Na dvere nám v týchto dňoch klope advent a kríza. Prečo ich spomínam jedným dychom? Nielen preto, že prichádzajú spoločne, ale aj preto, že uvedomenie si prehlbujúcej sa hospodárskej, ekologickej a morálnej krízy by mohlo prehĺbiť aj naše vnímanie a prežívanie adventu. Napokon, máme na čo nadväzovať, okrem iného aj na odkaz novembrových námestí a ostrovov pozitívnej deviácie, ktoré im predchádzali. Bratislavskí ochranári na jar 1989, keď pripravovali spoločnosť na zmenu netušiac, že príde už v novembri, toho istého roku vo svojej Platforme okrem iného napísali: „Obmedzenosť zdrojov pri súčasnom spôsobe ich čerpania je zrejmá. Pritom naša spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu... Ekologické vedomie a morálka sa vyvíjajú pomalšie ako technické možnosti. Dnešná technológia a ekonomika už obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta niesť zodpovednosť. O ohrození základných hodnôt sa zatiaľ nehovorí dosť naliehavo. Kríza ľudských postojov sa týka celého spôsobu života... Sme chorí a musíme sa liečiť, nie je možné beztrestne pokračovať takto ďalej. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne považujú za normálne... Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo...“

Pred časom prijali slovenská vláda i parlament Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja. Vedľa seba sa tam vyskytujú dva princípy, ktoré v angličtine znejú veľmi podobne (efficiency a sufficiency), ale v skutočnosti sa vzájomne dopĺňajú a vo svojej synergii budú pre naše budúce životy zrejme rozhodujúce. Dobrovoľné zriekanie sa zotročujúcich materiálnych či iných nadbytočností nie je našťastie obeť, ale výhra: výhra pre jednotlivca i pre spoločnosť. Nejde o skromnosť vo všeobecnosti, ale o skromnosť v zmysle poznania rozumnej dostatočnosti našej spotreby. Keď si zoberieme ponuku a „spotrebu“ na strane duchovných hodnôt, tam sme totiž až neuveriteľne skromní. Aj takí guruovia koncepcie zvyšovania účinnosti využívania zdrojov, ako je profesor Weiszecker, zdôrazňujú, že akokoľvek vysoká technologická efektivita nie je zárukou udržateľnej budúcnosti, ak ju nedokážeme skombinovať s vyššou mierou rozumnej dostatočnosti či dobrovoľnej skromnosti. Je to obrovská výzva najmä pre našu, stále ešte plytvavú severnú pologuľu: prejsť z chiméry neobmedzeného rastu prosperity v materiálnom zmysle na rozvoj či rast v zmysle duchovnom. Ak toho náš model riadenia sveta nebude v krátkom čase schopný, potom nás dlh, ktorého finančná či ekonomická stránka oproti ekologickej, kultúrnej a morálnej sú len povestnou špičkou ľadovca, aj tak stiahne pod hladinu. Urýchlený a stále ešte viac či menej dobrovoľný prechod na paradigmu materiálnej nenáročnosti a duchovnej „neskromnosti“ bude rozhodujúci. O tom som presvedčený. Či sa tak skutočne stane, o tom mám vážne pochybnosti. Predsa len pravdepodobnejší scenár je tá nedobrovoľne obmedzená budúcnosť, zvaná tiež bieda a naše šťastie a dôstojnosť obetované na oltár konzumu posledných zvyškov odchádzajúcej éry iluzórneho rastu. Rastu na dlh a na úkor podstaty.

december 2011