Migračná kríza a jej demografické, environmentálne, bezpečnostné a iné súvislosti

Štyri hlavné dôvody, prečo sme dnes tu:

Svoj pohľad na vec nám ponúkol Juraj Mesík, človek, ktorý je v slovenskom verejnom priestore prítomný už desaťročia: pre neskôr narodených spomeniem, že ešte ako študent založil v Banskej Bystrici organizáciu Ekotrend, ktorú komunistický režim rozprášil a jej členov perzekuoval. Neskôr podpísal polodisidentské prehlásenie Několik vět, v decembri 89 sa stal (ak sa nemýlim, tak druhým najmladším) poslancom Federálneho zhromaždenia, vzápätí predsedom slovenskej Strany zelených, ktorú v júni 1990 úspešne doviedol (ako najmladší stranícky predseda v ČSFR) do parlamentu. Po odchode z aktívnej politiky na národnej úrovni pôsobil naďalej na regionálnej a komunálnej úrovni. Zároveň založil a desať rokov viedol významnú nadáciu, ktorá sa dnes volá Ekopolis a po šiestich rokoch strávených ako konzultant Svetovej banky vo Washingtone, D.C. dnes prednáša na viacerých univerzitách - je uznávaným odborníkom na globálne problémy, výzvy, prognózy... – a zároveň je aktívnym publicistom. Jeho články i prednášky sú vždy zaujímavé, inovatívne až provokatívne, čo uznávajú aj tí a tie, ktorí a ktoré s niektorými jeho názormi nesúhlasia.

Druhý dôvod nadväzuje na ten prvý a prejavuje sa snahou poukázať na globálny, komplexný a neraz i synergicky pôsobiaci kontext migračno – utečeneckej problematiky, čo sme chceli vyjadriť aj názvom dnešného podujatia. Uvažovanie o globálnych problémoch a súvislostiach je na pôde nášho parlamentu nedostatkový tovar , a preto nezaškodí, keď takýto typ uvažovania do týchto priestorov občas „zablúdi“.

Tretí dôvod je môj (ale nielen môj) problém s tým, ako sa k otázke migrantov, či lepšie povedané utečencov, postavil premiér tejto krajiny, vláda ale aj parlament, a to nielen vládny Smer-SD, ale aj väčšina opozície. A tak dnešné podujatie chce byť aj symbolickým upozornením na to, že nie každý človek v tejto Národnej rade má na tento problém rovnaký názor ako Robert Fico.

A napokon, štvrtý dôvod je ten, že nie každý a každá z nás mal/mala možnosť byť na mieste činu a zažiť na vlastné oči a uši to, čo sa deje v potápajúcich sa preplnených   člnoch na rozbúrenom mori, v atakovaných   miestach hraníc či v utečeneckých táboroch. A tak chceme dať priestor tým, ktorí a ktoré túto možnosť mali. V prvom rade od nich by sme sa chceli dozvedieť aj to, ako sa dá čo najúčinnejšie, najadresnejšie a najadekvátnejšie pomôcť.

Zároveň sa mi žiada povedať aj to, na čo sa dnešné podujatie nechce hrať. Nechce byť objavovaním Ameriky dávno objavenej, poukazovaním na známu skutočnosť, že cisár je nahý, ani vzbudzovaním ilúzií, že dokážeme citeľne pomôcť riešiť, ovplyvňovať, alebo čo i len do hĺbky pochopiť problémy, o ktorých tu bude dnes reč.

Nepoviem nič nové, keď poviem, že problém má mnoho úrovní.

A snáď sa zhodneme aj na tom, že nejestvuje jeho dobré riešenie, iba zlé, menej zlé, alebo horšie ako zlé.

Ak nepočítame násilné a vynútené presuny miliónov ľudí po II. svetovej vojne, nemá novodobá Európa s podobným „sťahovaním národov“ skúsenosť a nemá odskúšané ani len ako – tak štandardné riešenia. Z toho logicky vypláva, že nik nepozná skutočne uspokojivý recept.

Emigrácia z Maďarska po r. 1956 a z Československa po auguste 1968 (a napokon aj exodus obyvateľov bývalej Juhoslávie po tamojšej vojne v prvej polovici 90-tych rokov minulého storočia) boli rádovo menej početné a ich základňa bola z podstaty veci limitovaná počtom postihnutých obyvateľov tej - ktorej krajiny, kým dnes sú zdrojom utečencov celé makroregióny a čoskoro možno celé kontinenty.

Niektoré konštatovania budú mať viac objektívny, iné viac subjektívny charakter. Iste je, že smerom do Európy sa vydal bezprecedentný počet ľudí. Medzičasom sa výrazne rozšírila, ergo zmenila EÚ, vznikol Schengen a pod. Má to svoje viditeľné, menej viditeľné i prehliadané príčiny: vojna, násilie, etnická i religiózna neznášanlivosť, extrémna chudoba, fenomén prevádzačstva, zmena klímy, šírenie sa púští, sucho, rastúci nedostatok úrodnej pôdy, pitnej vody, dostupných a udržateľných energetických zdrojov, demografický vývoj, vplyv médií či sociálnych sietí , teda informácií a dezinformácií a možno aj utajované záujmy tretích strán destabilizovať EÚ či tzv. Západ.

Faktom je, že problém sa nezačal v r. 2015. V skutočnosti sa „len“ presunul z krajín, v ktorých jestvuje už dávnejšie: Turecko, Jordánsko. Libanon a iné.

Utečenecká kríza podčiarkla obrovské mentálne a hodnotové rozdiely medzi tzv. starými a novými členskými štátmi, medzi ktorými nesolidárnosťou vynikajú krajiny V4. Smutný paradox je nielen to, že tieto krajiny patria medzi najväčších tzv. čistých príjemcov pomoci zo strany EÚ, čiže de facto zo strany bohatších štátov únie, alebo to, že od r. 1945 po súčasnosť z tohto regiónu smerom na západ odišli a o „strechu nad hlavou“ požiadali milióny ľudí, ale takýto postoj krajín V – štvorky je aj v príkrom rozpore s uvažovaním a hodnotami otcov – zakladateľov tohto zoskupenia.

Prejavuje sa a prehlbuje sa individualizácia a protirečivosť postojov lídrov: stačí spomenúť mená Angela Merkelová či pápež František a na druhej strane postoje politikov, ako sú Robert Fico či Viktor Orbán. Výrazná je však polarizácia aj vo vnútri jednotlivých krajín, stačí spomenúť najviac postihnuté Nemecko: jeho západ vs. jeho východ a to celé vs. nárazníkové Bavorsko...

V ostentatívne nesolidárnych krajinách, ku ktorým patrí, žiaľ, aj Slovensko, časť obyvateľov podporuje aktuálnych vodcov, druhá časť sa od ich postoja ku kríze dištancuje a časť sa za nich vyslovene hanbí.

Minimálne dve skupiny subjektov si z tejto agendy urobili výhodnú živnosť:

Prevádzači a populistickí politici, vezúci sa na vlne a posilňujúci tendencie nevraživosti voči cudzincom.

Paradoxy:

Utečenecká kríza trvá roky, ale všimli sme si ju až v ostatných mesiacoch, keď prenikla do Európy.

Často nekresťanské postoje ľudí, ktorí seba samých vyhlasujú za kresťanov.

Často nesociálne postoje ľudí, ktorí samých seba označujú za sociálnych demokratov.

Často nesolidárne postoje tých, ktorí mávajú zástavou s heslom solidarita.

Ide o problém, ktorý sa nedá vyriešiť v krátkom čase a je dosť pravdepodobné, že sa nedá - v technickom zmysle slova - vyriešiť vôbec. Dá sa len čo najlepšie pochopiť, (možno) čiastočne regulovať a čo najlepšie sa s ním naučiť žiť.

Okrem toho, že ide o obrovskú výzvu a ľudskú tragédiu, má aj svoje pozitíva, v duchu známeho, že všetko zlé je aj na niečo dobré.

Núti nás to uvažovať o niečom a zaujímať postoj k ničomu, o čom sme dosiaľ hlbšie neuvažovali.

Podnietiť takýto typ uvažovanie je - ako tu už bolo povedané - aj jedným z hlavných cieľov dnešného stretnutia.

Vzhľadom na to, že od návratu zo Summitu Zeme v r. 1992 v Rio de Janeiro, kde som bol prvý raz bezprostrednejšie konfrontovaný s globálnymi problémami, sa pokúšam o týchto veciach hovoriť aj so svojimi študentmi a mám na túto tému pripravených aj niekoľko prezentácií, pôvodne som si myslel, že niektorú z nich tu aj krátkosti predstavím, ale nechcem zneužívať pozíciu organizátora a tak radšej prenechám viac priestoru našim milým a kompetentným hosťom.