Stanovisko S-O-S k stavu ochrany prírody na Slovensku

Slovenský ochranársky snem vyjadruje znepokojenie z nedostatočného pokroku vo sfére ochrany prírody a z neplnenia programového vyhlásenia vlády v tejto oblasti

Keď pred rokom prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala novú vládu a Národná rada Slovenskej republiky vzápätí schválila jej programové vyhlásenie, s nemalými nádejami sme očakávali pozitívne zmeny v oblasti ochrany prírody a krajiny. Mali sme na to viacero dôvodov: dva najdôležitejšie rezorty v tejto sfére - teda ministerstvo životného prostredia i ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka - pripadli najsilnejšiemu koaličnému subjektu OĽaNO. Na ich čelo sa dostali ľudia pozitívne vnímaní ochranárskou komunitou. Navyše ľudia, ktorí od začiatku deklarovali snahu ukončiť obojstranne prijateľným konsenzom dlhodobý spor ochranárov a lesníkov, týkajúci sa chránených území, a najmä ochrany lesov. S cieľom chrániť prírodu a celospoločenské blahodárne funkcie lesov, a nie záujmy toho-ktorého rezortu, skupiny, či jednotlivca. Túto dobrú vôľu ministri Ján Budaj a Ján Mičovský pred rokom potvrdili aj Veľkonočnou dohodou o ochrane lesov.

Pozitívne očakávania vyvolávali aj príslušné kapitoly Programového vyhlásenia vlády SR (príloha 1). Takto nádejne to vyzeralo až do leta. Vtedy došlo k prvému sporu. Týkal sa rozsahu navrhovanej bezzásahovej A zóny Národného parku Muránska planina, kde došlo k výrazným názorovým rozdielom medzi dvoma štátnymi organizáciami a to napriek tomu, že v zákone o ochrane prírody a krajiny (OPaK) je jasne uvedené, že pre národné parky (NP) sa vyhlási bezzásahová A zóna najmenej na polovici územia NP.

V jeseni minulého roku sme boli nemilo prekvapení/é ročnou kvótou na odstrel vlkov, ktorú komisia pri Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka schválila vo výške 50 kusov, čo je o 15 viac v porovnaní s ročnou kvótou odstrelu za predchádzajúcej vlády! Dohodu medzi rezortami sa dosiaľ nepodarilo dosiahnuť ani pri navrhovanom presune kompetencií v správe národných parkov a vlastníctva lesných pozemkov vo vlastníctve štátu na ich území pod rezort životného prostredia (MŽP).

Všetky tieto skutočnosti protirečia nielen deklaráciám oboch ministrov o nutnosti dohody, ale aj zneniu programového vyhlásenia vlády a vládnej Envirostratégii 2030, definícii národných parkov v zákone o ochrane prírody a krajiny, požiadavkám Medzinárodnej únie ochrany prírody (IUCN) a ďalším medzinárodným štandardom a zvyklostiam (pozri napr. organizácia správy národných parkov vo väčšine okolitých krajín či v Nemecku). Aj preto minister životného prostredia Ján Budaj dňa 22. 10. 2020 verejne vyhlásil kampaň za reformu štátnej ochrany prírody a spravovania chránených území. Rezort životného prostredia taktiež pripravil vyhlášku o celoročnej ochrane vlka.

K celej tejto problematike Slovenský ochranársky snem vydal viacero stanovísk, naposledy 2.11. 2020 (príloha 2).

Napriek všetkým uvedeným aktivitám, stanoviskám a iniciatívam, i napriek niektorým pozitívnym zmenám (napr. v personálnej oblasti, či pri vyhlasovaní nových maloplošných chránených území), nevidíme dosiaľ reálny pokrok v tom najdôležitejšom, čiže v systéme ochrany národných parkov a ostatných chránených území v SR, v ich personálnom a finančnom posilnení, v presune kompetencií a majetku medzi príslušnými rezortami, pri hľadaní konsenzu medzi ochranármi a lesníkmi, ani pri štátnej a verejnoprávnej podpore vzdelávania, výchovy a osvety v tejto oblasti.

Ochrana prírody je v zmysle zákona verejný záujem a naše národné parky predstavujú najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Slovo "národný" navyše evidentne evokuje niečo, čo patrí "národu", teda nám všetkým, celej spoločnosti, a nie jednému rezortu hospodárskeho zamerania, či súkromným spoločnostiam.

Navyše, v časoch environmentálnej a klimatickej krízy je naliehavo potrebné premyslené plánovanie a rozhodovanie na všetkých úrovniach spoločnosti (od jednotlivca až po štát), zamerané na zachovanie biodiverzity a prírodných zdrojov. Pritom je potrebné vychádzať z najnovších odborných znalostí, a nie z neaktuálnych zvyklostí, domnienok či predsudkov.

V kontexte vyššie uvedeného nerozumieme tomu, prečo doteraz nebola schválená zonácia NP Muránska planina, kde je veľmi vysoký podiel pozemkov vo vlastníctve štátu. Je naozaj nevyhnutné, aby sa dve štátne organizácie na jednom území dlhodobo sporili  "a nevedeli si prísť na meno"? Ale tento problém eskalácie napätia medzi dvoma organizáciami sa netýka len Muránskej planiny, ale aj iných národných parkov, kde štátne pozemky spravujú štátne lesy, ktoré pritom nie sú organizáciou zriadenou ministerstvom ŽP, hoci ochrana prírody kompetenčne patrí pod rezort ochrany!

Je medzinárodným štandardom, že rezort životného prostredia má vo svojich rukách správu nad národnými parkami a chránenými územiami so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane správy štátnych pozemkov. Jemu podriadené organizácie sa riadia zákonom o ochrane prírody, medzinárodnými dohovormi, európskou legislatívou a s tým je spojená aj zodpovednosť za stav týchto území vo vzťahu k zabezpečeniu predmetu ochrany. Rezort životného prostredia nemôže byť stále len v pozícii „kontrolného“ orgánu, či akéhosi "policajta", teda toho „kto stále len niečo zakazuje, ale musí mať v rukách aj ďalšie potrebné kompetencie na uplatňovanie celospoločenských záujmov v chránených územiach a disponovať prirodzenou autoritou. Súčasný stav zbytočne zvyšuje napätie na území a v okolí národných parkov pričom zodpovednosť za nevyhnutné obmedzenia sa často pripisuje konkrétnym zamestnancom správ chránených území, čo neprispieva ku konštruktívnemu riešeniu problematiky ochrany prírody ako celospoločenského záujmu, definovaného Ústavou SR.

V prípade neštátnych vlastníkov pôdy v národných parkoch je osobitne dôležité, aby štát začal iniciatívne a čo najskôr využívať v najväčšej možnej miere preventívne nástroje v zákone o ochrane prírody a krajiny (zámena pozemkov, nájom pozemkov, výkup pozemkov do vlastníctva štátu, či zmluvná starostlivosť) tak, aby došlo k obojstranne výhodnej dohode medzi štátom a vlastníkmi. Tento prístup je štandardným v Európe a realizuje sa obvykle ešte pred samotným vyhlásením chráneného územia, čiže už teraz meškáme. Pozitívne nastavenie vlastníkov a následne miestnych komunít je kľúčové pre realizáciu všestranne výhodenej účinnej ochrany prírody na území národného parku, čo pri zarátaní všetkých ekosystémových služieb predstavuje oveľa viac prínovov, ako strát. Vstupné prostriedky na realizácih opatreníu vyššie uvedenýc je možné získať z rôznych zdrojov, či už z Plánu obnovy a odolnosti, alebo z inovatívnych foriem financovania známych zo zahraničia (platby za využívanie ekosystémových služieb a podobne).

A preto dnes, viac ako rok po prijatí programového vyhlásenia vlády v NR SR, sme nútení/é vyjadriť svoje sklamanie a vážne znepokojenie z toho, že situácia v oblasti ochrany prírody na Slovensku viac-menej stagnuje a spory medzi ochranármi a lesníkmi gradujú. Názorové rozdiely medzi týmito dvoma komunitami boli, sú a budú, ale mali by zostať vo vecnej rovine a zohľadňovať klimatickú krízu a krízu biodiverzity. Lebo kým sa tu vedú  lesnícko - ochranárske "zákopové vojny", tak napr. pre nedostatočnú ochranu biotopov hlucháňa hrozia Slovensku zo strany Európskej komisie sankcie.

Navyše sa v niektorých kruhoch začína spochybňovať samotný zmysel národných parkov (NP) a vznikajú iniciatívy za zníženie kategórie a spochybnenie veľkoplošnej ochrany územia, napr. návrhy na premenu niektorých NP na tzv. prírodné parky, rastie napätie na všetkých úrovniach riadenia, alebo sa šíria nenávistné  výzvy a petície, ako napr. “Mor ho!”

Aj keď si uvedomujeme, že máme za sebou neštandardný pandemický rok, nemôžeme ospravedlniť neschopnosť či nedostatočnú ochotu Vlády SR plniť vlastné programové vyhlásenie vo sfére ochrany prírody a krajiny. Apelujeme preto na všetkých kompetentných, aby zabezpečili v tejto oblasti urýchlenú nápravu.

 

Varín,  Bratislava, 13. apríla 2021

Podpísaní: členovia a členky Slovenského ochranárskeho snemu 
- viď prílohu. Viac info: Gabriela Kalašová, Mikuláš Huba.