Namiesto výnimočnej krajiny sa stávame krajinou výnimiek

V uplynulom období som bol autorom dvoch interpelácií. Obe boli adresované pánovi ministrovi Žigovi. Prvá sa týkala ochrany krajiny a druhá udeľovania výnimiek zo zákona o ochrane prírody a krajiny a podozrenia z príliš ústretového prístupu MŽP k finančným skupinám a ďalším investorom, realizujúcim svoje rozvojové zámery a podnikateľské aktivity na území národných parkov a ďalších chránených území.

Obe odpovede som dostal s viac ako trojtýždňovým oneskorením po zákonom stanovenom termíne. Keďže sa to v prípade odpovedí tohto člena vlády stalo opakovane, podal som na neho sťažnosť a keďže ide aj o poslanca, ktorého mandát spočíva, ale nezanikol, dávam tento prípad do pozornosti aj Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady.

Ak by za týchto okolností boli odpovede pána ministra Žigu na moje interpelácie  napísané hoci aj zlatým písmom, alebo hoci by boli vytesané do kameňa, nemôžem ich akceptovať,  ak prídu tri týždne, alebo mesiac po zákonom stanovenom termíne.

Moja nespokojnosť sa však netýka len tejto takpovediac procesnej stránky, ale ako to už býva zvykom, ani po stránke obsahovej ma odpovede pána ministra neuspokojili, aj keď im nemožno uprieť určitú štylistickú či slohovú úroveň.

Ale poďme k tomu obsahu. Čo sa týka mojej prvej interpelácie na tému krajina, kuriózne je už to, ako pán minister chápe pokrok pri plnení Európskeho dohovoru o krajine, ktorého zmluvnou stranou sme už bezmála desať rokov, a preto by sme mali celkom logicky plniť úlohy, ktoré z neho vyplývajú. To plnenie dohovoru v podmienkach SR nie je, mierne povedané, ideálne. A pri odstraňovaní tohto deficitu zvolil pán minister naozaj originálny postup: vypustil z predmetu zákona o ochrane prírody a krajiny čo i len zmienku o ochrane charakteristického vzhľadu krajiny.

Ja som na tomto mieste už viackrát spomínal paradox, ktorý spočíva v tom, že kým slovenskí vedci: krajinní ekológovia, geografi, environmentalisti a ďalší, ale aj viacerí experti v rezorte životného prostredia, či už v rámci Slovenskej agentúry životného prostredia alebo na samotnom ministerstve predstavujú v európskom meradle nadštandard, ak už nemám rovno povedať, že patria k špičke, zatiaľ slovenská krajina, nad ktorou by malo mať ochrannú ruku práve ministerstvo životného prostredia, chátra, pustne a degraduje. A minister, ktorý má starostlivosť o krajinu vo svojej náplni, robí všetko pre to, aby tento odborný potenciál nevyužil, prípadne sa svojich kompetencií  vo vzťahu k slovenskej krajine zbavil.

Vo svojej interpelácii netvrdím - ani som nikdy netvrdil - že Slovensko ignoruje všetky záväzky, ktoré mu vyplývajú z Európskeho dohovoru o krajine, tvrdím len, že ignoruje viaceré záväzky. A Vy tomuto neželanému stavu, vážený pán minister Žiga, aktívne napomáhate. Veď ako inak sa dá nazvať Váš názor, že charakteristický vzhľad slovenskej krajiny nemôžeme zo zákona chrániť, lebo na to údajne nepostačuje naša poznatková báza. Ak je to tak, potom kam sa podeli tie milióny z verejných zdrojov, ktoré sa na budovanie tejto poznatkovej bázy vynaložili? Alebo, ak naozaj nie je dobudovaná, aké systematické kroky podniká ministerstvo na to, aby sa urýchlene dobudovala? A ak ani toho nie sme schopní, informujme  Radu Európy že nemôžeme byť naďalej zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o krajine.

Alebo opýtam sa ešte inak. Ste presvedčený, pán minister Žiga, že v takom Provensalsku, Toskánsku, Anglicku, Rakúsku či na južnej Morave vedia toho o svojej krajine podstatne viac, ako my? Predpokladám, že ani nie, a predsa charakteristický vzhľad svojej krajiny chrániť dokážu.

Bezmála polovica štátov EÚ má ochranu krajiny zakotvenú vo svojej ústave, čo ste Vy pred pár dňami - keď na to bola vhodná príležitosť - odmietli.

A ešte pár slov k mojej poslednej otázke, týkajúcej sa  moje interpelácie na tému krajina: Tvárite sa, vážený pán minister Žiga, že netušíte, o akej ujme na prírodnom a kultúrnom dedičstve v dôsledku prijatia Vášho zákona č. 506/2013 Z. z. hovorím. Tak Vám to pripomeniem: boli to napríklad dôsledky radikálnej liberalizácie výrubov hodnotnej voľne rastúcej zelene, ktorý vyvolal vlnu priam verejného pohoršenia, čo máme aspoň čiastočne aj zdokumentované.

Keďže naše opakované snahy riešiť Vami spôsobenú situáciu boli hádzaním hrachu o stenu, musel tento problém, ktorý ste svojou tvrdohlavosťou spôsobili, riešiť pozmeňujúci návrh  Vašich vlastných poslancov a poslankýň k nenápadnej novele zákona o ochrane prírody a krajiny v júni t.r.

Som presvedčený o tom, že ujma na kultúrnom a prírodnom dedičstve, ktorú Váš zákon počas 9 mesiacov svojej účinnosti spôsobil, je obrovská, aj keď dosiaľ ekonomicky ťažko vyčísliteľná. Hoci, keby kompetentné orgány chceli, minimálne kvalifikovaný odhad veľkosti tejto ujmy by vykalkulovať dokázali.

Pozoruhodná je aj zmena rétoriky, čo sa týka prípravy samostatného „zákona o krajine“. Je verejným tajomstvom, že na príprave tohto zákona Váš rezort a jeho odborné zložky dlhodobo pracujú. Polooficiálne tu zaznieval aj argument, že ministerstvo vypúšťa ochranu charakteristického vzhľadu krajiny z predmetu novelizovaného zákona o ochrane prírody a krajiny s tým, že sa pripravuje „zákon o krajine“, ktorý bude túto problematiku riešiť. Ale v odpovedi na moju interpeláciu píšete, že potrebnosť podobného zákona v budúcnosti ešte len zvážite.

Dlhodobo za problém uplatňovania práva vo sfére ochrany prírody považujem inštitút výnimiek. A preto som sa o jeho uplatňovanie  v rezorte ŽP zaujímal vo svojej druhej interpelácii.

Odpoveď pána ministra na tento okruh otázok, týkajúci sa udeľovania výnimiek, je ukážkou toho, že aj zdanlivo vyhýbavá odpoveď môže mať veľkú vypovedaciu hodnotu.

Cit. z odpovede pána ministra: „Pre spracovanie prehľadu, ktorý žiadate, by muselo  byť vyčlenených niekoľko pracovníkov na každom z okresných radov v sídle kraja, ako aj na samotnom ministerstve...“ Z tejto odpovede som sa dozvedel minimálne dve skutočnosti: výnimky zo zákona sa osobitne neevidujú a je ich podľa všetkého oveľa viac, než ako som si myslel. K tomu len toľko, že kým známe príslovie hovorí, že výnimka potvrdzuje pravidlo, v našej štátnej ochrane prírody sa výnimka stáva pravidlom a Slovensko sa z výnimočnej krajiny mení na krajinu výnimiek.

Hneď z nasledujúceho odseku som sa dozvedel, že jediný, kto spomína bližšie nešpecifikované dohody a konflikt záujmov, som ja. Moja osobná skúsenosť je však opačná: sú to veci, o ktorých si už „aj vrabce na plote čvirikajú“.

Pán minister mi radí namietať a prípadne podať podnet na príslušnú prokuratúru.

Veď hej, ani to by nebolo od veci. Len to nie je v mojich časových možnostiach a ani celkom v kompetencii, keďže na to máme Slovenskú inšpekciu životného prostredia, Štátnu ochranu prírody SR, Stráž prírody a ďalšie kompetentné subjekty: len im treba dať zelenú, všestranne ich podporiť, a nie obmedzovať, zastrašovať a znevažovať... Napokon zopárkrát som podobný podnet aj podal. Naposledy v lete tohto roku, a to priamo na pána ministra Žigu. Výsledkom bola polstranová nekonkrétna odpoveď, ktorá prišla mesiac po zákonom stanovenej lehote.

V závere svojej interpelácie som sa pýtal na vzťah ministra k RNDr. Anne Juskovej, bývalej vedúcej pracovníčke odboru ochrany prírody na ministerstve, ktorá prišla o miesto počas prvej vlády Roberta Fica a dnes pracuje pre J and T a zároveň donedávna pôsobila ako poradkyňa ministra Žigu, čo vo svojej odpovedi aj priznáva. Tento prípad - vyvolávajúci podozrenie zo zjavného konfliktu záujmov -  bol v tomto roku nemálo medializovaný.

Ako pán minister Žiga konštatuje vo svojej odpovedi, cit.: „Našu spoluprácu s pani Juskovou sme ukončili v septembri tohto roku, pretože sa chce venovať iným pracovným aktivitám a nemá záujem, aby sa či už ministerstvo, alebo jej osoba, stali terčom vykonštruovaných nekonkrétnych obvinení a politikárčenia. Je mi to pre jej odborný prínos úprimne ľúto“.  Odborná spôsobilosť pani dr. Juskovej vo sfére ochrany prírody je jedna z mála vecí, na ktorej sa s pánom ministrom Žigom asi zhodneme, len je škoda, že zamlčal to podstatné, prečo pani Jusková už nepracuje na ministerstve životného prostredia a prečo musela odtiaľ - na škodu veci - odísť práve počas I. vlády Roberta Fica, kedy v štátnej ochrane prírody na Slovensku nezostal kameň na kameni, aj keď ako chabá výhovorka sa dá použiť skutočnosť, že väčšinu tohto času bol rezort životného prostredia v rukách  koaličného partnera Smeru-SD – Slovenskej  národnej strany.

Takže tak, pán minister, nože si nalejme čistého vína a pozrime sa na skutočné príčiny toho, prečo to s pani Juskovou a mnohými ďalšími schopnými ľuďmi dopadlo tak, ako to dopadlo!

Ale cieľom mojich interpelácií nebolo hodnotiť prácu rezortu životného prostredia. K otázkam, s ktorými som a obrátil na pána ministra, ma inšpiroval reálny stav a vývoj prírody a krajiny na Slovensku, ktorý sa snažím pozorne sledovať v priebehu rokov ba desaťročí a ktorý ma miestami napĺňa nielen smútkom, ale priam hrôzou a zdesením. A slovenská realita, to ako vyzerá a kam smeruje naša príroda a krajina, to je to pravé zrkadlo nastavené rezortu životného prostredia, ale nielen jemu.

Moje opakované otázky, adresované členom vlády, nie sú prejavom nijakého politikárčenia či kverulantstva, ale len reakciou na to, čo vidím, čo počujem a čo čítam. A z druhej strany očakávam okrem poctivých odpovedí aj a najmä úprimnú snahu veci zlepšovať, a nie sústavne všetko zlé zametať pod koberec.

Takže na záver už len pomaly obligátna formulka: s odpoveďami na moje interpelácie, uvedenými pod b. 4 a 5 zoznamu odpovedí,  nemôžem vysloviť spokojnosť.

Ďakujem za pozornosť.

Záznam z vystúpenia: http://mmserv2.nrsr.sk/NRSRInternet/Vystupenie/129923/video.html