Absenciou zákona o krajine vzniklo právne vákuum

(Úvodné slovo M. Hubu,  predkladateľa novely zákona o ochrane prírody a krajiny na 33. schôdzi NR SR.)

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“), som predložil na práve prebiehajúcu  33. schôdzu Národnej rady.

Hlavným zámerom predloženého návrhu zákona je pozastaviť, oddialiť a teda znemožniť uplatňovanie aktuálne prijatej novely zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) až do chvíle, kým nebude súbežne pripravený a prijatý aj zákon týkajúci sa ochrany a starostlivosti o krajinu.

Následne budú môcť obe tieto právne úpravy v rovnakom čase nadobudnúť účinnosť. Preto je potrebné nahradiť ustanovenia platného zákona takými ustanoveniami, ktoré sú obsahovo zhodné s ustanoveniami zákona o ochrane prírody a krajiny platnými do 31. decembra 2013, čím sa prinavráti zákonná ochrana charakteristickému vzhľadu krajiny, ktorá bola z cieľov zákona o ochrane prírody a krajiny s účinnosťou od  1. januára 2014 vypustená.

Vzhľadom na to, že hlavným účelom predloženého návrhu zákona je - ako už bolo povedané - oddialiť, resp. znemožniť uplatňovanie aktuálne prijatej novely zákona o ochrane prírody a krajiny až do chvíle, kým nebude súbežne pripravený aj zákon týkajúci sa ochrany a starostlivosti o krajinu, navrhujeme legislatívno-technickými úpravami všetky ustanovenia zavedené novelou zákona o ochrane prírody a krajiny zrušiť a tým  docieliť právny stav účinný do 31. decembra 2013. Takéto nahradenie platných ustanovení zákona sa však netýka obsolentných ustanovení predchádzajúcej právnej úpravy a ani ustanovení, ktorých prijatie priamo súviselo s požiadavkami príslušných smerníc Európskej únie.

Po prijatí zákona č. 506/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2014 vypadla zo zákona o ochrane prírody a krajiny  právna úprava poskytujúca právnu ochranu starostlivosti o krajinu. Počas celého legislatívneho procesu, predchádzajúceho prijatiu inkriminovanej novely, sme poukazovali na tento právny nedostatok, na čo navrhovateľ tejto novely, teda Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“, alebo „MŽP“) argumentovalo tým, že niekedy v skorej budúcnosti chystá samostatnú právnu úpravu starostlivosti o krajinu, avšak neuviedlo, v akom časovom horizonte. V tejto súvislosti musíme konštatovať, že Plán legislatívnych úloh vlády na rok 2014 so žiadnym podobným návrhom, ktorý by mal chrániť krajinu, nepočíta, a teda vyvstáva otázka, ako dlho bude právny poriadok Slovenskej republiky bez zákonnej ochrany krajiny a jej charakteristického vzhľadu a ako dlho bude trvať takéto právne vákuum, ktoré považujeme z viacerých dôvodov za nežiaduce a  neakceptovateľné.

K tomu dovoľte ešte malú poznámku: možnosť predkladať návrhy zákonov nad rámec uvedeného legislatívneho plánu vlády majú rezorty formou iniciatívnych návrhov, najmä ak ide o prioritný, alebo urgentný  štátny, verejný, prípadne celospoločenský záujem. Tomu by tento prípad aj zodpovedal, lebo ochrana krajiny takýto charakter má. Doterajšia prax nám však žiaľ neposkytuje žiadny dôvod predpokladať, že by súčasná vláda tejto problematike takúto dôležitosť pripisovala.

Zhrnuté a podčiarknuté: Z logického výkladu samotného názvu zákona o ochrane prírody a krajiny vyplýva, že jej hlavým predmetom a cieľom nie je len samotná ochrana prírody v užšom  zmysle slova, ale súbežne a v súlade s ňou aj ochrana krajiny, ako relatívne autonómneho fenoménu.

Návrhom zákona nechceme povedať, že posledná novela zákona o ochrane prírody a krajiny nepriniesla žiadne pozitívne zmeny smerom k účinnejšej ochrane prírody, avšak v zákone, ktorý má už vo svojom názve ochranu prírody a krajiny, nie je možné právne upravovať právne vzťahy týkajúce sa len prírody a vylúčiť z tohto procesu ochranu krajiny, ktorá je verejným záujmom. Samotné ministerstvo si musí byť vedomé toho, že charakteristický vzhľad krajiny, ako aj jej ďalšie hodnoty a funkcie je dôležité chrániť a nemôže postupovať tak, že vytvorí niekoľkomesačné, v horšom prípade i niekoľkoročné právne vákuum, kde sa nebude prihliadať na ochranu krajiny a jej charakteristického vzhľadu.

Navyše v novom zákone nie sú adekvátne premietnuté viaceré záväzky Slovenskej republiky voči ochrane krajiny, ktoré jej vyplývajú z ratifikácie Európskeho dohovoru o krajine v roku 2005.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo slovenského právneho poriadku sa vypustila ochrana charakteristického vzhľadu krajiny a starostlivosť o krajinu, prípadne povinnosť využívať krajinu udržateľným a po stránke ekologickej, estetickej a funkčnej najlepším možným spôsobom. A to bez toho, aby bola garantovaná príprava nového zákona,  upravujúceho ochranu krajiny a zachovanie jej charakteristického vzhľadu a ďalších vyššie uvedených hodnôt, kvalít a funkcií.

Okrem niektorých pozitívnych zmien boli poslednou novelou zákona o ochrane prírody a krajiny doplnené do nášho právneho poriadku aj také ustanovenia, na ktoré bolo ministerstvo počas celého legislatívneho procesu upozorňované prostredníctvom kritických zásadných pripomienok, ktoré neboli akceptované. Týka sa to predovšetkým ustanovení, ktoré vylučujú z ochrany niektoré druhy biotopov (napríklad poloprírodné, prirodzené, či  antropogénne) a vytvára sa tak právny stav, ktorý je vyslovene v rozpore so smernicou Rady 92/43/EHS zo dňa 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, ktorá pojednáva o ochrane prirodzených biotopov, a nie len prírodných, tak ako to máme v súčasnosti upravené v našom právnom poriadku práve vďaka poslednej novele zákona o ochrane prírody a krajiny.

Rovnako je opätovne potrebné pripomenúť, že pri schvaľovaní poslednej novely tohto zákona bolo odmietnutých niekoľko zásadných pripomienok, ktoré poukazovali na nesúlad predloženej novely s ďalšími ustanoveniami európskeho právneho poriadku, zrelativizovalo sa spoločenské postavenie ochrany prírody, skomplikoval sa režim vyhlasovania nových chránených území a umožnil sa masívny výrub drevín rastúcich mimo lesnej pôdy a zastavaného územia obce tým, že sa výrazne zjednodušili podmienky pre výrub stromov mimo zastavaného územia obce, čo sa už v súčasnosti prejavuje početnými sťažnosťami občanov na tému chystaných a miestami už aj realizovaných výrubov stromov (neraz dokonca vo veľkom  rozsahu), na ktoré sa nemusí  žiadať súhlas orgánu ochrany prírody.

Schválená novela v oblasti právnej úpravy postupu pre výskum nie je podľa názoru expertov ani v súlade s článkom 13 Charty základných práv Európskej únie, ako aj s článkom 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES o právnej ochrane databáz, ktorý ustanovuje, že na preklad, zmeny, usporiadanie a všetky ďalšie úpravy databázy má výhradné právo zhotoviteľ databázy, ktorý má  rovnako aj podľa písm. a) tohto článku  výhradné právo aj na rozmnožovanie databázy alebo jej časti akýmikoľvek prostriedkami. Pritom v schválenej novele sa stanovila oprávnenej osobe neprimeraná povinnosť odovzdávať výsledky svojho výskumu.

Po poslednej novele zákona o ochrane prírody a krajiny sa umožnilo zamieňať pozemky ako náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z titulu ochrany prírody, pričom sa stanovuje, že ministerstvo bude zverejňovať zoznamy pozemkov, ktoré sú vhodné na zámenu, avšak nebude zverejňovať zoznam a lokalizáciu tých pozemkov, za ktoré ich bude zamieňať. Takýmto postupom a nedostatočným informovaním verejnosti môže dôjsť k účelovým zámenám, ktoré sa minú hlavnému deklarovanému cieľu  novely zákona a Slovenská republiky tak môže špekulatívnym spôsobom prísť o pozemky, na ktorých môžu stáť v budúcnosti napríklad lyžiarske strediská. Prijatie takýchto netransparentných zákonných ustanovení budí podozrenie, že posledná novela zákona o ochrane prírody a krajiny nebola v tejto otázke motivovaná (len) verejným záujmom.

Na základe vyššie uvedených nedostatkov poslednej novely zákona o ochrane prírody a krajiny, vyššie uvedený výpočet ktorých nie je ani zďaleka úplný, navrhujeme zaviesť právny stav, ktorý platil podľa zákona o ochrane prírody a krajiny do 31. decembra 2013. Toto riešenie poskytuje ministerstvu dostatočný časový priestor na to, aby sa opätovne vysporiadalo s negatívnymi stanoviskami k zneniu poslednej novely zákona o ochrane prírody a krajiny (zákon č. 506/2013 Z. z.) a novelizovalo zákon o ochrane prírody a krajiny súčasne s prijatím nového zákona, ktorého predmetom úpravy by bola ochrana krajiny.

Ešte zmienka k bodu 159 nášho návrhu:

Návrh zákona upravuje viaceré prechodné ustanovenia rovnakým spôsobom, akým to urobila posledná novela zákona o ochrane prírody a krajiny, a to v prípade niektorých ustanovení aj zavedením nepravej retroaktivity. Ako už v tejto súvislosti konštatoval Najvyšší súd SR, pri nepriamej retroaktivite sa: „...uznávajú právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcnosti nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. Cdo 98/2010).

V nadväznosti na nové právne úpravy sa upravujú aj prechodné ustanovenia vo vzťahu k vyhlasovaniu chránených území, konaniam o náhradách za obmedzenie bežného obhospodarovania, nároku na vyplatenie finančnej náhrady v prípade programov starostlivosti o lesy.

K Čl. II

Navrhuje sa účinnosť predkladaného návrhu zákona so zohľadnením potrebnej dĺžky legisvakančnej lehoty na 1. júna 2014.