Za RNDr. Petrom Strakom, PhD.

Tak je nás, žiaľ, o jedného menej.

Peter bol zakladajúcim členom nášho ochranárskeho snemu, ale ochranárom bol od študentských čias. Pamätám si, keď ako nádejný geológ bojoval za zachovanie prírodno-technickej pamiatky: lomu mariatálskych bridlíc, neskôr aj Sandbergu, ako aj ďalších vzácnych a ohrozených lokalít. Bolo to ešte niekedy začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Poznali sme sa zo školy, potom sme sa stali susedia, o niečo neskôr sme sa zaradili medzi aktívnych bratislavských ochranárov – on ako zakladateľ geologickej ZO-čky, ja ako šéf Základnej organizácie č. 6. Peter však stihol mať opletačky s bývalým režimom aj za iné – ešte viac politické, či rebelské – veci.

Neskôr sme spolu zakladali prvú Stranu zelených, kde sa Peter Straka postupne stal jej 1. podpredsedom. O ďalšie dva roky sme spoločne stáli pri zrode Spoločnosti pre trvalo udržateľný život a v r. 2015 pri vzniku Slovenského ochranárskeho snemu. Významnú úlohu zohral Peter aj v štátnej správe: niekoľko rokov bol sekčným šéfom pre ochranu prírody a krajiny na ministerstve životného prostredia. Za jeho éry vznikla napr. Štátna ochrana prírody SR (vedenie ktorej ho však neskôr sklamalo). Najmä vďaka nemu sa v Bratislave konala 4. Konferencia zmluvných strán (COP) Dohovoru OSN o biodiverzite, najväčšie medzinárodné enviro-podujatie v dejinách Slovenska (pre nezasvätených: analógia napr. COP, ktorá prijala Parížsku dohodu o klíme). Inak, je pozoruhodné, ako ho osud, náhoda alebo okolnosti „presunuli“ od vedy o neživej prírode, ktorú vyštudoval, k prírode živej a najmä k jej rozmanitosti a rôznorodosti.

Petra som vnímal najmä ako veľmi kompetentného experta s podloženými – aj keď na môj vkus niekedy až príliš skeptickými – názormi na všetko, čo sa týkalo ochrany prírody a životného prostredia. S odstupom času musím priznať, že život dal zväčša za pravdu jemu, a nie mne. Spolu sme robili na viacerých ambicióznych projektoch. Občas sme sa pohádali, ale napokon sme sa vždy nejako dohodli. Ale aby bolo jasné. Jeho kritika bola takmer vždy konštruktívna, lebo za maskou skeptika a vtipného ironika sa skrývala duša idealistu. Jeho štandardná reakcia na naše iniciatívy bývala asi takáto. "Viem, že to myslíte dobre, tak to podporím. Aj keď môj názor je trochu iný".

Pred dvoma týždňami mi posledný raz napísal. Reagoval na diskusiu o pripravovanom stavebnom zákone, a len tak, akoby mimochodom, v závere mailu konštatoval: „...7. 4. sa mi otočil život naruby a strihám meter. Som na Národnom onkologickom ústave v rukách miestnych šamanov, ale nevyzerá to dobre. Žiaľ, prejavilo sa to už neskoro s metastázami na pečeni, pľúcach a iných vnútornostiach a rastie to z pankreasu. To prišlo nečakane a veľmi tvrdo. Takže sa, žiaľ, zaradím k pasívnym členom – pokiaľ tu budem. Maj sa krásne a vydrž! Trimaj še!, Peter“. Tento Petrov odkaz, apel či prosba sa týka vlastne nás všetkých. Iba on má svoju misiu statočne už za sebou. Nebál sa chodiť po nevyšliapaných chodníčkoch a aj tentoraz sa po nich vydal ako prvý z nás. Verím, že nájde pokoj a harmóniu, ktorú vždy hľadal na potulkách prírodou – v Poloninách, v doline Parichvost, na prechádzke so psom, pri pohľade z okna na dunajské luhy, v diskusiách pri pive, či s vetrom vo vlasoch na svojej obľúbenej motorke.

Kto ste ho poznali, venujte mu, prosím, tichú spomienku.
R.I.P.

Maňo Huba (za priateľov a priateľky, ochranárov a ochranárky)

****

Posledná rozlúčka s Petrom Strakom bude v pondelok 13. 5. 2019 o 12:30 v krematóriu v Bratislave.
 
****
Je to šok: nech Ti je, Peter, slovenská zem ľahká.
RIP
Úprimná sústrasť pozostalým...
Dušan Bevilaqua
 
Mne je to strašne ľúto, furt sme do telefónu hovorili o tom, ako pôjdeme na to pivo, už si ho nedáme....Naposledy som s ním hovorila asi pred dvomi mesiacmi, nič nenaznačil... Vlani sme stihli jednu prechádzku s jeho psom, ani vo sne mi nenapadlo, čo sa stane. Peter mi prvý z ochranárov písal listy, čomu sa venovať ešte v Prírode pre zajtrajšok - za sociku. Bol to otvorený a odvážny chlapík, už vtedy som ho obdivovala....Účinkoval v Prírode pre zajtrajšok, v Eko ďalej...?, aj v Reportéroch - vždy na plné ústa....
Katarína Začková
 
S Peťom sme pred rokmi niečo budovali, prebral som po ňom (na chvíľu) funkciu na MŽP SR, mali sme viacero debát, aj sme sa hádali, ale mal v hlavne jasno, bol priamy a veľa toho vedel. Zdá sa mi, že tí múdri odchádzajú priskoro...  Je mi to ľúto.
Jano Kadlečík
 
Dovolte vyjádřit soustrast celé Vaší rodině nad ztrátou Petra, kterého jsem poznal jako nebojácného ochránce přírody v SZOPK (stále ho před sebou vidím, jak nezapomenutelně chrání Sandberg), pak ve Straně zelených a ještě později, to už jen při občasných setkáních (když jsem se dostal do Bratislavy anebo Peter do Prahy) jako charakterního vedoucího pracovníka MŽP. (asi velmi řídký to případ) a nakonec i  z jeho příspěvků v rámci společenství SOS. Čest jeho památce.
Pavel Šremer
 
Maňo,
tak nás je zase o jedného menej (ako si napísal), tak nám zase odišiel jeden kamarát ... A ja som tak strašne ďaleko a je mi tak strašne smutno... Ako by som chcela byť s vami, pri vás, spolu si poplakať, spolu si zaspomínať, ... - byť spolu.
Nuž, správa ma dosť zaskočila, ešte pred Vianocami sme si s Petrom vymenili maily a teraz ... zrazu nie je. Bude mi veru chýbať, hoci sme si napísali tak raz za rok - jeho kamarátstvo, jeho humor, jeho nadšenie a láska k prírode, spoločné spomienky,... jednoducho - bude mi chýbať ten veľký "teddybear".
Maňo, veľa, veľa síl tebe aj všetkým okolo teba v týchto smutných a neľahkých dňoch (aspoň v srdci som pri vás), keď od nás odišiel ČLOVEK. Peter zostane navždy v mojich spomienkach a v mojom srdci.
S úctou,
Maruška Papšíková
 
Ostávajú spomienky a pamiatka na skvelého súpútnika-ochranára. Bolo mi cťou spoznať Petra, zakladať s ním a ďalšími spriaznenými zelenými dušami prvú Stranu zelených v 89-om a do roku 1992 ju budovať, okrem toho spolupracovať v rámci medzinárodnej kooperácie na ministerstve, kde sa na nejaký čas opäť stretli naše cesty počas jeho šéfovania sekcií ochrany prírody a krajiny. Budeš nám chýbať Peter. Odpočívaj v pokoji.
Úprimnú sústrasť rodine a blízkym.
Michal Deraj
 
Och, úprimnú sústrasť! To je nesmierne smutná správa. Petra som poznal od začiatku deväťdesiatych rokov ako úprimného a zanieteného človeka, s veľkým rozhľadom, zmyslom pre humor a komunikačným darom. Bude veľmi chýbať.
Boris Strečanský
 
Z toho minima osobných pracovných stretnutí zostáva spomienka na nekompromisného odborníka a fajn človeka. Ďalej hráme vo výraznom oslabení. R.I.P.
Ľuba Kolková
 
A okrem toho všetkého som stratil aj druha, motorkára.
Fakt, že za môj skúter, si robil so mňa skôr srandu.
Peter, budeš chýbať.
Marcel Zajac
 
Som v šoku. … Úprimnú sústrasť. … Ešte prednedávnom mi volal … a bol zdá sa, plný sily :-(
Marcel Uhrin
 
Odpočívaj v pokoji Peter. Som rád, že som mal tú česť Ťa spoznať.
Rodine a blízkym úprimnú sústrasť.
Imro Vozár
 
Tak, toto ma veľmi zaskočilo, úprimnú sústrasť všetkým :(
Janči Dobšovič
 
Smútim s Vami, úprimnú sústrasť.
Sabina Barborjak-Galeková
 
:-( R.I.P.
Heňo Pifko
 
Tak toto mi je nesmierne ľúto. Úprimnú sústrasť.
Mira Čierna Plassmann
 
Zvláštne, niekedy začiatkom týždňa mi chodil po rozume. Teda Peter Straka.
Zase nesprávne odišiel správny človek, namiesto .........
Peter Kresánek
 
Úprimnú sústrasť blízkym. Bude nám chýbať.
Jano Szőllős
 
Je mi to ľúto, R.I.P. Peter.
Anna Zemanová
 
Úprimnú sústrasť. Tiež som škokovaný, nedávno sme spolu telefonovali a bol v pohode.
Samuel Pačenovský
 
Ostala prázdnota. A spomienka. Niet slov.
Peter, ďakujeme!
Ľuba Trubíniová
 

Reč Ladislava Mika, vedúceho Zastúpenia Európskej komisie v SR, na smútočnom obrade:

Vážená smútiaca rodina, vážení prítomní,

keď som sa od svojho či skôr nášho spoločného priateľa Maňa Hubu začiatkom mája dozvedel, že navždy odišiel Peter Straka, bol som zaskočený a myslel som, či skôr dúfal, že ide len o zhodu mien.... Žiaľ, bol to neúprosný fakt. Stále sa mi to ešte zdá ako správa z inej dimenzie, je ťažké tomu uveriť.

Pre mňa, aj keď som pobýval viac v Čechách a v zahraničí, bol Peter jednou z najvýraznejších a len ťažko prehliadnuteľných postáv ochranárskeho hnutia na Slovensku, svojrázny, priamy, úprimný – bol som vďačný za to, že som ho mohol nazývať svojím priateľom. Aj preto som dnes tu, medzi Vami. Chcem tu za seba, ale snáď aj za jeho najbližších priateľov z bratislavského ochranárskeho hnutia – a možno za mnohých ďalších priateľov zo Slovenska i zo zahraničia, s úctou a poďakovaním pripomenúť aspoň v čriepkoch jeho podiel na ochrane našej prírody, nášho – ale aj európskeho a svetového – prírodného dedičstva a biodiverzity.

Všetci, ktorí ho poznali, iste potvrdia, že Peter bol neprehliadnuteľný, svojský, bol rozhľadeným odborníkom, ale aj rebelom – ktorý ale vždy šiel za správnou vecou. Už ako študent a začínajúci geológ bojoval za zachovanie prírodno-technickej pamiatky: lomu mariatálskych bridlíc. Spolu s Maňom Hubom, jeho (a dnes i mojím) susedom sa zaradil medzi bratislavských ochranárov. Už vtedy, teda pred Novembrom 89, stihol mať opletačky s režimom aj za iné – ešte viac politické, či rebelské – veci. Ja som ho vtedy ešte nepoznal – až dianie po Nežnej revolúcii nás po prvýkrát priviedlo na jednu „loď“. Peter sa stal odborným pracovníkom Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave, ale jeho ochranárska činnosť tým zďaleka nekončila – skôr naopak. Keď vznikala prvá slovenská Strana zelených, nevediac ešte o sebe, ja som sa podieľal na jej vzniku v Košiciach, a Peter s Maňom a ďalšími pracovali na tom istom tu, v Bratislave. A tak sme sa po prvýkrát stretli nad problémami životného prostredia a ochrany prírody. Peter sa postupne stal až prvým podpredsedom slovenskej Strany zelených.

O dva roky neskôr sa – opäť v tandeme s Maňom Hubom a s ďalšími priateľmi – stal spoluzakladateľom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život, prepojenej na odkaz Josefa Vavrouška, prvého ponovembrového ministra životného prostredia. V jej českom ekvivalente sa vtedy opäť naše dráhy pretínali. Ani tým jeho „zakladateľská a iniciačná“ aktivita nekončila – svedčí o tom i jeho vlastne nedávny podiel pri vzniku Slovenského ochranárskeho snemu v roku 2015.

Významnú úlohu zohral Peter aj v medzinárodnej ochrane prírody a v štátnej správe: od roku 1993 prevzal funkciu vedeckého poradcu pre Globálny environmentálny fond pri Svetovej banke na Slovensku. V roku 1997 sa podieľal na spracovaní Národnej stratégie ochrany biodiverzity na Slovensku, ktorú schválil aj slovenský parlament. Neskôr bol dokonca niekoľko rokov sekčným šéfom pre ochranu prírody a krajiny na ministerstve životného prostredia. Za jeho éry vznikla napr. Štátna ochrana prírody SR (vedenie ktorej ho však neskôr sklamalo).

Najmä vďaka nemu sa v Bratislave konala 4. Konferencia zmluvných strán (COP) Dohovoru OSN o biodiverzite, najväčšie medzinárodné enviro-podujatie v dejinách Slovenska (len pripomeniem, že ide o mimoriadne významné podujatie: analógiou je napr. Parížske rokovanie zmluvných strán, ktoré prijalo Parížsku dohodu o klíme). Na 6. zasadnutí Dohovoru o biologickej diverzite (SBSTTA – Subsidiary Body on Scientific, Technical and Technological Advice) v Montreale sa stal podpredsedom tohto špičkového združenia expertov, pracujúcich pre Organizáciu Spojených národov.

V čase, keď som ja zastával pozíciu riaditeľa pre biodiverzitu Európskej komisie v Bruseli, pracoval ako špičkový expert pre implementáciu európskej sústavy ochrany prírody Natura 2000. Vtedy sme sa nad ochranou slovenskej, ale i európskej prírody stretávali opäť a veľmi často. Nezabudnem na desiatky výmen a diskusií o tom, ako veci urobiť správne, ale súčasne aj pre spoločnosť prijateľne, ako preraziť nevôľu a nepochopenie niektorých mocných...

Bol to človek s výnimočným prehľadom a nadhľadom, expert, často sarkastický alebo skeptický, ale vždy neúnavne sa zapájajúci do práce pre záchranu nášho prírodného sveta. Ako nedávno napísal náš už zmienený priateľ, exposlanec a profesor Maňo Huba:

„Spolu sme robili na viacerých ambicióznych projektoch. Občas sme sa pohádali, ale napokon sme sa vždy nejako dohodli. Život dal zväčša za pravdu jemu, a nie mne. Ale aby bolo jasné. Jeho kritika bola takmer vždy konštruktívna, lebo za maskou skeptika a ironika sa skrývala duša idealistu. Jeho štandardná reakcia na naše iniciatívy bývala asi takáto: „Viem, že to myslíte dobre, tak to podporím. Aj keď môj názor je trochu iný“.“

Ja sám som mal veľkú radosť, keď som bol vyslaný Európskou komisiou na Slovensko, do Bratislavy – že sa Peter ihneď ozval – a obnovil naše kontakty a stretávanie v kruhu možno starnúcich, ale blízkych priateľov, ktorým osud našej krajiny a prírody stále leží na srdci. Najčastejšie pri pive na kopci nad Bratislavou sme preberali, čo a prečo sa deje a čo sa s tým dá urobiť. Len pred pár týždňami a mesiacmi sme stále riešili smutnú bilanciu slovenských lesov, rany, ktoré slovenská príroda stále dostáva, Peter kritizoval plánované zmeny stavebného zákona. Plánovali sme spoločnú návštevu jeho milovaných Polonín, kde sme chceli spolu preberať stav bukových lesov chránených UNESCO – a cesty, ako ich ďalej chrániť.

Je to len pár týždňov, čo Maňo práve vo veci stavebného zákona dostal od Petra posledný e-mail. Peter reagoval na diskusiu o pripravovanom stavebnom zákone, a len tak, akoby mimochodom, v závere mailu konštatoval: „...7. 4. sa mi otočil život naruby a strihám meter. Som na Národnom onkologickom ústave v rukách miestnych šamanov, ale nevyzerá to dobre. Žiaľ, prejavilo sa to už neskoro s metastázami na pečeni, pľúcach a iných vnútornostiach a rastie to z pankreasu. To prišlo nečakane a veľmi tvrdo. Takže sa, žiaľ, zaradím k pasívnym členom – pokiaľ tu budem. Maj sa krásne a vydrž! Trimaj sa! Peter“

Peter, myslím že to Tvoje „Trimaj sa“ zostane pre nás pripomienkou a odkazom. Odkazom človeka, ktorého som si veľmi vážil a ktorého priateľstvo som si cenil – nielen ja, ale mnoho ďalších priateľov a priateliek z ochranárskych kruhov, aj z kruhov štátnych ochranárov prírody a mnohých ďalších ľudí.

Nebál si sa chodiť po nevyšliapaných chodníčkoch a – žiaľ – tentoraz si sa po nich vydal ako prvý z nás. Veríme, že nájdeš pokoj a harmóniu, ktorú si vždy hľadal – pešo, v Poloninách, v doline Parichvost, na prechádzke so psom, v diskusiách pri pive, či s vetrom vo vlasoch na svojej obľúbenej motorke.

Peter, tie Poloniny už spolu „nedáme“, ale som si istý, že zakaždým, keď tam dorazím, mi budú pralesné buky pripomínať Tvoj príbeh, príbeh rebela, ktorý do toho šiel po celý život naplno a s presvedčením. Ktorý toho veľa pre slovenskú prírodu urobil, a ešte viacej urobiť chcel...

Úprimnú sústrasť Tvojim blízkym, priateľom, ale i širokej obci ochranárov, ktorá stratila jedného zo svojich výrazných členov.

Česť Tvojej pamiatke!

Laco (Miko)

 

 

 

Zaradenie článku: