zďaleka nie je. V tomto zmysle skutočne predbehlo samo seba, čo sa nemôže neprejaviť na jeho kondícii, tráviacej sústave a duševnom zdraví, na jeho kultúre, medziľudských vzťahoch, chápaní medzinárodných problémov a na mnohom ďalšom. A to ešte nehovorím o našom „etickom zdraví“, o tom, či a ako sme pomohli dobru a láske víťaziť nad lžou a nenávisťou, či sme boli ochotní aj dávať, alebo len brať.

Fenomén „dobiehania Západu“ však v našich končinách nie je len otázkou posledných dvadsiatich rokov, ale siaha hlboko do éry studenej vojny. Vracia nás v spomienkach do čias, keď sa na rok presne plánovalo (a s istotou vedelo), kedy Sovietsky zväz a jeho nedobrovoľní spojenci dobehnú a predbehnú Ameriku. (V ktoromsi mojom šlabikári zo základnej školy sa spomínal rok 1970, ale starší si určite pamätajú aj skoršie termíny). Západ sme v mnohom – najmä tom spotrebnom – dobehli. Problém je v tom, že sme sa pri preberaní západných vzorov a životných štýlov oveľa viac orientovali na jeho necnosti, ako na jeho cnosti (ale to by bolo na samostatnú štúdiu).

Nielen krajina ako celok dobiehala v uplynulých dvoch desaťročiach Západ. Aj my, jednotliví jej obyvatelia, sme podľahli nutkaniu dobehnúť stratený čas. Tie stratené roky a desaťročia, keď sa nedalo cestovať, otvorene hovoriť, čo si človek myslí, ale často ani vykonávať profesiu, pre ktorú sme mali predpoklady a ktorá by nás bola bavila. Bezhlavo sme začali prijímať všetky výzvy, ktorých najmä v prvých rokoch po... bolo neúrekom: cestovať, zúčastňovať sa na konferenciách a zahraničných pobytoch, publikovať, prednášať, organizovať, nechať sa voliť do rôznych grémií, podnikať, a pritom narážať na jazykové, kultúrne, psychologické a iné bariéry, čeliť závisti okolia, živiť rodinu, vychovávať deti, starať sa o rodičov a fungovať ako občania a spotrebitelia v nedokonalom slovenskom svete, kde skoro žiadne služby nefungujú poriadne. Ale napriek tomu sme to zvládli, dožili sme sa titulov, prosperity i uznania a vyhli sa pohromám, ktorým v tom istom čase museli čeliť milióny ľudí. Neraz ani nie tak ďaleko od nás.

Ani sme si v tom zhone pri naháňaní Západu a strateného času neuvedomili, ako prebehlo neuveriteľných 20 rokov a prišiel čas určitého vytriezvenia, bilancovania, hľadania odpovedí na otázky, čo zostalo po nás a čo je pred nami?

Opäť, použijúc štandardné západné kritériá merania úspešnosti, zostali po nás tony publikovaného papiera, popísaného vlastnými či prebratými myšlienkami, tisíce študentov s našimi menami zapísanými vo svojich indexoch, fúra funkcií, ale aj viac či menej úspešne realizovaných projektov, desiatky navštívených krajín, kilogramy vizitiek ľudí, ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nestretneme. Ale tiež určitá únava a pocit márnosti, neraz i sklamania. Z čoho vlastne? Z toho, že to všetko nebolo to najdôležitejšie? Že v tom bolo viac kvantity ako kvality? Že sme pri tom všetkom zabúdali na vďačnosť, pokoru, na to, že tu nie sme sami? Že svet by sa bol ľahko zaobišiel aj bez nás? Alebo problém je len v tom, že si všetky tieto veci, o ktorých sa nám mohlo v Novembri ´89 len snívať, nedokážeme vážiť, lebo, ako povedal istý múdry slovenský psychológ, uspokojená potreba prestáva motivovať? Možno aj to, ale obávam sa, že tých dôvodov je viac.

Jacques Rupnik hovorí v tejto súvislosti o akejsi únave z demokracie. Miroslav Kusý v reakcii na jeho slová skôr o únave z rastúceho deficitu demokracie. Na prvý pohľad si protirečia, ale možno majú obaja pravdu, ako sa to už v našej postmodernej dobe, kde pravda stráca monopol sama na seba, stáva.

Myslím si, že Slovensko a možno aj celá stredná Európa vrátane nás, ktorí tu žijeme, sme sa ocitli v akomsi hodnotovom a motivačnom vákuu. Od chvíle, keď sa skončila celonárodná diskusia o našom vstupe do Európskej únie a NATO, akoby tu chýbala skutočne veľká téma, hodná nad-štandardného kolektívneho uvažovania a angažovania sa. A keďže o nejakých témach a spoločenských problémoch spoločnosť, politici, médiá i radoví občania potrebujú diskutovať a riešiť ich, lebo to jednoducho patrí k životu, hľadajú sa problémy podružné, okrajové či priamo pseudoproblémy.

Akoby k nám vedomie o globálnej kríze ešte stále nedorazilo. Proti imigrantom z krajín, kde sa nedá slušne žiť, sme si vybudovali takmer nepreniknuteľné bariéry. Problém globálneho otepľovania zasa naši verejní činitelia vnímajú iba ako nástroj, prostredníctvom ktorého sa dá zarobiť na pochybných obchodoch s emisnými kvótami. Sústava chránených území európskeho významu nie je pre nás hodnota, ale niečo, čo nám nanútil niekto zvonku a nás to len obmedzuje. Vlastnú krajinu exploatujeme, akoby išlo o dobyté cudzie územie. A takto by sme mohli ešte dlho pokračovať. Ocitli sme sa v elitnom klube (už aj preto, lebo my sa vlastne vždy v novodobých dejinách dokážeme pridať práve včas k tým silnejším). Ale tento i ďalšie kluby vnímame len ako zdroj výhod, a nie ako záväzok. Ak od nás niekto žiada plniť záväzky, ktoré sme pred vstupom do klubu na seba zobrali, úprimne sa čudujeme, hneváme a sťažujeme. Vedomie, že by sme sa mali podieľať na riešení spoločných úloh, to, čo je populárne nazývať zdieľanou zodpovednosťou, nám akosi chýba.

Tým, že zatvárame oči pred takými veľkými civilizačnými výzvami, akými bezpochyby sú prehlbujúce sa globálne problémy, tieto následne živoria kdesi na najspodnejších priečkach agendy našich politikov, na okraji verejného záujmu a nevedieme o nich verejný diskurz. A tí, ktorí o nich diskutovať chcú, keď sa občas objavia v médiách či na verejnosti, pôsobia dojmom mimozemšťanov, lebo oslovujú úplne nepripravenú verejnosť.

Tento problém vyplával na povrch aj počas podujatí k 20. výročiu nežnej. Jediní zelení – nie straníckou príslušnosťou, ale spôsobom uvažovania – spomedzi početných účinkujúcich na inak vynikajúcom Stredoeurópskom fóre, ktoré sa konalo v Bratislave 17. – 18. novembra 2009, boli knieža Karel Schwarzenberg a prezident Václav Havel (pozri tiež Puková, A. (ed.), 2009). Ešte vypuklejšie sa to prejavilo počas verejnej diskusie v starej Opere Slovenského národného divadla, kde na javisku spolu s Havlom sedelo aj zo desať jeho priateľov – osobností zo Slovenska, ale ani jeden z nich nereagoval na jeho celkom jasne formulované environmentálne, ekologické, krajinárske a ekofilozofické myšlienky a podnety. Jednoducho, aj medzi intelektuálnou elitou je to u nás tabu, alebo vec, ktorá ešte počká.

Pritom skutočne veľké a rastúce problémy máme aj na Slovensku. Od chronicky neriešenej problematiky spolužitia Rómov a ne-Rómov, cez rastúcu vlnu xenofóbie, netolerancie a neonacizmu, nedostatok empatie voči menšinám akéhokoľvek druhu, nové, dosiaľ neznáme alebo tabuizované druhy násilia, všadeprítomnú korupciu a klientelizmus, nepoctivosť v podnikaní až po deficit prostriedkov do vedy, vzdelania, či kultúry, nedostatočnú efektívnosť v narábaní so zdrojmi a energetickú i environmentálnu (ne)bezpečnosť.

Politici na Slovensku všetky tieto prácne, dlhodobé a politicky nevďačné problémy celých 20 rokov usilovne „zametali pod koberec“. Ale nie veľmi odlišne sa správali aj kľúčové médiá. Akademická sféra sa viac-menej uzavrela vo svojej „veži zo slonoviny“, učitelia učili to, čo pred 20 rokmi, a tretí sektor robil, čo mohol a vedel, ale v tomto zápase Dávida s Goliášom dokázal byť reálne úspešný iba v niečom a z času na čas.

Pritom túžba po alternatíve, podobná tej, ktorá pred tri a pol rokom priviedla do českého parlamentu a vlády tamojšiu Stranu zelených, nemusí byť ani na Slovensku nič nereálne, alebo časovo príliš vzdialené. Jedna vec je však jednorazovo prekročiť päťpercentné kvórum a druhá je dlhodobo sa v politike udržať, či dokonca postupne, krok za krokom, zvyšovať svoj vplyv na spôsob nemeckých alebo európskych zelených. Preto dlhodobý úspech zelených v našich končinách je rovnako podmienený zmenou „spoločenskej objednávky“, ako aj pripravenosťou zelených v prípade volebného úspechu dokázať svoju kompetentnosť a dôveryhodnosť. Ako ukazuje český príklad posledných rokov, budú to mať o to ťažšie, že sa na nich budú klásť oveľa vyššie nároky, než na tzv. štandardné strany, na skorumpovanosť, nemravnosť, perfídnosť a nekompetentnosť ktorých sme si na Slovensku už pomaly zvykli.

Ako to všetko súvisí s nedokonalosťou štatistík? Tak, že ich priaznivý vývoj nemusí znamenať, že sa svet okolo nás vyvíja naozaj priaznivo. V ktorejsi televíznej diskusii som sa v súvislosti s krízou i naším 20. výročím vyjadril provokatívne, priam kacírsky: „stratili sme 20 rokov...“ Až som sa následne zľakol vlastných slov. Veď aj ja vidím a oceňujem všetky úspechy, ktoré sme dosiahli, považujem sa za človeka Nežnej revolúcie a v žiadnom prípade by som sa nechcel vrátiť do čias pred ňou. Ale zároveň je tu to nešťastné ALE. Dvadsať rokov sme sa naháňali za niečím, čo už svet dávnejšie začal opúšťať. Pred 20 rokmi sa na nás mnohí západní intelektuáli pozerali s nádejou, že my to na čele s Václavom Havlom a so skúsenosťou a ideálmi z našej Nežnej dokážeme inak, že sa vyhneme aspoň tým najzjavnejším chybám Západu. Asi je pravda, že skúsenosť je neprenosná a kým si človek i spoločnosť niečo sami nevyskúšajú, kým sa nepoučia na vlastných chybách, tak tomu neveria. Áno, bolo to 20 rokov veľkých zmien, alebo ak chcete 20 rokov relatívnej slobody, emancipácie, integrácie, technologického pokroku a modernizácie, sebarealizácie, užívania si a napĺňania konzumných snov. Ale aj 20 rokov slepých uličiek, sklamaní, rastúcich dlhov a deficitov, strát, nových druhov neslobody, nenaplnených očakávaní, nevyužitých príležitostí, chimér a ilúzií, života na „jedno použitie“ podľa hesla „po nás potopa“. Sebe sme možno pomohli, iným a svetu ako celku veľmi nie – a ani nás to netrápi. To, čo sme pred dvadsiatimi rokmi nedokázali formulovať
a realizovať regionálne, to, čoho sme sa predčasne vzdali, to musí dnes svet riešiť globálne. Aspoň takto chápem výzvu globálnej krízy v zmysle nového začiatku. Som zvedavý, či v tomto globálnom procese, ktorý považujem za neodvratný, dospejeme a so cťou uspejeme. Ak by som mal pocit z premárnenej príležitosti zhrnúť do jednej-dvoch viet, tak by zneli asi takto: „Keby sme viac času a energie venovali hľadaniu a rozvíjaniu skutočných hodnôt v duchu Novembra ´89, a nie naháňaniu sa za chimérami, mohli sme mať dnes pred ostatným svetom určitý náskok. Namiesto toho sme sa stali jeho – nie veľmi sympatickou – súčasťou, nepripravenou čeliť globálnym výzvam.“

november 2009